Kniha týždňa: Preskakovanie medzi realitami

Pôvodný komiks je na Slovensku stále v plienkach a stále sa pohybuje viac-menej na okraji záujmu širšej verejnosti.

08.12.2012 16:00
debata

Popri drobných a skôr generačných výpovediach (zborník BBkomiks, práce Martina Grocha a iných) tak neprehliadnuteľný zostával trojdielny opus Branka Jelinka Oskar Ed. Zostával však len dovtedy, kým nevyšiel mohutný grafický román (z anglického graphic novel) Patrika Pašša, nazvaný Tri. Nie štyri, nie päť.

Vznik komiksových grafických románov sa vo svete datuje od 80. rokov, ale ich najväčší rozmach začal až v posledných dvadsiatich rokoch. Uvediem len niekoľko najznámejších prác žánru, ako sú napríklad Jimmy Corrigan od Chrisa Wareho, Z pekla od Alana Moora, Pod dekou a Habíbí od Craiga Thompsona, séria Love & Rockets od bratov Hernandezov, Čierna diera od Charlese Burnse či Maus od Arta Spiegelmana.

Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť Foto: Premedia
tristyri Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť

Množstvo týchto diel vychádza predovšetkým z reflexie vlastného života autorov. Špecifické a veľmi osobné témy a traumy (často problémy s dospievaním, tragédie v rodine, ale aj monumentálne ságy) sú niekedy viac a niekedy menej spracované do snovej formy. Vizuálna podoba a uvoľnený prístup veľmi ľahko dovoľujú prelínanie reálneho a vymysleného sveta v uveriteľnejšej podobe ako vo filme. Grafický román prerastá uzavretý svet komiksov a superhrdinov a predstavuje dnes už samostatný žáner, v ktorom vznikajú výrazné diela.

Presahujú komiksové umenie a vytvárajú medzník medzi filmom a literatúrou. Tieto komiksy pre dospelých majú základ v alternatívnej podobe umeleckého diela, ktoré púšťa do hry podvratnejšie a viacvýznamové prvky: od parafrázy filozofie cez čierny humor a explicitnú sexualitu až po uzavreté panely a stránky, ktoré na seba nenadväzujú či nekomunikujú spolu.

Grafický román ponúka voľnosť a pestrosť a predstavuje jednu z najzaujímavejších podôb súčasného umeleckého vyjadrenia sa prostredníctvom komiksu. Patrik Pašš (1974) pôvodne nie je vôbec autorom komiksov. Vyštudoval pražskú FAMU – absolvoval tu animovanú a multimediálnu tvorbu. Teraz pôsobí ako učiteľ na katedre animovaného filmu na VŠMU. Aktuálne pracuje na animovanom filme V poli, za jeho scenár získal Cenu Tibora Vichtu. Popri tom sa podieľal na vzniku niekoľkých hudobných videoklipov.

Ku komiksu sa dostal okľukou, keď začal používať zošit Moleskine Storyboard, ktorý má už predtlačené štyri okná na prípravu tzv. storyboardu, čo je vlastne detailne rozkreslená podoba filmového scenára. Paššov výtvarný výraz bude pre mnohých nepoučených čitateľov asi tým najväčším problémom. Je to veľmi špecifický typ kresby, ktorý nadväzuje na to najlepšie v tradícii angloamerickej nezávislej produkcie. Pre toho, kto čaká o niečo páčivejšie hyperrealistické postavy, však bude Paššov podvratný prístup asi nestráviteľný. Ale to je obrovská chyba.

Patrik Pašš totiž v troch zošitoch, „kapitolách“ (Prázdna hlava, Matés a Eneagram), rozohráva mimoriadne inteligentnú hru s mnohými presahmi. Nachádzame tu niekoľko vrstiev, ktorými rozprávač Oskar, Paššovo alter ego prechádza. Je to príbeh v prvom rade generačný – vtipy s cestou na Balaton, ako aj pornografiou na VHS už mladší neocenia tak ako generácia tzv. Husákových detí.

Popri tom tu máme pokus o akýsi zombie horor, ktorý je v komikse rôznymi spôsobmi evokovaný. Ďalšia vrstva rozprávania je rodinná. Oskar a jeho manželka Klára so synom Oliverom uzemňujú často rozbúrený myšlienkovo-snový dej. Spomienky na „zlaté deväťdesiate“ sú potom rozšírené o asi najzaujímavejší pohľad na komiks, totiž na akýsi metapríbeh, v ktorom sa Oskar rozdvojí a navštívi (nakreslí totiž do svojho komiksu) sám seba. Problém s dvojníkom je násobený ešte objavením sa mŕtvych príbuzných. Vôbec preskakovanie medzi jednotlivými realitami a ich komentovanie patrí k šťastnejším podobám Paššovho diela. Ako aj, samozrejme, humor a sex, oba príznačne pretrvávajúce v alternatívnom komikse dodnes. Už len na obálke vytvorený vtip „(porno)grafický román“ predznamenáva pohyb medzi vážnosťou a nevážnosťou.

Aby sme zhrnuli – Patrik Pašš vytvoril mimoriadne kvalitné dielo, ktoré posúva žáner grafického románu ďalej. Myslím, že presahuje svoj región a vedľa prác českých autorov Džiana Babana a Vojtěcha Maška by sme ho mohli považovať za výrazný príspevok k podobe stredoeurópskeho románu grafického. Ocenia ho však najmä tí, ktorí majú aspoň nejakú skúsenosť s týmto typom komiksov. Pre prvé stretnutie s grafickým románom je lepšie siahnuť po niečom inom a pripraviť sa postupne pre Paššovu knihu, ktorej by pristalo aj zahraničné, najlepšie anglické vydanie v niektorom prestížnom nezávislom vydavateľstve.

Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť. Premedia, 2012

© Autorské práva vyhradené

debata chyba