V predslove k tomuto zväzku Martina Ulmanová cituje rozdielne názory na dramatizáciu dvoch románov (Ján Papp: Kára plná bolesti, Ladislav Ballek: Pomocník). Prvý názor, ktorý vyslovil Stanislav Vrbka, je k dramatizáciám skeptický. Problémy vidí vo veľkom dejovom tempe, motivickej šírke, v ilustratívnosti dialógov a v reflexívnych pasážach, ktoré neplnohodnotne nahrádzajú konanie postáv. Záver: verbalizmus v divadle. Ján Jaborník hovorí o potenciálnych možnostiach divadelného spracovania diel slovenskej prózy, ktorá dosiahla vyššiu úroveň ako dráma. V próze našli autori dramatizácií psychologicky obsažné a vzťahovo bohato rozpracované postavy. Jeho úvahy sa odvíjajú od Šulajovej dramatizácie Ballekovho románu Pomocník, ktorá je súčasťou prítomného výberu.
Diametrálne odlišné názory na dramatizáciu sa dajú uviesť na spoločného menovateľa a tým je práve autor dramatizácie. On má v rukách nitky úspechu alebo neúspechu. Pravda, je tu ešte prozaický titul, ale jeho kvalita nie je vždy rozhodujúca. Vysokú úroveň Šulajovej dramatizácie románu Pomocník preverili početné inscenácie v Bratislave, Nitre, Prešove, Martine, Košiciach a Komárne. Rovnaký úspech mali aj ostatné Šulajove inscenácie hier sústredených do tejto publikácie.
U Timravy trochu ináč
Pretvoriť prózu na drámu je zrejme dosť komplikované. Treba vymeniť jedny výrazové prostriedky za iné a nájsť ich účinný ekvivalent. Ondrejovi Šulajovi sa podarilo v každom prípade vtesnať všetko dôležité z prozaických predlôh do dialógov, teda do dramatického tvaru. Potom je tu ešte miera autenticity. Sú dramatizátori, ktorí rešpektujú prozaický text a autorské poslanie, z neho vychádzajú. A sú iní, ktorí ten text pokladajú len za surový materiál, v podstate za nezáväzný fakt a narábajú s ním subjektívne, občas aj proti pôvodnému autorskému zámeru. Ondrej Šulaj patrí k tým prvým, čo je potešiteľné, pretože „pracovať v duchu predlohy“ (Ulmanová) bolo štartom k úspechu. Rešpektovanie prozaikovho zámeru neznamená alebo nemusí znamenať totálne pripútanie k prozaickej pôvodine. Je tam dosť priestoru na dotváranie a rozličné posuny.
Využil to aj Šulaj, hoci v každom prípade ináč. Tam, kde šlo o starší text (Timrava), „modernizoval“ príbeh tak, že do značnej miery parodoval (Ťapákovci) alebo prehovory zdrsňoval či významovo vyostroval (Všetko za národ). Napríklad rebelantka Viera, ktorú vlastenka Hana nabáda, aby písala o slovenskom ľude, jednoznačne povie: „Radšej umriem, ako ospevovať ľud.“ U Timravy to vyznieva trochu ináč. Napokon Viera sa stane spisovateľkou pre ľud, ale túto časť jej životopisu Šulaj do svojej hry už nepojal.
Vôbec národná idea, ktorá je u Timravy (ako plytká) iba spochybnená, tu je dosť odmietaná. Na tieto zásahy vplývalo úsilie texty aktualizovať, ale uplatnili sa tu aj zásahy vyplývajúce z dramatického tvaru. Napríklad zvýraznenie postavy (ako jedinej nositeľky významu), s úsilím dať väčšiu váhu jej prehovoru. Toto sa udialo v dramatizácii Pomocníka s postavou Filadelfiho, ktorého Ladislav Ballek nechá „rozžiť“ až v ďalšom románe o Palánku – Agáty.
Timravinu realistickú striedmosť v zobrazovaní charakterov Šulaj narušil tým, že postavu Čakaja z Ťapákovcov poňal ako blázna s fixnou ideou skákať zo strechy domu s pomocou vyrobeného padáka.
Len také divadielko
Podobných posunov je viac aj v Šikulovej novele Vlha, kde autorovi išlo nielen o „šikulovsky“ poňatú ženskú postavu, ale aj o historický čas. Novela súvisí s románovou trilógiou Majstri, Muškát, Vilma. Na rozdiel od prác v 60. rokoch Šikula tu vložil svoje postavy do dejín a zaznamenal ich reakcie. Jeho názor na historický kontext sa líšil od oficiálneho. Aj v Šulajovej dramatizácii hrá časový faktor svoju úlohu.
Veľmi presvedčivo sa mu podarilo „stvoriť“ postavu Gazdu zo Slobodových textov. Je to Sloboda vskutku autentický. Jeho profil bolo treba poskladať z útržkov rozosiatych na ploche v podstate celého diela. Autobiografickosť Slobodovej tvorby, ktorú on popieral, tu jednoducho prerazila na povrch. Gazda je, pochopiteľne, literárna postava, ale jej blízkosť k autorovi je nepopierateľná. Slobodov výrok: „Samovražda je len také divadielko“ sa tu zmaterializoval v záverečnej scéne. Žiaľ, v živote sa išlo naostro…
Hra O psíkovi a mačičke mala inšpiráciu – ale asi len v podobe nápadu – v próze pre deti Povídaní o pejskovi a kočičce od Josefa Čapka. V nej sa „povídaní“ zmenilo na strohý dramatický tvar, detské hľadisko na detinské (protagonisti sú manželská dvojica v pokročilom veku, kde je už bežná demencia) a rozprávkové na absurdné. Hra je teda čisto autorský útvar a má viac spoločného s modernou absurdnou drámou ako s Josefom Čapkom. V mnohom je zámerne jeho protikladom.
Dej sa odvíja od (deravej) pamäti jedného či druhého, jeho hýbateľom sú spomienky. Vyprovokúva ich ona, teda manželka, a divák sa dozvedá to, na čo sa malo zabudnúť, prípadne čo ostávalo skryté, teda akási nedobrovoľná spoveď. Aj do tejto rodiny zasiahli dejiny, a tak okrem manželovej nevery (tiež motivovanej aj spoločensky) sa dozvedáme o otcovom udavačstve (zo strachu o seba samého udal syna). Príbeh, na ktorom sa od začiatku smejeme, sa preleje do tragikomických polôh. Záver vyznieva absurdne – ľudia v sprievode, ktorým manželia mávajú z okienka svojho bytu a ktorých považujú za šťastných manifestantov, sú bojovne a nepriateľsky naladení demonštranti. Až v tomto „šťastnom“ závere sa Šulajova hra paradoxne stretla s Čapkovou predlohou.
Šulajove dramatizácie sú autentickou tvorbou. K prozaickým textom pristupoval ako k prameňom životnej skúsenosti, s ktorou sa dokázal stotožniť a zároveň ju po svojom pretvoriť. Prozaické texty, od ktorých sa odrazil, patria do rozličných vývinových etáp a k rozličným poetikám. Dramatizačným postupom ich tam dokázal udržať a zároveň ich vysunúť k prítomnosti.
Ondrej Šulaj: Hry. Divadelný ústav Bratislava, Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2012
