Ako ste sa dostali k niečomu takému exotickému, ako je vietnamská poézia?
S vietnamskou kultúrou som bola v kontakte už od detstva, pretože môj otec Ján Múčka bol takisto vietnamista a rovnako ako ja sa venoval vietnamskej literatúre a filológii. Často sme mali na návšteve vietnamských hostí, najmä spisovateľov a básnikov. Keď som skončila gymnázium, v Prahe sa po piatich rokoch otvárala vietnamistika. Tak som sa odhodlala pokračovať v tom, čo robil otec. Aj keď musím povedať, že napríklad vietnamské rozprávky som ako dieťa veľmi nechcela počúvať, pretože boli smutné a často s drastickým koncom. Podobajú sa na slovenské legendy.
Je vietnamská kultúra v porovnaní s inými ázijskými kultúrami niečím špecifická?
Keby teraz vedľa mňa sedel nejaký sinológ, určite by povedal, že základom všetkých ázijských kultúr je čínska kultúra. Výrazne pôsobila aj na Vietnam, najmä na severný. Vietnamci však do nej potom vniesli aj niečo svoje, národné a vznikla svojbytná kultúra aj literatúra.
Je vo vietnamskej literatúre výrazný aj vplyv francúzskych kolonizátorov?
Veľmi sa mi páči, napríklad v literatúre 30. rokov 20. storočia, keď okrem čínskych a vietnamských národných vplyvov cítiť aj vplyv francúzskej literatúry. Nie je to však len literatúra. Prejavuje sa to napríklad aj vo výtvarnom umení. Európania, ktorí prídu do Vietnamu, sú fascinovaní ich súčasnou maliarskou školou. V nej sa asi najviac prejavuje symbióza ázijských a európskych prvkov. Rada by som raz na Slovensku ukázala aj obrazy niektorých vietnamských autorov.
Teraz ste vďaka zbierke básní Jarná vôňa predstavili Slovákom poetku Ho Xuan Huong. Čím je v kontexte vietnamskej literatúry výnimočná?
Tvorila začiatkom 19. storočia a bola a aj je veľmi populárna. Mnohí Vietnamci ovládajú jej básne naspamäť a veľmi radi si ich pripomínajú. Tvorila v znakovom písme Nôm a celá literatúra napísaná v tomto písme je v podstate jedinečná. Je to južné znakové písmo, ktoré je odvodené od čínskych znakov, akurát, že je ešte zložitejšie. Aj preto sa dlho neudržalo a neskôr ho nahradilo latinizované písmo. Nôm neovládali všetci ľudia, len vzdelaní – učenci a spisovatelia. Ho Xuan Huong toto písmo spopularizovala, pretože medzi vzdelancami sa za jazyk číslo jedna považovala čínština. Básne Ho Xuan Huong dodržujú klasickú tchangskú čínsku formu sedemslabičných štvorverší alebo osemverší, často však pracuje s dvojzmyslami, so slovnými hračkami a erotickými narážkami. Aj tým je jedinečná.
Nemala problémy, keď takto otvorene a dráždivo písala?
Je veľmi zaujímavé, že jej básne nepoznačila cenzúra. Bývala na brehu Západného jazera, v súčasnom Hanoji, kde mala čajovňu Pradávna Luna. V tomto svojom domčeku prijímala mnoho hostí. Väčšinou to boli spisovatelia alebo básnici, ale bol medzi nimi aj jeden veľmi vysoko postavený hodnostár imperátorského dvora. Myslím si, že práve on sa zaslúžil o to, že Ho Xuan Huong nechali písať takéto básne.
Vo vietnamčine sa slovíčka často líšia len v tom, ako sa vyslovia. Je ťažké rozlišovať jednotlivé významy?
Vietnamčina je tónový jazyk. Má 6 tónov, čínština má dokonca o 2 tóny menej. Človek, ktorý chce rozumieť vietnamčine, musí mať hudobné vzdelanie a hudobný sluch, aby to zvládol. Väčšina slov je jednoslabičných a slabika má vždy iný význam, keď má iný tón. Keď človek rozpráva rýchlo, je často veľmi zložité pochopiť, o čom hovorí. Sú to roky práce a tréningu, kým sa do toho človek dostane.
Vo Vietname je silná tradícia spievania ľudových básní. Čím to je?
Určite tým, že vietnamčina je tónový jazyk, ktorý je navyše jednoslabičný. Tie slová sú také kratučké, že aj keď počujete plynulú reč, často sa podobá na pieseň.
Kedysi dávno vraj vietnamskí vládcovia vysielali svojich ľudí, aby zaznamenávali ľudovú poéziu, aby zistili, aké nálady prevládajú v ľude. Dalo by sa to považovať za akýsi ekvivalent dnešných výskumov verejnej mienky?
U nás sa zdá, že záujem o poéziu trošku upadá a ľudia majú na ňu veľmi málo času. V Ázii je však pre každého človeka skladanie básní cťou. Tam je každý, kto má nejaké vzdelanie, básnikom. Takže tam básne skladali všetci a možnože to niekedy naozaj slúžilo aj na „prieskum“ verejnej mienky. Sama Ho Xuan Huong má veľa uštipačných, sarkastických básní, v ktorých zosmiešňuje napríklad mníchov. V tom období sa totiž mnohí z nich stali mníchmi nie z presvedčenia alebo viery, ale len preto, aby mohli žiť v bývalých imperátorských letoviskách. Tam sa skrývali, aby nemuseli pracovať. Aj preto ich zosmiešňuje.
Pracujete už aj na ďalších prekladoch?
Myslím si, že aj nový projekt, na ktorom pracujem, bude zaujímavý, hoci to bude dosť skok od tejto eroticky ladenej poézie. Prekladám zbierku básní Ho Či Mina. Sú to básne, ktoré napísal vo väzení. Mnohí si môžu myslieť, že pôjde o politicky ladenú poéziu, ale nie je to tak. Niektoré z tých básní sú veľmi pekné, je to taký duševný výlev, často v nich cítiť túžbu po slobode. Tieto Zápisky z väzenia by mohli vyjsť tak o dva roky.
Eva Antoshchenko Múčková (1972) je dcérou popredného slovenského vietnamistu Jána Múčku. Študovala na katedre Ďalekého východu na Filologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Vo Vietname – severnom aj južnom – strávila spolu 11 rokov. V súčasnosti žije v Moskve, kde sa takisto venuje prekladom, aj z vietnamčiny do ruštiny. Jej manžel je takisto vietnamista, nevenuje sa však filológii, ale histórii a jeho znalosti jej pomáhali pri vytváraní poznámkového aparátu ku knihe Jarná vôňa.
