Dejiny odboja počas druhej svetovej vojny sú príbehmi o súcite, ľudskosti a čestnosti, ale aj o zrade, krutosti, honbe za majetkom a pochybným honorom. Aj v ťažkej dobe sa našli ľudia, ktorí závideli „svojim“ vedúce pozície, kontakty, schopnosti… Priami svedkovia sa postupne poberajú na večnosť a my sme až teraz ochotní pripúšťať (a umelecky stvárňovať) skutočnosť, že hranica medzi dobrom a zlom často prebiehala i v jednom človeku – vrahovia v uniformách z rôznych dôvodov niektorých posielali na smrť a iných zachraňovali. A takí boli aj medzi Židmi.
Významný predstaviteľ slovenského židovského odboja Aron Grünhut vo svojich pamätiach prináša svedectvo nielen o boji za prežitie židovskej komunity, ale aj o jej roztrieštenosti a vnútorných rozporoch. Podobne ako jeho súčasník rabín Michael Dov Weissmandel zo zlyhania obviňuje i medzinárodné židovské záchranné organizácie Jewish Agency, Joint, HICEM a HIAS.
Grünhutove po nemecky napísané spomienky vychádzajú z hlbokej oddanosti ortodoxnému židovstvu. Preto pamäti dopĺňa aj stručnými dejinami bratislavskej ortodoxnej židovskej náboženskej obce s dôrazom na osobnosti významných rabínov. Popri známejších faktoch o význame bratislavskej rabínskej školy – ješivy – zaujmú menej známe detaily.
Bratislava – bezpečné mesto
Podľa autora to boli práve ženby schopní „uhorskí“ odchovanci bratislavskej ješivy so svojimi partnerkami, ktorí sa ako prví po dlhých stáročiach zákazu pobytu Židov v Jeruzaleme usádzali vo Svätom meste dávno pred rozmachom Herzlovho sionizmu. Opisuje aj každoročnú návštevu deputácie bratislavskej židovskej obce na deň svätého Martina, ktorá vtedajšiemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. odovzdávala chýrne martinské husi s mimoriadne veľkými pečienkami. Pritom mu predostierali svoje žiadosti, ktorým, ako píše Grünhut, cisár zvyčajne vyhovel. (Sám Grünhut neskôr práve s husacími pečienkami úspešne obchodoval.)
Pozoruhodné je svedectvo o postavení židovskej komunity v Bratislave na prelome 19. a 20. storočia. Keď roku 1905 vynášali z domu zosnulého rabína Ševeta Sofera, podľa Grünhuta „na ulici boli už nastúpení župan Aurel Bartal s desiatimi pandúrmi na koňoch, mešťanosta Dr. Tivadar Brolly a mestský policajný kapitán na čele jazdnej polície, aby rabimu vzdali poslednú poctu“.
Aron Grünhut mal vtedy desať rokov a Bratislava bola tolerantné, pre Židov bezpečné mesto. Potvrdzuje to aj veľké množstvo židovských sociálnych, vzdelávacích, športových a iných spolkov, ktoré autor tiež vo svojej knihe predstavuje – samozrejme, najmä tie, ktoré organizovali ortodoxní Židia. V ďalšom dodatku približuje aj významné židovské osobnosti – pozoruhodné je, že vyzdvihuje sionistku Gisi Fleischmannovú, ktorá je pre neho „nesporne najväčšia hrdinka a najslávnejšia martýrka slovenského židovstva“, jej vedúcu úlohu v odboji však nekonkretizuje.
Slovensko Slovákom, Palestína Židákom!
Jadro knihy, Grünhutove pamäti, už samotným názvom Katastrofa slovenských Židov, s podtitulom Vzostup a zánik bratislavských Židov, sľubuje smutné čítanie. Pred nami ožíva čoraz intenzívnejší nástup fašizmu na Slovensku aj v Rakúsku. Demokratické zmýšľanie a politická kultúra, ktorú pestovala masarykovská Československá republika, priam znemožňovali pochopiť a vyrovnať sa s novými, neľudskými nárokmi na nesúrodú židovskú obec.
Mnohí Židia už boli asimilovaní a o svoj náboženský pôvod sa nezaujímali, medzi mladými bola s pribúdajúcou hrozbou fašizmu čoraz populárnejšia sionistická myšlienka návratu do Erec Jisrael, budovania Zasľúbenej zeme, vtedajšej Palestíny. Najpočetnejšia však stále ostávala ortodoxná komunita, ktorá udržiavala Bratislave povesť jedného z najvýznamnejších židovských centier v strednej Európe. Aron Grünhut bol jednou z vedúcich osobností pohrebného bratstva Chevra kadiša, členom predstavenstva Židovskej nemocnice a pôsobil aj v rôznych spolkoch. Bol organizačne zdatný a rozhodol sa pomáhať tam, kde to bolo len trochu možné.
Z historického hľadiska sú zaujímavé Grünhutove opisy záchranných akcií burgenlandských Židov z blízkeho Frauenkirchenu a neskôr z Kittsee krátko po anšluse na jar roku 1938. Frauenkirchenskí Židia utiekli sami pred prenasledovaním, no tí z Kittsee pôvodne odísť nechceli. Asi sto ľudí vrátane rabína s manželkou priamo od sviatočného stola nahnali do nákladných áut a vysadili ich na Slovensku bez akejkoľvek batožiny a jedla. Boli v akútnom nebezpečenstve deportácie späť do pekla, z ktorého prišli.
Grünhhut pomáhal aj na území nikoho medzi československými a maďarskými hranicami v novembri toho istého roku. Na základe Viedenskej arbitráže tam uviazlo asi 1 500 Židov, ktorí nemali československé občianstvo, a preto ich odsunuli do Maďarska. Maďarské hranice však pre nich boli tiež zatvorené, a tak ostali za ostnatými drôtmi v poli, blate a ľadovom daždi. (Pripomína to situáciu dnešných utečencov…)
Po vzniku samostatného Slovenského štátu ako satelitu hitlerovskej ríše sa rozbehol proces vysťahovalectva. Slovensko Slovákom, Palestína Židákom!, vykrikovali gardisti a Arona Grünhuta čakala jeho najvýznamnejšia záchranná akcia. „Ministerstvo vnútra vydalo koncesiu pre 50-tisíc židovských vysťahovalcov zo Slovenska a všetky vládne úrady dostali pokyn, že majú podporovať Sociálny úrad ortodoxnej židovskej obce na Heydukovej ulici číslo 8 v jeho vysťahovaleckom úsilí. Ja som mal na starosti kontakt s políciou, Kastner a jeho priateľ, riaditeľ Tatra banky Menkyna a Schwarz kontakt s Národnou bankou a Finančným riaditeľstvom. Rozbehla sa čulá kooperácia, aby sme získali potrebné devízy. Guvernér Karvaš nám dal k dispozícii milión funtov šterlingov v londýnskej Barclays Bank…“ opisuje autor začiatky legálneho vysťahovalectva, ktoré vyzerali veľmi sľubne.
Z veľkolepej akcie sa nakoniec podarilo len málo. Najväčšou Grünhutovou zásluhou ostáva dovŕšená plavba utečeneckých lodí Cár Dušan a Kráľovná Alžbeta (s prestupom do lode Noemi Julia) do Haify, spolu sa zachránilo asi 1 366 ľudí vrátane jedného novorodeniatka. Opis ťažkostí, ktoré prenasledovali túto plavbu, je takmer neuveriteľný.
Ešte jeden nevďak
Autor, ktorý po roku 1948 opustil republiku, aby sa jeho novou vlasťou stal Izrael, niektoré dnes už známe a overené fakty po pamäti uvádza nepresne. Nič to však neuberá na autenticite a objavnosti jeho výpovede. Jemu samému sa podarilo prežiť vojnu v Budapešti, kde sa skrýval v budove bývalého československého veľvyslanectva. V Izraeli šíril odkaz bratislavského ortodoxného židovstva – spolufinancoval výstavbu novej synagógy a ješivy, ktorá pokračuje v tradícii bratislavskej rabínskej školy Chatama Sofera. Zomrel roku 1974.
Zo zachránených Židov sa mnohí veľmi dobre uplatnili, no Aronovi Grünhutovi sa často ani len nepoďakovali. Nevďak svetom vládne, trpko konštatuje Grünhut vo svojich pamätiach. Vďačnosť však asi tiež nebola jeho najsilnejšou stránkou. Svojho budapeštianskeho záchrancu vo svojich pamätiach ani len nespomenie. Až oveľa neskôr po ňom začal pátrať. Novinár Martin Mózer, ktorý stojí za návratom a šírením odkazu Arona Grünhuta na Slovensko, našťastie zrušil túto štafetu. Mimoriadnu osobnosť Arona Grünhuta vlani pripomenula najskôr putovná výstava, ktorej vznik inicioval už spomínaný Martin Mózer, chystajú sa reinštalácie v zahraničí.
Grünhutov záchranca Emanuel Zima pred rokom dostal ocenenie Spravodlivý medzi národmi – prevzal ho jeho vnuk. Na Heydukovej ulici, kde Aron Grünhut žil, už vyše mesiaca visí pamätná tabuľa. Teraz treba čítať jeho pamäti.
Aron Grünhut: Katastrofa slovenských Židov, Preklad Marta Ličková, Marenčin PT, Bratislava 2015
