Ľubomír Feldek: Cítil som sa ako chodec v protismere na diaľnici

Ľubomír Feldek prežil rozdelenie Česko-Slovenska trocha inak ako väčšina ľudí - k slovenskej adrese mu časom pribudla aj pražská.

22.01.2013 09:00
Spisovateľ Ľubomír Feldek Foto: ,
Spisovateľ Ľubomír Feldek.
debata (37)

Múzy ho neopustili, ale uplynulých 20 rokov bolo pre básnika a dramatika búrlivým príbehom – jeho postoje a polemiky, do ktorých sa nikdy nebál vstupovať, nezostali len v rovine slov. V jednej chvíli už nemohol postupovať inak, len si zbaliť kufre a presťahovať sa do Prahy. Dnes žije opäť doma na Slovensku. Ako to všetko vlastne bolo?

Slovenská republika má výročie – ako hodnotíte tých 20 rokov?
Dá sa len zablahoželať. Vznik aj dvadsaťročný príbeh Slovenskej republiky hodnotí pozitívne celý svet vrátane Českej republiky, bolo by čudné, keby ho tak nehodnotili samotní Slováci. Pri tom blahoželaní by som rád povedal, že to vidím ako spoločný úspech všetkých politických síl – teda aj tých, ktoré v bežnom politickom živote medzi sebou zápasia.

V čom je spoločný?
Slovenská republika by nevznikla bez nežnej revolúcie – a to bez ohľadu na to, že časť aktérov nežnej revolúcie v Bratislave aj v Prahe tento vývoj neakceptovala. To neznamená, že namiesto nich prišli nejakí celkom iní ľudia. Stačí sa pozrieť na tváre ľudí, čo sedia oproti sebe vo vile Tugendhat. Klaus, Macek a ďalší reprezentujú ODS, no – kde sa vzala ODS? Vzišla z OF. A to isté Mečiar, Kováč, Kňažko. Reprezentujú HZDS, ale HZDS sa takisto odštiepilo, predtým to boli tváre VPN.

Dá sa teda povedať že Slovenská republika je mladšia sestra nežnej revolúcie. A nebola by taká úspešná, keby sa o to nepostarali ďalšie politické garnitúry: tá z konca 90. rokov, ktorá ju priviedla do európskych štruktúr, aj tá dnešná, ktorá zjednáva Slovenskej republike dobré meno v Európskej únii. Vo všedných dňoch tým politikom všeličo vyčítame, ale vo sviatok priznajme, že im je k čomu aj zablahoželať.

Akých bolo tých 20 rokov pre vás ako pre umelca?
Ktorýsi môj neprajník síce napísal, že po nežnej revolúcii je za mnou už len pusté strnisko – no ja mu rád pomôžem zorientovať sa, keby v tom strnisku náhodou zablúdil. Napriek starostiam a chorobám mi talent slúžil dobre. Ako dramatik si najviac cením uvedenie hier Smrť v ružovom v pražskom Divadle Na zábradlí (aj v iných divadlách), Horor v horárni (v SND), Z dreva vyrezané či Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj (v DJTG Zvolen), Lomidrevo či Stalin v Žiline (v Mestskom divadle Žilina) , ale aj muzikálu Princ a Večernica (na Novej scéne v Bratislave).

Dve posledné predstavenia mali premiéry len toť, v roku 2012. Knižne mi vyšlo doplnené vydanie románu Van Stiphout, básnické zbierky Usmiaty otec, Odzemok na rozlúčku, Milovanie v pokročilom veku… Mohol by som pokračovať aj na tridsiatich ďalších riadkoch. A čosi pridala do knižnej bilancie aj moja žena: Poviedky, Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen a Tajomstvo Sloveniek. Spoločne sme vydali knihu Svet je aj inde.

Svet je aj inde ste vydali, keď ste bývali v Prahe. Po rozdelení republiky ste tam žili vlastne v emigrácii. Ľudia si to všelijako vysvetľujú, ako o tom hovoríte vy?
Ďakujem za príležitosť, že to môžem spresniť. To, že sme odišli, pretože sa rozdelil štát, je mýtus. Nebol som totiž striktne proti rozdeleniu – hlásal som konfederáciu. Moje vtedajšie názory vyšli aj v knihe Pavla Janíka O štáte, dajú sa tam overiť. Rovnaký postoj nájdete aj vo vtedajšom programe HZDS – a dokonca aj v interview Dušana Slobodníka pre časopis Mladý svět, ktoré poskytol na jar 1993, teda už po rozdelení, a kde hovorí, že preňho by bola optimálnym riešením konfederácia. A v čom sme dnes? V európskej konfederácii. Takže ani dnes nemám dôvod na nespokojnosť.

Čo sa teda stalo?
Rozdelenie sa odohralo 1. januára 1993 a zo Slovenska som odišiel až v auguste 1995 – pre čosi celkom iné. Už v roku 1991 ma poveril vtedajší predseda SNR Fero Mikloško, aby som pomohol vyriešiť návrat Milana Sládka na Slovensko. To znamenalo – nájsť preňho predovšetkým strechu nad hlavou.

Našiel som staré Divadlo Aréna, v ktorom vtedy ešte sídlili televízne sklady a dielne. No televízia mala túto budovu len zapožičanú od pamiatkového odboru ministerstva kultúry do času, kým si sklady a dielne postaví inde. Práve vtedy ich dostavala a mala budovu vrátiť, nuž aj divadlu – inštitúcii bez budovy, ktoré sme založili pod divadelným odborom ministerstva kultúry, sme dali meno Aréna, a malo byť len otázkou týždňov, keď sa Aréna – inštitúcia nasťahuje do Arény – budovy. Malo to len jednu chybu – schyľovalo sa nielen k voľbám 1992, ale aj k veľkej privatizácii.

Všade už budúci privatizéri striehli na štátny majetok. Moje (aj Mikloškovo) úsilie o záchranu budovy Arény ako štátneho, pamiatkovo chráneného majetku bolo v tej chvíli v totálnom protiklade k „veľkej krádeži koní, na akú je príležitosť len raz za storočie“ – tak nazval v Poľsku veľkú privatizáciu Jacek Kuroň. Aj s tou budovou Arény už iste mal ktosi kdesi svoje plány a moje úsilie, aby sa objekt vrátil do pamiatkovej starostlivosti štátu, mu robilo škrt cez rozpočet.

Vedeli ste sa v tom pohybovať?
Neuvedomoval som si, že sa pohybujem v nebezpečnom teréne – veď to, čo som robil, bolo ako ísť peši po diaľnici v protismere – a nemohlo sa to dobre skončiť. A ani sa neskončilo. Hoci bol celý húf tých, čo sa chystali rozkradnúť štát, iba ja jediný som čosi štátne zachraňoval – paradoxne zo mňa jediného urobili zlodeja.

Ako?
1. júna sme otvorili Divadlo Aréna premiérou Sládkovej Apocalyptiky. Minister Pittner slávnostne udelil Sládkovi slovenské občianstvo, ja som mu odovzdal riaditeľskú funkciu (kým nemal občianstvo, musel som ho formálne zastupovať) – a 6., 7. júna boli voľby. Hneď v prvý pondelok po voľbách mi volal Jerguš Ferko, šéfredaktor Koridoru, že má na stole článok, ktorý ma kriminalizuje. Vraj vtedajší riaditeľ televízie Kleis vzal odo mňa úplatok 6 miliónov korún a za to posunul tú Arénu mojej súkromnej eseročke Aréna. Vysvetlil som Jergušovi Ferkovi, že nijaká moja súkromná eseročka Aréna neexistuje a keď to uverejní, Koridor bude na posmech – a všetka česť Jergušovi: on ten článok neuverejnil.

No nactiutŕhači si našli iné médium. A keď to vyšlo – a keď sa stal ministrom kultúry Dušan Slobodník – nahnevalo ma, že sa tým začal zaoberať ako vážnym podozrením. Práve on! Ktorý mal obidve Arény – aj inštitúciu, aj budovu – pod sebou, jednu pod divadelným, druhú pod pamiatkovým odborom svojho ministerstva. V tom istom čase sa objavili v Lidových novinách články o jeho minulosti, nuž som z nich čosi zacitoval a vyzval som ho, aby odstúpil. Jemu sa ten citát nepáčil a zažaloval ma. Aj to bolo absurdné. Nie Lidové noviny – ale mňa.

A tak sa začal spor, o ktorom sa veľa písalo a hovorilo.
Tak sa začal súd, na ktorom som sa síce bránil tvrdením „súdite ma za to, že som čítal noviny“ – no napokon ma Najvyšší súd aj tak odsúdil, že sa musím ospravedlniť. Ospravedlnenie si navrhla sama žalujúca strana, bolo uverejnené, Aréne už dali pokoj – a prípad by sa mohol považovať za skončený. Môj advokát Ernest Valko však s ospravedlnením nesúhlasil, povedal, že sa musí ísť do Štrasburgu. No to pokračovanie v Štrasburgu, ktoré trvalo ďalších sedem rokov a Ernest nakoniec vyhral, sa konalo až neskôr.

Vráťme sa ešte pred Štrasburg. Boli to búrlivé porevolučné časy, keď sa všetko ešte len utriasalo, emócie boli vybičované a ľudia sa vadili. Vy ste boli v epicentre diania a odnášali si to aj vaše dospievajúce deti. Chceli ste od toho všetkého utiecť?
Kým náš prípad riešili bratislavské súdy, žili sme v Bratislave. Veď utekať vtedy, to by bola smiešna zbabelosť. No keď sa prípad v Bratislave skončil, bol som unavený. Navyše mal svoje vedľajšie následky. Vychádzala mi napríklad kniha pre deti v martinskom vydavateľstve Fatrín, mali na ňu dokonca dotáciu – no rukopis mi zrazu vrátili a dotáciu – aj Mydlove ilustrácie – ukradli. Vydavatelia ma nemohli vydávať, pretože kníhkupci sa báli od nich moje knihy odoberať. Bola demokracia – a predsa sa objavila znova totalitná neviditeľná čierna listina a ja na nej.

Dotklo sa to aj vašich detí?
Moja dcéra, ktorá študovala na Folkwang-hochschule v Nemecku, prišla zrazu o štipendium. Požiadal som o pomoc Open Society, ale aj tá bola Closed – vraj podporujú len študentov politológie. A k tomu sa pridružila psychologická vojna, stále mi zvonil telefón. A aj keď ho zdvihli deti, aj ony si museli vypočuť „vyletíš komínom“ – pretože svoju úlohu sa rozhodli zohrať aj tí, čo nás považovali za židov… Nemali sme peniaze, nemali sme pokoj – a tak som s tým jedného dňa urobil krátky proces. Predali sme dom a odišli sme. Zo svojho mesta a iba kvôli pár ľuďom – ale aj to sa stáva…

Ako to vidíte s odstupom času? Mal váš čin aj historický význam?
Som len obyčajný občan, väčšinu života som prežil na voľnej nohe ako slobodný umelec. A aj keď som bol zamestnaný, nanajvýš som bol vedúcim redaktorom oddelenia poézie – tie tri mesiace, keď som formálne zastupoval Milana Sládka, to je môj úradnícky vrchol… Takže – aký historický význam?

Verím, že literárnohistorický význam môže mať to, čo som napísal. Ale historický? Do histórie mohlo vojsť iba moje vystúpenie v nežnej revolúcii – bol som prvý, kto 20. novembra v Umeleckej besede a potom ešte raz 21. novembra 1989 z tribúny na Námestí SNP vyzval komunistickú stranu, aby sa vzdala mocenského monopolu. Ale inak v ničom z toho, čo nasledovalo, už nevidím nijaký veľký historický význam. Som, prirodzene, hrdý na to, že som sa odvážil ísť v protismere tomu cunami – Trestný zákonník ignorujúcej veľkej privatizácii, aj keď len v malom a iba symbolicky. Ale aj to je dnes už zabudnuté. Historický význam však určite má to, že sa podarilo zachrániť Divadlo Aréna.

A víťazstvo v Štrasburgu?
Áno, historický význam by mohol mať aj ten Štrasburg. Vďaka tomu, čo tam Ernest Valko vybojoval, sa podarilo dať široké mantinely slobode prejavu v mladej Slovenskej republike. Veď v ktorýsi rok bola SR vyhodnotená, čo sa šírky slobody prejavu týka, ako štvrtá na svete. A slušné parametre má sloboda prejavu na Slovensku dodnes.

Boli ste vtedy nahnevaný na jednotlivcov? Na celú samostatnosť?
Na samostatnosť nie. Na niekoľkých jednotlivcov áno. Nebolo ich však veľa. A aj ten hnev ma už dávno prešiel. Veď som vyhral.

Ako vás prijala Praha? Kto vás podporoval?
V Prahe som sa necítil ako v cudzine. Veď sú tam pochovaní moji starí rodičia z otcovej strany. Možno som sklamal pár novinárov, lebo som odmietal poskytovať rozhovory na tému Slobodník. Nie z nejakého strachu, ale jednoducho som netúžil mať imidž politického utečenca. Vždy a všade – a teda aj v Prahe – som túžil mať predovšetkým a výlučne imidž umelca. Čo sa napokon aj podarilo. Uvádzali ma pražské divadlá Labyrint, Divadlo na zábradlí, Grossmannovo divadlo, Divadlo S+H, aj divadlá v iných českých mestách… A teda aj v Prahe, ako vždy a všade, som sa dokázal uživiť svojou prácou.

V Prahe žije veľa Slovákov – cítiť tam ich prítomnosť?
Na to, aby sa Slovák uplatnil v Prahe, sa nemusí presťahovať do Prahy. Úspešní a výborne prijímaní sú tam nielen tí, čo sa tam presťahovali (ako Fero Fenič, Juraj Jakubisko, Fedor Gál), ale aj tí, čo tam chodia hosťovať zo Slovenska. Ani rozdelenie na tom nič nezmenilo. A vice versa to platí takisto.

Cítili ste v Prahe nostalgiu?
Určite áno. Nostalgia je normálna vec. Slovák ju cíti, aj keď sa presťahuje len do susednej dediny.

Rozhodnutie vrátiť sa bolo však motivované skôr pracovnými ponukami?
Hoci aj ja som dostával zo Slovenska pekné pracovné ponuky (napríklad SND mi prvého Shakespeara – Sen svätojánskej noci – ponúklo v čase, keď sme žili v Prahe), určite najvýznamnejší podnet na návrat bol, keď moja žena dostala ponuku účinkovať v televíznej sedmičke. To sa totiž nedalo robiť na diaľku. No aj tak asi neboli pracovné ponuky tým rozhodujúcim podnetom. Rodičov to vždy ťahá tam, kde ich najviac potrebujú deti.

Navyše moja žena do Prahy nikdy neodišla. Ak aj žila istý čas v Prahe, žila tam načierno. Nemohla sa tam vtedy trvalo prihlásiť ani tam nič vlastniť. Boli tam vtedy na to prísne podmienky a ako syn českého otca som ich spĺňal iba ja. Oľga bola trvalo stále hlásená v Bratislave, najprv na Partizánskej 12, v dome, ktorý nám už nepatril (a nový majiteľ, rabín Myers, vôbec netušil, že je bigamista, pretože tam má hlásené dve ženy), a potom si prenajala zdevastovaný byt na Sedlárskej ulici. Dala ho do poriadku, neskôr sa nám podarilo kúpiť jeho polovicu od mesta, druhú polovicu od panej, ktorá bola jej vlastníčkou, a obaja tam bývame aj dnes.

Ako dnes vnímate česko-slovenské vzťahy? Vyvíjajú sa dobre?
Myslím, že zo všetkého, čo sme si doteraz povedali, vyplýva, že nevidím v česko-slovenských vzťahoch nikde nijaký problém. Respektíve, ak sú obecné problémy – ako korupcia, nedokonalý právny systém a pod. – tak sú spoločné, a verím, že aj k lepšiemu sa to bude obracať spoluprácou odborníkov v oboch štátoch.

Vianoce ste trávili v Prahe, lebo časť rodiny tam žije – čo ste dostali pod vianočný stromček?
Je nás v rodine už veľa, tak už dávame darčeky len neplnoletým. Ja a moja žena si navzájom dary nedávame. Koniec koncov to, že sme sa dožili spolu ďalších Vianoc, je najkrajší dar, krajší už byť nemôže. Ale dostávame nečakané dary, tomu sa človek nevyhne. Tohto roku som napríklad dostal knihu Patricka Ryana Jak jsem vyhrál válku. Daroval mi ju Ľubo Dobrovoda. Zmienil sa o nej v rozhovore s Veronikou Šikulovou pre časopis Miau, pripomenul mi ju, a ja som si na základe toho dávno obľúbenú knižku požičal v Univerzitnej knižnici. Každú kapitolku som si prečítal aj desať ráz a knižku som vracal oneskorene, s mastnou pokutou. Ľubo Dobrovoda sa na tom mojom stareckom nadšení dobre zabával – a zrazu mi venoval nové vydanie Ryana na Vianoce.

Prečo máte tak rád práve túto knihu? Súvisí nejako aj s tým, o čom hovoríme?
Patrick Ryan je spisovateľ, ktorému nič nie je sväté. Čitatelia Pravdy sa možno ešte pamätajú na môj fejtón November a Freedom of speech, v ktorom som sa zastal podpaľačov zástavy Európskej únie, pretože právo na podpálenie zástavy uvádza aj americká ústava ako príklad na slobodu prejavu. Keď som ten fejtón písal, mal som veľkú chuť odcitovať v ňom aj pár riadkov z Ryana – žiaľ, nezmestilo sa mi to do predpísaného rozsahu, tak ten citát použijem teraz

„V sobotu ráno jsem dal nastoupit všem sto padesáti obchodníkům. Prostřel jsem stůl anglickou vlajkou a na něm stály seřazeny lesknoucí se válečky. Oblékl jsem se pro tu příležitost do parádní uniformy. Není nad trochu pompy, aby to zapůsobilo na domorodce náležitým dojmem…“

Prečo práve tieto slová?
Pôvab tejto situácie spočíva v tom, že do valčekov stojacich na anglickej zástave odoberá potom hrdina knihy Goodbody tuniským obchodníkom vzorky stolice. Na prvý pohľad sa zdá, že Ryanov neúctivý spôsob písania, ktorý necúvne ani pred anglickou zástavou, nie je nič nové. Veď v našich končinách sa už dávno pred Ryanom zrodil vzorový text tohto druhu – Haškov Dobrý vojak Švejk. Tento dojem v nás posilňuje aj iste nie náhodná alúzia (dobrý vojak – Goodbody). Lenže omyl.

Je tu zásadný rozdiel. Autor Švejka (a takisto jeho stredoeurópsky čitateľ) je neúctivý preto, že nemá v sebe ani štipku vlasteneckého citu voči rúcajúcej sa rakúsko-uhorskej monarchii. Zatiaľ čo k Veľkej Británii, k jej zástave či armáde rovnako neúctivý Patrick Ryan zostáva vlastencom. Napriek celému tomu chaosu, čo na naše prekvapenie vládne aj v britskej armáde, zostáva Ryanov hrdina Goodbody od začiatku až do konca hrdý na to, že mohol byť jej dôstojníkom a zúčastniť sa na porážke Hitlera. Ak sa smiem vrátiť k svojmu úvodnému blahoželaniu – zaželal by som Slovenskej republike k dvadsiatemu výročiu – a do nového roku – ešte najmä toto: rovnako slobodného občana, ktorý bude na ňu pociťovať rovnakú a permanentnú hrdosť.

Ľubomír Feldek

  • Narodil sa 9. 10. 1936 v Žiline
  • V roku 1959 ukončil štúdium slovenčiny na Vysokej skole pedagogickej v Bratislave.
  • V roku 1958 pracoval vo vydavateľstve Mladé letá, odkiaľ ho poslali na dva roky do výroby, pracoval ako robotník v tlačiarni a redaktor závodného časopisu v Tesle Orava v Nižnej.
  • Spolu s Jánom Stachom, Jozefom Mihalkovičom, Janom Ondrušom a Rudolfom Slobodom pripravili v roku 1958 ako Trnavská skupina skupinové číslo Mladej tvorby, ktoré však zastavila cenzúra. Jeho prvú knižku Hra pre tvoje modré oči v roku 1959 zošrotovali „pre balamutenie detského čitateľa“.
  • Na Orave si našiel manželku Oľgu, s ktorou žije dodnes, majú päť detí.
  • Od roku 1973 do roku 1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v roku 1992 bol krátky čas aj riaditeľom Divadla Aréna.
  • V novembri roku 1989 bol spoluzakladateľom hnutia VPN. Po nežnej revolúcii sa však vrátil k svojej spisovateľskej práci. Žije striedavo v Bratislave a v Prahe.
  • Z prác: This Side Up, Slovák na Venuši, 70 o láske, Lekárnička zamilovaných, esejistické knihy V otcovej Prahe, Homo politicus, Prekliata Trnavská skupina, O nákazlivosti šťastia, Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť, Dubček – posledná kapitola, Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka, Veľká kniha slovenských rozprávok, Čiernobiela kniha rozprávok (s Albínom Brunovským), Zlatá svadba (s Mirom Cipárom), Päť rozprávkových hier, Perinbaba (s Markom Ormandíkom), Tri hry aj dve hry o Jánošíkovi (Z dreva vyrezané, Na skle maľované), prekladal hry Shakespeara, Rostanda, Nezvala, Slobodzianka, Brecha, básnické výbery Goetheho, Heineho, Morgensterna, Puškina, Jesenina, Jevtušenka, Omara Chajjáma, Henrica van Veldekeho, Thákura, Apollinaira, Rimbauda, Poea, Shakespearove sonety a iné.

© Autorské práva vyhradené

37 debata chyba