Marcelli: Filozofi uvoľnili miesto. Prichádzajú obchodníci s dažďom

Človek sa narodil slobodný, no všade je v okovách, napísal Jean-Jacques Rousseau pred 250 rokmi. Na jar tohto roku vydavateľstvo Kalligram vydalo prvý kompletný slovenský preklad jeho základného diela - O spoločenskej zmluve. Prekladateľ filozof Miroslav Marcelli hovorí, ako sa vyvinuli a kde sa dnes ocitli myšlienky osvietenstva, duch ktorých rezonuje v preambule Deklarácie nezávislosti USA a v ústavách demokratických krajín sveta.

30.05.2010 11:00
Miroslav Marcelli Foto:
Miroslav Marcelli
debata

Dokáže súčasná filozofia pomenovať prudké zmeny a povedať, kto sme, ako to urobili osvietenci?
V každom prípade sa o to usiluje. Poznáme dva typy filozofov. Jedni upozorňujú na nemenné vlastnosti človeka, spoločnosti, možno celého vesmíru. Zoči-voči udalostiam upriamujú náš zrak k tomu, čo pretrváva v zmenách. Druhí, ku ktorým sa hlásim, sa pokúšajú nájsť určujúce znaky doby, v ktorej žijeme. Kde sme sa to vlastne ocitli. Osvietenci uvažovali o pretrvávajúcej prirodzenosti človeka, ale v rovnakej miere aj o dobe, v ktorej žili. Nie náhodou sa stalo osvietenstvo prvým historickým obdobím, ktoré dokázalo nájsť meno pre seba samé. Možno trochu zavádzajúce meno, ale v spoločenskej reflexii životaschopné.

Do akej miery sa to darí nám po 250 rokoch?
Dnes celý rad vied skúma spoločnosť a človeka. V ich spolupráci, možno aj v ich konfliktoch, sa filozofia usiluje vytvoriť pojmy, s pomocou ktorých by sme sa mohli myšlienkovo zmocniť fenoménov našej doby. No v plnom rozsahu sa to splniť nedá.

Prečo?
Charakter dneška je osobitý v tom, že zlyhávajú veľké systémy a „totalizujúce“ schémy. Už nemôžeme o sebe hovoriť tak jednoznačne, ako sa to darilo osvietencom. Donedávna tu boli napríklad pokusy pomenovať našu dobu ako postmodernú…

Tento pojem už neplatí?
Neviem, či vôbec niekedy platil. Ľudia sa stali opatrnými a zdá sa, že už aj postmoderna zostarla. Už je z nej post – postmoderna bez toho, aby sa nám podarilo vyjasniť si, čo presne tento pojem obsahuje a pomenúva. Plynule sme prešli do ďalších období, ktorým patria nové názvy – napríklad hyper-realita, či pojmy inšpirované technologickými procesmi ako spoločnosť telekomunikácií. Najvýraznejšou je strata reality v pôvodnom chápaní a nastolenie reality virtuálnej. Silným aspektom v rôznych filozofických koncepciách je úsilie pomenovať našu dobu cez to, čo sa stratilo.

Stratila sa racionalita? Rozum? Strácajú sa výdobytky osvietenstva?
Rozhodne sa stratilo mnohé z toho, čo bolo právom, alebo neprávom pripisované osvietenskej racionalite. Napríklad viera v pokrok. Viera v nejaké zavŕšenie dlhodobého, strastiplného procesu, ktorým ľudstvo muselo prejsť k štádiu istého rozumného usporiadania spoločnosti. Je to sen, ktorý sme museli dosnívať. Sen, čo mal rôzne podoby utópií, ktoré sa chceli stať skutočnosťou. Čo mal rôzne, až politické aspekty. Druhá svetová vojna, jej vyústenie a nakoniec pád Berlínskeho múru – to všetko boli veľmi tvrdé reálne nárazy na túto ilúziu. Niektorí filozofi teda prišli k záveru, že spolu s rozpadom tejto ilúzie sa rozpadá aj racionalita ako taká.

Nemajú pravdu?
Osobne som skôr stúpencom nazerania, ktoré hovorí, že by sme nemali uvažovať v alternatíve racionalita – iracionalita, ale v registri rôznych typov racionálneho myslenia. Racionalita nie je len jedna, má rozličné podoby.

Ako sa pojem viery prelína so slovným spojením – viera v silu poznania?
Predpoklad, že dejiny nájdu zavŕšenie v spoločnosti, ktorá dokázala vyriešiť vnútorné protirečenia, ktorá žije, keď nie idylicky, tak aspoň bez katakliziem, vojen a veľkých spoločenských pohrôm, je naozaj viera. Do tohto rámca sa potom umiestňovali myslitelia, filozofi či nábožensky orientovaní ľudia, ktorí z tejto viery urobili niečo, čo ľudia bezprostredne prijali. No podobná viera spadá skôr do oblasti ideológie, nie filozofie. Pre údajný pád ideológií sa však stratili predpoklady na utopické projekty a s nimi aj ich pozitívny dodatok – isté pokusy upravovať správanie človeka a spoločnosť podľa ideových koncepcií. Vždy to totiž zle dopadlo.

V čom vidíte pozitíva utopických projektov?
Utópie dovoľovali projektovať budúcnosť, ukazovali ľuďom istú perspektívu. Vytrhávali ich z bezprostredného života a ohraničeného prijímania toho, čo je. Teraz, keď tieto veľké ideológie už nemajú takú veľkú silu, ostro cítime negatívnu stránku našej zviazanosti s každodennosťou. Cítime, napríklad, obmedzenie horizontu úvah na štyri roky volebného obdobia, prípadne na nejaké ďalšie – ešte kratšie periódy. Keď premýšľanie človeka viaže k finančnému kalendáru a odvíja sa v rytme termínov splátok. Toto „sprozaičtenie“ celého života môže človeka ubíjať a niektorým ľuďom, a ja by som sa k nim hlásil, chýbajú širšie vízie. Niečo, čo by rámcovalo naše každodenné úsilie a veľmi praktické aktivity, do ktorých sme ponorení.

Čo konkrétne máte na mysli?
Len nedávno bol širšou víziou pre našu krajinu vstup do Európy. Dnes je to už iba prozaická záležitosť. Prednosti členstva v únii vnímame ako samozrejmosť. V politickom živote sa schopnosť ďalších širších vízií úplne vytratila. Asi to súvisí s problémami, ktorým čelíme – teraz musíme prekonať dôsledky krízy a znova naštartovať niektoré odvetvia hospodárstva. No čo všetko je za tým, aké procesy a fenomény – to sa dnes len málokto pokúša kvalifikovane pomenovať.

Myslenie uvoľnilo priestor?
Rozhodne tu vznikla veľká príležitosť pre nových obchodníkov s dažďom. Aj pre apokalyptikov, ktorí hovoria, že všetko sa uberá k zlému koncu. Všimnite si, koľko koncepcií, kníh, myšlienok sa objavuje pod spoločným rámcom katastrofy či kolapsu. Je to príležitosť na zjednodušujúce vízie, v záhlaví ktorých je koniec celého sveta. A hoci aj tie reálnejšie vízie nikdy nebudú celkom reálne, ale počnúc politickým životom, cez sociálne zoskupenia až po rodinný kruh a individuálny život človeka sú veľmi potrebné.

U nás sa však racionalita zužuje na „zdravý sedliacky rozum“, ktorý potláča solidaritu. A vzťah k právam menšín a žien má vyslovene klerikálny nános. Prečo sme ustrnuli vo vývoji?
Je to dôsledok konzervatívneho myslenia so silnými črtami tradicionalizmu. Do istej miery mu rozumiem, hoci nemám k nemu blízko. Deliace čiary v našej spoločnosti idú často paralelne s vekovými a vzdelanostnými kategóriami. Celá vrstva aktívnych populačných ročníkov v predpenzijnom veku už nemala príležitosť vstúpiť do sveta moderných technológií. Títo ľudia žijú s pocitom, že sú vyradení. Oproti tomu dnešné deti majú práva, o ktorých kedysi nikto ani neuvažoval. To, ako efektívne zvládajú nové technológie, mení aj ich postavenie v rodine. Môžu sa rozhodovať oveľa skôr, ako, povedzme, my v ich veku.

Vedie azda toto k strnulosti?
Keď spoločenskú klímu ovplyvňujú takéto odlišné fenomény, je zákonité, že sa objaví nejaké konzervatívne krídlo, ktoré bude klásť dôraz na to, čo je osvedčené, čo pretrvávalo, bolo a stále ešte podľa ich predstavy môže byť zdrojom istôt. Dnes je základným pocitom človeka veľké zneistenie, ktoré sa netýka už len tých, čo sa boja o svoje dôchodky. Pramení zo straty pracovného miesta, pocitu bezpečnosti, pramení z frustrácie a strachu o najbližších, strachu z neznámeho sveta. V tejto situácii sa potom celkom nevyhnutne objaví vo verejnej diskusii a napokon aj v politike krídlo, ktoré bude zdôrazňovať tradičné hodnoty.

Je to teda prirodzené. Údiv je zbytočný?
Patrí to k charakteru našej spoločnosti. Stúpenci moderných riešení v oblasti medicíny, genetických manipulácií, genetického inžinierstva, nebudú súhlasiť s tradicionalis­tami, ale je to súčasť sveta, v ktorom žijeme. A nič iné sa nedá robiť, ako sa pokúsiť otvoriť dialóg medzi obidvoma stranami a riešiť problémy spoločne. Aj keď je to často dialóg hluchých. Žiadna z týchto strán totiž nemôže povedať, že veda je len na ich strane. Obidva tábory majú seriózne, racionálne argumenty.

Keď politici zo všetkých síl spochybňujú pomoc Grécku, aby nestratili hlasy voličov, je to preto, že sú naši ľudia zneistení?
Nijaké ekonomické riešenie sa nezaobíde bez spoločenských dôsledkov. Je to niečo, čo si nemôže dovoliť ignorovať nijaký politik. Takže ak sa dnes politici aj usilujú vystupovať z vyhranených pozícií, nedarí sa im to, lebo už nikdy nemôžu byť celkom „čisté“. Ďalším z charakteris­tických znakov je hybridnosť. Čohokoľvek sa dotknete, okamžite sa veda začne spájať s ekonomikou, ekonomika s financiami, financie s politikou… Všetky tieto zložky sú akoby „nečisté“, lebo ich ani nemôžeme „vyčistiť“. Len čo by sme to chceli urobiť, dostali by sme sa k dogmatickým riešeniam, ktoré sú v konečnom dôsledku zlé. Keď počúvam odborníkov, ktorí dokážu otvorene hovoriť aj o vlastných neistotách, ich riešenia nikdy nie sú jednoduché a „čisté“, typu – nechajme slabých padnúť, nech vyklíči, čo je nové a zdravé.

Existuje zaujímavý názor, že by sme mali napríklad prehodnotiť celú doterajšiu literárnu kritiku, lebo súčasný človek číta akýkoľvek text z psycho-neurologického, biologického pohľadu úplne odlišne, po novom. Neprestávajú už definitívne platiť doterajšie štruktúry myslenia?
Celkom určite v tom niečo bude. No ako vždy to má dve stránky. Ak hovoríme o vnímaní textu, informácií, o schopnosti vyjadrovať sa v štylistických dispozíciách, sú ľudia, ktorí dochádzajú k zarážajúcim, až katastrofickým záverom. Neschopnosť sledovať dlhšie celky, ktorú pozorujeme u mladých ľudí, neschopnosť porozumieť zložitejším súvetiam a zjednodušovanie slovníka ukazuje na akúsi „flashovú“ mentalitu, ktorá sa zapaľuje a v okamihu aj končí, pričom hneď prechádza k niečomu inému. No ak budeme pokračovať len v takomto výpočte strát a oslabených schopností, unikne nám druhá, zaujímavejšia stránka tohto fenoménu.

Ktorá to je?
Denne komunikujem s mladými ľuďmi a vidím, že hoci niekedy nevedia zaradiť nejakého autora, ale vo vytváraní komunít sú oveľa disponovanejší ako staršie generácie. Sociálne spoločenstvá na internete im v mnohých prípadoch veľmi rýchlo dovolia zaplniť tieto medzery – neviem to ja, vie to tamten, opýtam sa. Dokážu vynikajúco narábať s internetovými databázami. To, čo sa možno stráca na úrovni klasického vzdelania jednotlivca, je doplnené, alebo kompenzované na úrovni väčšieho spoločenstva. Samozrejme, že sú to spoločenstvá, ktoré sa vynárajú a zajtra možno skončia, ale to je tiež charakter doby. Musíme sa naučiť rešpektovať súčasný stav a uvedomiť si, že nijaké technológie nie sú len neutrálnym prostriedkom, ale zasahujú priamo do obsahu prenášaných správ.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte médiá?
Ich búrlivá premena fascinuje. Prenášanie čoraz významnejšej časti mediálneho spravodajstva do digitálnych sietí – to nie je nejaký nevinný proces. Buď si noviny pozriem na internete, alebo si ich kúpim – je to odlišný spôsob vnímania, iná preferencia, iné čítanie. A cez štatistiky čítanosti jednotlivých článkov a správ sa mení samotný charakter písania, vytvárania spravodajstva. Je to proces, pri ktorom nevieme predvídať ani len jeho bezprostrednú budúcnosť.

Čo hovoria výskumy aspoň o prítomnosti?
Veľmi zaujímavé sú výskumy prvej generácie ľudí, čo vyrastali v permanentnom kontakte s internetovými vyhľadávačmi, takzvanej „google generation“. Hoci aj títo mladí ľudia ešte preferujú texty, ktoré sú vytlačené, oproti textom na monitore, ale už vnímanie správ a schopnosť vytvárať vlastné texty majú úplne odlišné. My učitelia sa denne konfrontujeme s predtým nevídaným spôsobom používania cudzích textov.

Považujú ich študenti za svoje?
Niekedy s nimi narábajú príliš voľne. No ak by sme tu chceli hovoriť o plagiátorstve, tak ako o nezámernom. Je to generácia, ktorá veľmi často z rôznych zdrojov prijíma celé bloky textu, ktoré nájde na internete, a svoje vlastné prejavy prezentuje ako ich zlepenec. Možno sa tým vytvára nový typ kolektívnej inteligencie. Na jednej strane je to akoby zneužívanie duševného vlastníctva druhého človeka, na druhej strane to môže byť prejav niečoho nového, kde sa stráca klasický pojem autora, indivídua, tvorcu diela. Jednoducho je to „spoločný majetok“ a podľa toho sa k nemu správame.

Majú teda pravdu tí, čo považujú ľudstvo za biologický druh podobný hmyzu?
Spoločenstvá podobné hmyzu často dokážu nájsť riešenia, ktoré nie sú vopred dané a majú charakter emergentného, nepredvídateľného vývinu. Nikto z nich vrátane včelej kráľovnej si nepovie – poďme hľadať. Nič také si nepovedia, a predsa čosi nájdu. Pojem emergencie je ďalším z termínov, ktorý sa dnes ustavične vynára.

Je to predzvesť konca západného chápania individuality?
Stále je naším ideálom vzdelanec. Človek, ktorý má poznatky, hodnotovú orientáciu a nakoniec aj filozoficky zastrešenú predstavu o svete a sebe samom. Aj ja svojich študentov k tomu vediem, ale netreba zabúdať, že práve v súvislosti s veľkým počtom ľudí, ktorí sú dnes v procese vysokoškolského vzdelávania, sa mení charakter tohto indivídua aj vzdelanosti. Už aj Jean-Jacques Rousseau riziká doby, ktorá je ešte stále „našou“, často spájal s otázkou kvantity, počtu. Jeho vízie boli upriamené k malým vidieckym spoločenstvám, aké poznal vo Švajčiarsku. No žil v Paríži, kde videl obrovský rozpor, ktorý sa tam otvára. Postavenie človeka, jeho stratenosť a odcudzenie. Naša situácia je veľmi podobná.

V čom napríklad?
Už sa nedokážeme pozerať na veci, ktoré vznikajú a prichádzajú, bez toho, aby sme nevnímali pocity straty. Nežijeme už v mestách, s ktorými by sme sa mohli bezvýhradne stotožniť ako so súčasťou svojej identity. Možno sa v nich niekto cíti dobre, ani ja sa nesťažujem, že som Bratislavčan. No Bratislava už nie je tým, čím bola. Vedomie straty je ustavične prítomné. Nemali by sme sa však tomu nostalgicky oddávať, ale vnímať aj to, čo pribúda a čo získavame.

Vnímate postupujúcu privatizáciu verejného priestoru?
Musíme bojovať za jeho záchranu vždy a všade. Dnes síce ešte stále môžeme vstupovať niekam, čo má zdanlivé znaky verejného priestranstva, ale už to patrí nejakému majiteľovi. Asi najdramatickejší proces, ktorý sa tu odohráva, je posun verejného priestoru z tradičných oblastí – ako sú námestia a ulice – do nákupných centier. Niektorí teoretici hovoria, že je to nevyhnutný proces. Tak, ako sa ľudia kedysi stretávali pri studni, aby si podebatovali, neskôr na námestiach a v kaviarňach, tak sa dnes budeme stretávať – a už to vlastne aj robíme – na internetových sieťach. Ako proces, ktorý je nevyhnutný, to prijímam. Ale ako riešenie krízy – nie.

Poznáte filozoficky vzdelaného súčasníka, ktorý by mal schopnosť prehovárať, oslovovať ľudí, ponúkať im riešenia, alebo aspoň pomenovania, ako to robil Rousseau?
Jean-Jaques Rousseau bol filozofom v špecifickom zmysle, akým sa isté kultúrne figúry vo svojej dobe 18. storočia prezentovali. Neskôr sa presadila iná predstava o filozofovi. Vo Francúzsku takáto figúra mala tradíciu, ktorá sa odvíjala od osvietenstva Voltaira a pokračovala až do 20. storočia. Takýchto ľudí nazývali „majstrami myslenia“. Sú to zvláštne osobnosti, väčšinou filozofi, ktorí nielen rozmýšľajú, vytvárajú koncepty, vystupujú s vyargumentovanými názormi, ale aj prehovárajú k veciam verejným a kultúrnym udalostiam. Jednou z posledných takýchto figúr boli Jean-Paul Sartre a Michel Foucault, ktorého som mal možnosť poznať osobne. No už v samotnom Francúzsku hovoria, že práve Foucaultom sa táto éra majstrov myslenia skončila.

Prečo sa vytratili?
Sú tam ľudia inteligentní, čo čítajú knihy, píšu knihy, čo majú žiakov a vďaka médiám viac poslucháčov, ako mal Sartre vo svojej dobe, ale už nemajú túto funkciu.

Čo z toho vyplýva?
Nezáleží na tom, či je niekto vzdelaný, či má charizmu, či vie oslovovať ľudí. Podobných mysliteľov si totiž musí vyžiadať samotná doba. Súčasnosť zrejme tomuto typu mysliteľov nie je naklonená, aj keď za iných okolností by sa našli ľudia, čo by boli schopní túto úlohu plniť. Žijeme v ére špecialistov a analytikov, ktorí sledujú nejaký malý výsek reality, napríklad finančné trhy. Vedia vám zasvätene povedať, prečo sa to stalo, alebo čo tomu predchádzalo, ale sú opatrní. Povedia vám, že ceny benzínu nebudú trvalo klesať, že určite príde čas, teraz nepovedia, kedy, ale zdvihne sa to späť.

Čo by dnes mohlo byť úlohou filozofa?
Komplexnosť je pojem, ktorý presne vystihuje, čo tu najviac chýba. A práve filozof je človek, ktorý uvažuje v širších súvislostiach. Hrať prostredníka je pre mňa lákavá perspektíva. Keď viacerým stranám dokáže filozof ponúknuť pojmy, predstavy, myšlienkové schémy, ktoré dovolia, aby predtým izolované oblasti komunikovali a viac rozumeli tomu, čo sa odohráva v ich oblastiach.

Miroslav Marcelli (47)
Vyštudoval filozofiu a dejiny na FiF UK v Bratislave.

Tu od roku 1971 pracuje na katedre filozofie, v súčasnosti ako profesor dejín filozofie.

Venuje sa aj problematike filozofických aspektov semiotiky a teórie argumentácie.

Prednáša na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Fakulte humanitných štúdií Karlovej univerzity v Prahe.

Absolvoval rad pracovných pobytov v Brne, Paríži, Clermont-Ferrande, Oxforde či vo Viedni.

Je autorom kníh Znovuobjavenie času (1989), Michel Foucault alebo stať sa iným (1995), Príklad Barthes (2001), Filozofi v meste (2008).

Preložil diela J. Piageta, M. Foucaulta, J. Deleuza, či J.-J. Rousseaua.

V roku 2006 mu prezident Francúzskej republiky udelil titul Rytier Rádu čestnej légie.

debata chyba