Milan Lasica a Július Satinský tvorili svoje dialógy prakticky stále – počas prechádzok pri Dunaji, alebo aj v období, keď Lasica dočasne býval u Satinských v podnájme. Od roku 1959 pravidelne vystupovali pod strechou Tatra revue na tradičných nedeľných dopoludniach. Veľmi skoro si však ich talent všimol aj film a televízia.
Zo štatistov sólisti
„Najstarší záznam tejto dvojice pochádza zo Silvestra 1962. Bol to kabaretný program televízie, v ktorom vystupoval umelecký súbor vtedajšej Tatra revue. Volal sa Skok sem, skok tam,“ spomína Milan Antonič, vedúci Informačného a dokumentačného strediska Archívu Slovenskej televízie. „Účinkovali aj v ďalších silvestrovských reláciách, napríklad v programe Svet sa točí na kolotoči z roku 1965 alebo Silvester na Dunaji z roku 1966, kde vystupovali vtedajšie spevácke hviezdy – Marta Kubišová, Helena Vondráčková, Václav Neckář či Waldemar Matuška. Lasica so Satinským sa postupne prepracovali medzi lídrov zábavných relácií. Začali sa tiež objavovať vo filmoch, napríklad v krásnej televíznej snímke Gigliho ária režiséra Jána Roháča.“
Nie každý vie, že v týchto rokoch Lasica a Satinský pôsobili ako dramaturgovia STV. Časom sa ich domovom stalo legendárne Divadlo na korze na bratislavskom Námestí 4. apríla (dnes Hlavnom námestí).
Krátke, ale krásne Korzo
Pod strechou s oficiálnym názvom Divadelné štúdio vtedy pôsobili tri súbory – dvojica L + S, Mladá činohra s vychádzajúcimi hereckými hviezdami, ako boli Marián Labuda, Stano Dančiak, Pavol Mikulík, Maco Debnár či Martin Huba. Tretím súborom bola skupina Prúdy s Mariánom Vargom a Pavlom Hammelom. V priestoroch divadla mávali riadne hlučné skúšky, hrávali však aj na predstaveniach. Lasica to komentoval slovami, že sú to dobrí chlapci, výborní muzikanti, len zhoršujú bezpečnosť na javisku, pretože sú na ňom naťahané káble…
V Divadle na korze sa zrodili Večery pre dvoch, neskôr program Soiré a v tomto čase vznikli aj pamätné televízne relácie Bumerang. Idyla však netrvala dlho. Po vpáde sovietskych tankov bolo otázkou času, kedy sa normalizácia doplazí aj na dosky, ktoré znamenajú svet. Dvojici L + S naklonený Kornel Földvári dostal vo februári 1970 – presne na svoje 38. narodeniny – dekrét, že prestáva byť riaditeľom divadla. Jeho nástupca po pár mesiacoch dvojicu komikov prepustil, neskôr celé Divadlo na korze zaniklo.
Lasica a Satinský našli na dva roky angažmán v neďalekom Brne, potom sa vrátili do spevohry Novej scény aj vďaka pomoci Ivana Krajíčka. Smutné obdobie Lasica komentoval slovami, že horšie by bolo vari už len skončiť v balete. Z tohto obdobia sa v televíznom archíve zachovala inscenácia Husári.
Opäť za dverami
Návrat dvojice na obrazovky sa opäť odohral na Silvestra, konkrétne v roku 1977 v prvom populárnom silvestrovskom programe, ktorý uvádzal Vladimír Menšík. „Krátko nato dostali Lasica a Satinský možnosť pripravovať vlastné programy s názvom Ktosi je za dverami,“ hovorí M. Antonič z televízneho archívu. „V rokoch 1978 až 1981 vzniklo desať relácií, ktoré sa potom reprízovali aj v rôznych zostrihoch a obmenách.“ Popri brilantných dialógoch a nezabudnuteľných scénkach sa za dverami vystriedalo množstvo atraktívnych hostí – František Dibarbora, Gabo Zelenay, Milan Kňažko či Miroslav Horníček.
Pri nakrúcaní tohto programu sa začala pravidelná spolupráca L + S a Jara Filipa, výsledkom ktorej je množstvo zľudovených pesničiek od trpko pravdivých či ironických balád (Vyletel vták, Do batôžka si nalož, Bolo nás jedenásť) cez folklórne ponášky (Všetci v našej obci pijú, Keď som šiel do lesa na drevo) až po rozmarné hity (Spomínam na Paríž, V jedálnom vozni). Slovné hračky typu „Jano vezie police (Jano is policeman)“ nemajú v slovenskom humore obdobu.
V roku 1982 sa L + S vracajú do priestorov, kde kedysi začínali – do bratislavského Štúdia S, v ktorom vzniklo viacero osobitých predstavení, predovšetkým Deň radosti a Náš priateľ René.
Lasica a Satinský boli natoľko noblesní, že nikdy verejne neriešili svoje vlastné osobné peripetie, akokoľvek boli zložité. Ich humor išiel vždy po princípe, po podstate vyjadrenej známou vetou (požičanou z Divadla Járy Cimrmana) – že keď je človek na niečo krátky, má si z toho aspoň robiť „srandu“. Protest proti osudu i zmierenie s ním dvojica L + S dokonale vystihla v replike: „Čo zmôžeš bakuľou proti všehomíru?“
Tak ešte jeden Martell, madam Slováková!
