Po ročnej odmlke (v roku 2009 sa hrala Belliniho Norma) nadišiel čas na slovenskú rehabilitáciu drámy Gaetana Donizettiho Lucrezia Borgia. Nie je to síce premiéra absolútna, no po krátkom a nie najšťastnejšom živote na doskách SND pred štyrmi rokmi po prvý raz zaznel skvost bel canta v podobe, akú si zaslúži. Navyše, v pôvodnej milánskej verzii so strhujúcou finálovou áriou protagonistky. Ňou bola Edita Gruberova, dnes jedna z najvzácnejších špecialistiek na tragické opery Donizettiho a Belliniho.
Od čias ich novodobého vzkriesenia v polovici minulého storočia zažil svet vari pol tucta primadon bel canta. Najväčšie z nich – Maria Callasová a Edita Gruberova Dva diametrálne odlišné hlasové typy, ktorých porovnávanie je principiálne nenáležité. A predsa sa natíska. Obe totiž neinterpretujú len noty, ale hlasom s jeho nekonečnými farebnými a výrazovými modifikáciami tvoria živú drámu. Nemusí byť každý tón dokonalý, divák však musí uveriť, že pred ním stojí hrdinka z mäsa a krvi.
A Lucrezia Borgia Edity Gruberovej takou aj dnes, po 43 rokoch na javisku, nepochybne je. Koľkože láskavej nehy, mrazivej tvrdosti, vrúcnych emócií vyčaroval jej stále kovovo jasný, v pianissimách pavučinový, vo forte rázny, o famóznu dychovú techniku opretý hlas!
Víťazkou večera však nebola sama. Mladý slovenský svetobežník Pavol Bršlík bol Gruberovej rovnocenným partnerom. Z typického mozartovského materiálu dozrel na tenor ideálny pre bel canto, hlas s vrúcnou a zmyselnou farbou, vzácnym citom pre frázovanie a potrebným jasom výšok. Na týchto danostiach sa dá stavať výraz, kreovať charakter. Bršlík nepotreboval divadelný kostým, barličky v kulisách či svietení, bol Gennarom každým pohybom na pódiu, gestom či mimickým prejavom. Charizmatický mladík pripravil nezabudnuteľný zážitok. Nesklamalo ani domáce obsadenie ďalších hlavných i menších postáv, najmä Terézia Kružliaková ako Orsini a Jozef Benci v roli Alfonsa.
Popri Gruberovej a Bršlíkovi tretím hrdinom večera bol dirigent Andriy Yurkevych, jeden z najkompetentnejších znalcov predverdiovského slohu. Pod jeho taktovkou vyčarila Slovenská filharmónia veľkú škálu dynamických a farebných kontrastov, ako aj optimálnych temp. Slovom, festival zažil strhujúcu drámu aj bez kulís.
