„Snažili sme sa urobiť album veľmi civilný album. Žiadna veľká štylizácia ako na druhom cédečku Dotyk. Prešla som k pesničkám a spievam to, čo som, čo je pre mňa najprirodzenejšie,“ prezradila pre Pravda.sk Langerová. Jej tretí album nesie jednoduchý názov Jsem.
Cédečko začalo vznikať už pred rokom. To je pomerne dlhý čas na prípravu. Pomohlo to projektu?
Neprebiehalo to tak, že by som aj s hudobníkmi od minulého decembra sedela v štúdiu a nahrávala pesničky. Medzitým sme absolvovali množstvo koncertov, venovali sme sa projetkom a povinnostiam, ktoré každý z nás mal. Bolo to skôr tak, že koncom roka 2008 sa začali tvoriť predstavy o albume, základné nápady. Na pesničkách sme poriadne začali pracovať až v máji. A začali sme tým, že sme pilovali jednotlivé melódie, aby sa dali hrať a spievať napríklad len s akustikou. Snažili sme sa vyselektovať pesničky, ktoré sú spevné a sedia môjmu hlasu. Hľadali sme rozličné polohy, aranžmány. Mesiac sme sa zaoberali samotnými pesničkami a dolaďovali veci, ktoré nám nesedeli. Až potom sme sa vrhli na nahrávanie a konkrétne aranžmány.
Nahrávka Jsem je už vaším tretím štúdiovým projektom. Cítiť v nej opäť posun, Aneta Langerová ukazuje ďalšiu svoju spevácku podobu. Ako by ste to zhodnotili sama?
Môj debut Spousta andělu bol tak trošku extrémny, v popovom zmysle. Ďalší album Dotyk bol zase alternatívnejší. Išlo akoby o dva extrémy – dva albumy dosť odlišné od seba. Tretí sólový projekt Jsem je niečo medzi tým, ale je prirodzeným výsledkom predchádzajúcej práce. Vďaka Dotyku som sa dostala do pohody a dokázala vnímať pop v dobrom slova zmysle – veľa vecí sa dá urobiť veľmi zaujímavo a pritom to stále môžu byť pesničky. Pretože vo svojej hudobnej podstate som duchom viac pesničkárka ako elektronický mág. Na treťom albume som sa vrátila k pesničkám, ale zároveň sme sa s Martinem Ledvinou snažili vytvoriť ich tak, aby sa v nich dalo stále niečo hľadať.
Po druhom albume Dotyk, ktorý nebol prvoplánovo komerčný, mnohé médiá v Česku aj na Slovensku riešili, ako Anete Langerovej klesla popularita. Cítili ste sa pod tlakom pri práci na novinke?
Tlak bol, samozrejme, veľký. Ale myslím, že ak by som sa pri hudbe, aká bola na Dotyku, cítila úplne spokojne, zostala by som pri nej. Možno by som pesničky hrávala menej – ale to je samozrejmá daň.
Moju tvorbu by som však chcela smerovať k piesňam, ktoré sú jednoduché, dajú sa počúvať dookola, ale zároveň nie sú prvoplánové. Chcem stavať na spievaní a na pesničkách. Vzhliadam k ľuďom ako je napríklad John Lennon. Jeho skladby majú kúzlo, posolstvo. A to je akoby smer, ktorým by som sa rada uberala sama.
Ako ste už sama naznačili, pop je v súčasnosti doširoka siahajúci žáner. Ovplyvňuje tvorbu rozmanitých umelcov a zasahuje aj do žánrov, ktoré sa predtým tvrdo diferencovali. Kto je pre vás zdrojom inšpirácie na súčasnej scéne?
Veľmi ma inšpirujú Radiohead. Je to kapela, ktorú milujem, moja najobľúbenejšia. Ich hudba sa akoby trafila do mojej generácie, obľúbila som si ich od prvého počúvania. V trojke najobľúbenejších mám tiež Coldplay alebo Dead Cab for cutie a potom sú to umelci, ľudia, ktorí ma inšpirujú aj inak než hudobne. Ako vystupujú, čo majú za sebou. Napríklad taká Marta Kubišová, ktorá je pre mňa mimogeneračný umelec, ale je to žena, ktorá má neuveriteľný zásah svojím spevom. Je mimoriadne dôveryhodná, úprimná.
Tak potom ste sa priblížili k svojmu vzoru. Úprimnosť a otvorenosť srší aj z vašich skladieb. Posledná pieseň na albume je spomienkou na vašu mamu, ktorá umrela. Nie je náročné pre umelca takto sa obnažiť?
V momente, keď človek robí muziku a chce ju robiť autentickú, nevyhne sa tomu. Na druhej strane to môže byť psychicky prospešné. Napríklad, keď prežívam depresívne pocity, napadajú mi pesničky. Keď si ich v tej chvíli natočím, nahrám, odrazu nadobudnem pocit, že mám akéhosi „kamoša“, s ktorým som sa podelila o svoje trápenie, ktorý mi rozumie.
Konkrétne v prípade skladby Vzpomínka ide asi o najhlbšiu tému, ktorá ma v živote postretla. Nemôžem sa jej vyhnúť. Pôvodne som ani nepočítala, že sa pieseň objaví na albume. Ale keď som ju prehrala Martinovi Ledvinovi, povedal, že to som presne ja a nie je dôvod na cédečko to nedať.
Ak sú vaše pesničky kamarátmi na depresiu, nie je výsledkom, že vaša tvorba vo všeobecnosti pôsobí smutne a melancholicky?
Som melancholická, to je moja podstata. Mám rada balady. Každý spevák má rád určitý druh pesničiek, ktoré mu sedia – u mňa sú to balady. Ale to neznamená, že musí ísť o depresívne skladby,
Spomeniem kapelu Buty. Zo všetkého si robili srandu, ale veci dokázali naozaj správne uchopiť. Až tak, že to bolo dojemné. Myslím, že v hudbe sa veci dajú uchopiť práve takto. A pre mňa ani jedna z mojich piesní nie je smutná. Práve naopak, v každej vidím veľkú nádej. Ak je v pesničke použité smutné slovo, neznamená to okamžite, že ide o smutnú pieseň. Pre mňa je dôležitá celková energia – ako človek pesničku podá, zahrá a zaspieva.
Vy ste kariéru odštartovali v speváckej šou Superstar. Aktuálne sa k blíži k záveru jej česko-slovenská verzia, sledovali ste ju?
Samozrejme, očkom relácie sledujem na internete. Zaujíma ma, kto sa, kde zjaví, aký je. Stretlo sa tam veľa mladých ľudí. Málo osobností, ktoré už majú nejakú charizmu. Ale určite je tam veľa dobrých spevákov.
Sama sa na Superstar pozerám trochu iným pohľadom. Vďaka tomu, že som si prešla podobnou skúsenosťou, dívala som sa na jednotlivé výkony a osobnosti s tipovaním – kto sa s čím ako pobije, kto zabojuje a kto prekvapí. Myslím, že je tam pár dobrých interpretov, ktorí majú šancu zabodovať aj po skončení šou, keď sa spoja s dobrými hudobníkmi.
A čo hovoríte na „česko-slovenský“ rozmer súťaže?
Vnímam ho pozitívne. Napríklad aj v rámci toho, že moja generácia mala problém rozumieť slovenčine. Určite je to poučné pre český národ. Zároveň sa zoznámia s inou kultúrou, inými ľuďmi.
Vy sa neprejavujete len ako umelec – spevák a hudobník. Zapájate sa aj do množstva benefičných a enviromentálnych projektov – naposledy napríklad projekt hudobnej stanice MTV Play to stop Europe for climate. Čím to je, že dvadsiatnička Aneta Langerová ide v šľapajach päťdesiatnikov Boba Geldofa, Bona a Stinga?
Už odmalička bolo okolo mňa množstvo ľudí, ktorí sa snažili pomáhať, združovali sa v rozličných organizáciah, boli aktívni. Je to prirodzený vývoj.
Takže vy ste si neužili žiaden „sex, drogy a rokenrol“?
(smiech) Vo mne je časť draka, ktorý si chce užívať. To nepopieram. Ale už od začiatku môjho fungovania v hudobnom biznise, ma oslovilo množstvo nadácií. Došlo mi, že moje meno má nejakú hodnotu, ktorú je možné kúpiť. Je dobré podeliť sa o meno s ľuďmi, ktorým v živote niečo chýba.
A odmenou je?
Veľké potešenie a radosť. Pretože, keď sa stretávate s ľuďmi, ktorých sa vaša aktivita týka, zistíte, aké máte veľké šťastie a začnete si veci viac vážiť. Spomeniem napríklad nevidomých, ktorým sa snažím pomáhať s nadáciou Světluška. Skvelé je, že takmer všetci majú obrovský zmysel pre humor a dokážu si zo slepoty robiť srandu. Žarty si robia úplne zo všetkého. Sama som mala občas až obavy – môžem sa vôbec smiať na tom, čo hovoria? Ale oni sa tomu doslova rehotali. Myslím, že práve táto práca mi dodáva vo všeobecnosti v mojom živote nadhľad – a to je pre mňa, aj v rámci muziky, mimoriadne dôležité.
