Formálna úprava knihy, umiestnenie obsahu na jej začiatok hneď vedľa zoznamu kľúčových slov, poznámkový aparát, teoretické dodatky, ale aj strohé ilustrácie Jána Šicka, skutočne odkazujú skôr na vedeckú publikáciu ako na zbierku básní. Autor a vydavateľ akoby nás chceli touto nezvyčajnou úpravou básnickej zbierky, ktorá má vyše dvestošesťdesiat strán, upozorniť na to, že aj poézia je určitým typom skúmania a že aj báseň môže byť výsledkom vedeckej metódy či postupu.
Foto: Ars Poetica
Raz ráno sa zobudím ako ja
V prípade básnika, akým je Michal Habaj, to platí dvojnásobne. Už od svojej debutovej zbierky s názvom 80–96–7760–4–5, čo je ISBN číslo knihy, sa Habaj neprestajne pohráva s vlastnou autorskou identitou. Striedanie a vytváranie rozličných identít sa v jeho básňach prejavuje v rôznej miere, počínajúc citáciami, parafrázami a intertextuálnymi odkazmi, až k vytvoreniu heteronymu Anny Sneginy, pod ktorej menom autor vydal dve samostatné zbierky. Aj v jeho najnovšej knihe zohráva tento prístup kľúčovú rolu a odkazuje naň hneď prvá báseň, Karmakóma: „Skúšam si nasadiť čiesi čelo,/ no len tieň mi skĺzne/ do rozheganej tváre.// Jabloň si potme šepká Otčenáš./ Konármi sa prežehnáva do noci.// Raz ráno sa zobudím ako ja,/ ale nikomu to neprezradím.// Dúchajúc do pahreby/ spoznávam v nej vlastný prach.“ (s. 21)
Oproti starším Habajovým zbierkam v nej cítime určitý posun, autor akoby nás naň upozorňoval už titulom, ktorý je totožný s jeho vlastným menom. Na jednej strane nás akoby ubezpečoval o tom, že aj táto kniha je pokračovaním načrtnutej línie hry identít, no zároveň nám dáva tušiť, že je súčasne jej zavŕšením, ako to nakoniec, sám priznáva v 3. dodatku ku knihe: „Titul odkazuje na gesto mojej debutovej básnickej zbierky (80–96–7760–4–5, Drewo a srd 1997), v tomto zmysle sa pre mňa kruh uzatvára na tom najmenej očakávanom mieste.“ (s. 263)
Ucelené gesto
Samotná zbierka pozostáva z troch častí či možných samostatných kníh: Awra – Básne prebudenia, Karmakóma – Konverzačné básne a Yangtik – Básne sna a spánku. Napriek tomu, že každá časť má svoj vlastný rukopis, všetky tieto rukopisy spolu súvisia a sú poprepájané tak, aby tvorili jednu ucelenú knihu. Michal Habaj je totiž skomponovaný ako súborné dielo, vďaka čomu sa v ňom dokonale prepájajú perspektívy viacerých identít a viacerých ja. Výsledkom tohto prístupu je vzácny polyfonický charakter celej tejto zbierky, ktorý z Michala Habaja robí mimoriadne silné a ucelené umelecké gesto.
Zarážajúci sa môže zdať výsledok tohto postupu, ktorý autora neprivádza do pomyselného centra seba samého, ako by sa dalo očakávať, ale naopak, k jeho okraju, teda k tomu, čo ho ohraničuje. Na miesta, kde obchádza smrť, do tmy, v ktorej zhasína myslenie, k pohyblivej hranici vlastného ja, ktoré sa neprestajne vzďaľuje. Subjekt v Habajových básňach nie je jednoznačne uchopiteľný. Vzniká a formuje sa výlučne vo zvláštnom priestore poetického jazyka, kde však nadobúda viacero neistých polôh.
Mimoriadne zaujímavou je z tohto uhla pohľadu posledná časť zbierky nazvaná Yangtik – Básne sna a spánku, ktorej texty okrem básní tvorí aj záznam skúsenosti z niekoľkodňového pobytu v tme, doplnených bohatým poznámkovým aparátom. Ako sám autor vysvetľuje: „Yangtik je meditácia v tme, ústranie v tme, prax v tme (v súčasnosti tiež ako pobyt v tme, terapia tmou, tvorivá temnota). Metóda sebapoznania, ktorá sa po tisícročia realizuje v mnohých kultúrach, predovšetkým v Japonsku, Indii a Tibete.“ (Poznámky k cyklu Yangtik, s. 192)
Ďaleko od seba
Neprítomnosť vonkajších podnetov a nepretržitá noc umožňujú autorovi radikálnu konfrontáciu so sebou samým. Yangtik je však aj záznam určitej skúsenosti s jazykom, a síce skúsenosti, keď jazyk vystupuje za hranice svojho bežného používania, keď už viac nie je ani nemôže byť reprezentáciou sveta alebo médiom komunikácie a stáva sa nástrojom zahladzovania toho, kto píše. Toto zahladzovanie subjektu akoby uvoľňovalo miesto novým podobám autorovho ja: „A už som chcel povedať iba jedno jediné:// Neviem kto som,/ Ale moje ruky na klávesnici/ Ma presviedčajú o opaku.// Akoby som nachádzal sám seba/ Ďaleko od seba/ Tam, kde sám seba strácam.// Akoby ma nebolo akurát:/ Pribúda ma,/ Ubúda ma.// Stále rovnako.// Za každým slovom som to iba ja,/ Taký aký nie som“ (Karmakóma 10.000 z cyklu Yangtik, s. 227)
Zbierka je prieskumom rôznych podôb vzťahu autora a textu, a to je rovina, v ktorej je Michal Habaj neprekonateľný. Kniha však ide ešte ďalej a problematizuje aj inú zabehnutú dvojicu, tvorcu a kritika, čo sa prejavuje najmä v rozsiahlych dodatkoch na konci knihy. Prínosom Michala Habaja je uvedomenie si toho, aké zavádzajúce je myslieť v opozíciách. Dovolím si na záver parafrázovať T. S. Eliota, ktorý hovorí o vzťahu tvorby a kritiky to, že oba tieto smery senzibility sa vzájomne dopĺňajú. A pretože senzibilita je vzácna, nepopulárna a žiaduca, dá sa očakávať, že kritik a tvorivý umelec budú často jednou osobou. To je aj prípad autora/knihy Michal Habaj. Niet k tomu čo dodať.
Michal Habaj: Michal Habaj, Arspoetica, Bratislava, 2012
