Prípad Nepokojného muža s patetickým podtitulom Posledný prípad komisára Wallandera je pátraním po minulosti zmiznutého bývalého lodného dôstojníka, s ktorým má byť detektív onedlho rodinne spriaznený. Vyšetrovanie ho vedie naprieč históriou studenej vojny a pomaly odkrýva časti dokonale zostrojenej skladačky roztrúsenej po mnohých miestach vo Švédsku či v okolitej Európe. Na detektívku to stačí.
S čitateľským zážitkom to však nie je až také ružové. Rýchle a ľahké prevracanie stránok možno poteší, no ich obsah veľmi nenadchne.
Bez zmeny tónu a akéhokoľvek mostíka, ktorý by vytvoril napätie, lepí autor na seba situácie, ako je nuda v divadle a ozbrojené napadnutie. Vyťahuje všetky zaužívané formy klišé či gýčové drobnosti typu „lupiči v maskách skupiny ABBA“. Nepochopiteľne stavia protagonistu do úlohy menejcenného, keď ho pomaly necháva prichádzať na to, čo už čitateľ dávno vie. A robí to bez columbovskej nonšalantnosti a vynaliezavosti.
Wallandera sprevádzame nielen pri jeho zobúdzaní a zaspávaní, ale aj celými myšlienkovými pochodmi, ktoré zahŕňajú dlhé zvažovanie a spochybňovanie jednotlivých uzáverov. Ich následné vyslovenie a okamžité rozriešenie. Neskrýva pritom, že myšlienky sa často okolo neho len „mihnú“, no nepodarí sa mu ich „zachytiť“.
Text akoby ani nebol vyšetrovaním, ale príbehom každodennosti starnúceho (z úcty k jeho minulosti nebudeme hovoriť skrachovaného) policajta so začínajúcou sa sklerózou a životnou apatiou. Je unudený, nedokáže si ustrážiť svoju zbraň a zdravie sa mu ničí priamo úmerne jeho psychike. V tomto bode už nezostáva nič iné, len mu do cesty priviesť prípad na rozlúsknutie, aby mohol dokázať vernosť svojej reputácii.
Chladné a vlhké severské prostredie, vo svojej šerosti a rozľahlosti inak ideálne na vystavanie vnútorného napätia, je tu až príliš príjemné. Človek by sa jednoducho aj rád sústredil na prípad, no stále sa mu doň pletie dážď s búrkami, pasúce sa ovce či labute odlietajúce na východ.
Akosi sa však predsa len dostaneme ku koncu. Wallanderova mladosť, rovnako ako zmiznutie bývalého lodného dôstojníka, „zostáva už len vzdialenou spomienkou, aj zrelý vek sa skončil“. O ponorkách sme sa toho veľa nedozvedeli. O studenej vojne detto. Podľa svojej predstavy hrá detektív posledné dejstvo, kde sa už takmer všetko vysvetlilo. Jeho boj proti tragickosti svojej úlohy hádam vyšiel. Potom by mali zaznieť fanfáry pre hrdinov a zloduchovia zomrieť. Ťažko povedať, čo z toho nám dodá lepší pocit.
Henning Mankell: Nepokojný muž, Posledný prípad komisára Wallandera, Marenčin PT
