Svoje prvé diela ste vraj napísali už ako deväťročná – aké sa vám zdajú s odstupom času?
Boli hrozné. Písala som ich ceruzkou a pridala som dokonca aj farebné ilustrácie. Jedna kniha bola romantická, druhá napínavá. Pamätám si, že sa volala veľmi nenápadito Záhada starého domu.
Pri napätí ste zostali. Čo tá romantika?
Romantické knihy neplánujem písať. Ani ich veľmi nečítam.
Forenzná antropológia je pomerne netradičné povolanie. Ako ste sa k nemu dostali?
Pôvodne som sa venovala archeológii, z ktorej som robila aj dizertačnú prácu. Keďže som sa vyznala v kostiach, ľudia so mnou začali konzultovať rôzne veci a postupne mi prinášali prípady. Takže si táto práca vlastne našla mňa. V roku 1996 som sa rekvalifikovala a odvtedy sa venujem forenznej antropológii.
Počas svojej kariéry ste pracovali na Ground Zero po páde dvojičiek alebo na masovom hrobe v Guatemale. Bolo to ťažšie ako „bežné“ prípady v laboratóriu?
Vždy, keď ste na mieste masovej tragédie, je atmosféra úplne iná. Skúmali sme masový hrob dvoch až troch desiatok ľudí. Pri Svetovom obchodnom centre išlo o 3¤000 ľudí, aj keď vtedy nik netušil, koľko obetí sa v troskách schováva. Strávila som tam asi dva týždne a bola to najnáročnejšia práca, akú som absolvovala – po fyzickej aj po psychickej stránke.
Radšej pracujete v teréne alebo v laboratóriu?
Ja osobne radšej pracujem v laboratóriu. Nikdy totiž neviem, čo v ňom nájdem, keď ráno prídem, a to sa mi páči. Nie vždy pracujem len na vražde. Niekedy môže ísť napríklad o staršieho človeka, ktorý sa stratil v lese a jeho telo sa našlo až po dvoch rokoch. Okrem toho práca v laboratóriu je čistejšia ako práca v teréne, kde musíte kľačať v prachu a špine.
Na ktorý svoj prípad ste extra hrdá?
Na každý, ktorý sa podarilo rozlúsknuť. Podľa kníh a televízie sa zdá, že vyriešime všetky, ale tak to nie je ani zďaleka. Mám skriňu plnú škatúľ a každá z nich je jeden prípad. Niektoré sa týkajú ľudí, ktorých identitu sme nikdy nepotvrdili, alebo tých, ktorých sme síce identifikovali a zistili sme, že boli zavraždení, ale nikdy za ich vraždu nikoho neuväznili.
Je ťažké identifikovať niekoho podľa kostry starej niekoľko mesiacov či rokov?
Najspoľahlivejšia je identifikácia prostredníctvom zubných záznamov, DNA alebo odtlačkov prstov, ak ich, samozrejme, máte. Ale nemôžete ju urobiť vo vákuu – musíte mať aspoň možnú identitu, musíte vedieť, za ktorým zubárom treba ísť po záznamy alebo ktorej rodine zobrať vzorky DNA. Keď sa nájdu pozostatky úplne neznámeho človeka, prinesú ich ku mne a ja poviem vyšetrujúcemu úradníkovi pohlavie, výšku, rasu, vek človeka, ktorému patrí. On následne tieto údaje porovnáva so zoznamom nezvestných ľudí. Vtedy zistíte, že to môže byť ten alebo tá a porovnáte zubné záznamy či DNA. No každý prípad sa jednoducho nedá objasniť.
Bývate v kontakte s členmi rodiny človeka, ktorého telo skúmate?
Určite nie toľko ako v knihách alebo v televízii. Raz za čas sa to stane, ale nechodím vypočúvať svedkov alebo podozrivých.
Seriáloví hrdinovia pracujú s rôznym ultramoderným vybavením. Máte ho k dispozícii aj vy?
Laboratórium v Montreale je širokospektrálne medicínsko-súdne a kriminálne laboratórium a je v ňom veľa špičkového vybavenia. Čo sa však týka môjho laboratória, je skôr jednoduchšie. Používam röntgen, mikroskop, nástroje na krájanie, ale nemám napríklad Angelin 3D holografický rekonštrukčný prístroj. Existuje, ale nikdy som žiadny nevidela v kriminálnom laboratóriu.
Nebáli ste sa, že pohľad kolegov vedcov na vás sa zmení, keď sa dozvedia, že namiesto odborných textov zrazu píšete detektívny román?
Sčasti áno. Presne preto som nikomu nepovedala, že na ňom pracujem. Keď nakoniec kniha vyšla, bola som trochu nervózna okrem iného aj preto, že som niektorých kolegov použila ako modely. Zmenila som síce fyzické charakteristicky – nízkemu človeku som pridala dvadsať centimetrov alebo som spravila z muža ženu, ale niektorí sú aj tak spoznateľní. Ale napokon sa hnevali len tí, ktorí sa v knihe vôbec neobjavili. Pýtali sa ma: „A čo ja?“
Sú prípady vo vašich knihách inšpirované skutočnými udalosťami?
Každá kniha je založená na niečom, čo som prežila. Niekedy je to len určitá skúsenosť, inokedy celý prípad. Moja prvá kniha Déj? Dead sa zaoberala sériovými vraždami, na ktorých som naozaj pracovala. Vždy však zmením mená, miesto a podobne.
Úspech, ktorý dosiahla, ste asi nečakali však?
Keď píšete svoj prvý román, dúfate, že ho vôbec niekto vydá. Ozajstný tlak však prichádza pri druhej knihe, pretože každý hovorí: „Dokáže to spraviť znova, alebo to bola len náhoda?“
Vaša kniha zaujala televíznych tvorcov. Ako dlho trvalo, kým ste prijali ponuku, aby z nej bol seriál?
Televízie ma začali oslovovať dosť rýchlo, ale ani jedna z ponúk sa mi až tak nepozdávala. Ale potom prišiel návrh na Kosti…
Neprekážalo vám, že ste Temperance oproti knihe museli zmeniť?
Keď som súhlasila so spoluprácou s televíznou stanicou Fox, vedela som, že Temperance budú chcieť mladšiu. Majú totiž mladšiu divácku základňu. Povedala som však, že z nej v žiadnom prípade nemôže byť 22-ročná žena. Takže sme sa dohodli, že bude tridsiatnička. Podstatné bolo, že sme sa zhodli na tom, ako by mala šou vyzerať. Chceli sme spraviť seriál založený na postavách a ich osudoch. Nechceli sme sa sústrediť len na policajné postupy ako napríklad CSI. Okrem toho sme sa rozhodli pridať do seriálu humor, čo sa dovtedy nerobilo. Podľa mňa je to však vhodný spôsob na vyváženie tých smutných vecí, ktorými úmrtia a vraždy sú. Dokonca náš seriál volajú krimédia – kombinácia krimi a komédie.
Mali ste k niečomu aj výhrady?
Niektoré telá, ktoré pripravili v prvých častiach, neboli celkom v súlade s realitou. V jednom prípade išlo o ženu, ktorá mala dva roky ležať v jazere. Štáb pripravil skvelé telo, z ktorého vychádzali črevá. Vyzeralo veľmi efektne, ale po dvoch rokoch v jazere by tam nič také nebolo, takže som ich musela stopnúť. Teraz už vedia takmer všetko a nad niektorými detailmi prižmúrim oko. Keď idú napríklad skúmať telo, kostra leží a rebrá stále držia vo vzduchu. Za normálnych okolností by však boli zosypané na kôpke. Ale chápem, že by to v televízii nevyzeralo veľmi pútavo. Niektoré veci, ktoré nie sú vedecky až také dôležité, nechávam tak. Pre televíziu potrebujete, aby veci boli vizuálne zaujímavé a pútavé. Aj preto chceli výkonní producenti niečo lepšie ako iba röntgen – a tak Angela dostala napríklad 3D holograf.
Neuťahujú si z vás kolegovia kvôli tomu?
Mne hovoria len pozitívne veci, ale medzi sebou si možno povedia: „Videl si, ako vyzerala tá kostra?“ Myslím však, že sa z tejto šou skôr tešia. Predtým, ako sa začala, takmer nikto nevedel, čo robí forenzný antropológ. Dnes to vedia všetci.
Ako dlho trvalo hľadanie hlavných hrdinov?
David Boreanaz bol v projekte od začiatku, ale nájdenie Temperance trvalo dlhšie. Jej rolu čítalo viacero herečiek, ale v momente, keď začala Emily, všetci boli užasnutí. Vedeli sme, že toto je Kosť.
Ovplyvňujete nejako scenár aj dnes?
Raz za čas napíšem scenár k niektorej časti. Väčšinou ich len čítam a robím k nim poznámky, ktoré potom pošlem výkonným producentom. Tí ich môžu prijať, alebo nemusia.
Kathy Reichsová
Narodila sa 7. júla 1950 v Chicagu. Počas svojej kariéry forenznej antropologičky pracovala v rôznych odvetviach tejto práce – od školení pre FBI, ako narábať s nájdenými ľudskými kosťami, cez prednášky na univerzite až po samotnú prácu v Laboratoire de Sciences Judiciaires et de Médecine Légale v Montreali. Svoj prvý detektívny román vydala v roku 1997 pod názvom Déj? Dead a okamžite sa stal bestsellerom. Nasledovali ďalšie úspešné knihy, v ktorých opäť figurovala doktorka Temperence Brennanová, forenzná antropologička. Od roku 2005 je Kathy Reichsová tiež producentkou seriálu Kosti, ktorý vznikol na motív jej kníh.
