Pred viac ako rokom kolovalo po internete video, na ktorom je zachytená tragédia, ktorá sa stala na safari. Jeden turista vyliezol z auta medzi svorku levov so zámerom "nacvakať” čo najlepšie fotky. Šelmy nemali pochopenie pre túto záľubu a pred očami jeho rodiny sediacej v aute turistu roztrhali.
Na Slovensku zas napadla medvedica dvoch mladíkov, ktorí sa priblížili k jej mladým a namiesto toho, aby sa čo najrýchlejšie "vyparili”, na ne pokrikovali a nahrávali si ich na mobil. Ľuďom už naozaj preskakuje? Vyzerá to, že sme stratili posledné štipky pokory pred prírodou a myslíme si, že divočina je obrovský Disneyland, v ktorom si môžeme robiť, čo len chceme.
Neviem, či majú bobry archetypálnu pamäť a vedia, že sme ich kedysi zabíjali pre ich kožuchy, isté je, že dotyčný bobor vnímal rybára ako votrelca na svojom území a dal mu to patrične pocítiť. To, že sa zahryzol zubami (schopnými zoťať aj kmeň stromu sedemdesiat centimetrov hrubý) do jeho tepny, bola podľa mňa náhoda a rybárova smola. Ja osobne zvieratá rešpektujem. Nikdy by mi nenapadlo "otravovať” bobry foťákom. V lese som iba návšteva a snažím sa čo najmenej vyrušovať domácich, teda divoké zvieratá. Uvedomujem si, že im zaberáme čoraz väčšie územia a rátam s tým, že medzi zvieratami a nami nevyhnutne dôjde ku konfliktom.
Žijeme v prepchatých mestách a divú prírodu vidíme akurát tak z obývačky na National Geographic držiac v ruke popcorn a pivo. Zákony prírody ignorujeme a vyhovárame sa na ekonomický zisk. Správame sa akoby naša modrá zemeguľa bola eseročka, ktorá, ak krachne, založíme novú, a ide sa ďalej. Mali by sme sa o prírode oveľa viac učiť.
Minister školstva však ohlásil, že plánuje pre žiakov v školách viac matematiky a ja som si spomenula na biznismena dookola počítajúceho hviezdy v knihe Malý princ. Dúfam, že nedopadneme rovnako šialene. A v osnovách ostane dosť priestoru na to, aby sa deti učili chápať súvislosti. Napríklad, že ak budeme poškodzovať lesy, čakajú nás častejšie prívalové dažde a povodne, ak budeme hnojiť pesticídmi zlikvidujeme si pitnú vodu a vlastné zdravie a že divé zvieratá nepobehujú v lese pre to, aby mali na čo strieľať poľovníci. Azda sa nájde miestečko aj na kapitolu bobor vodný, ktorý v roku 1900 žil ešte aj v Bratislave! Potom sme ho takmer vyhubili, lebo sme potrebovali vlastniť a spočítavať kožušiny.
Hmm, možno si to tie bobry fakt pamätajú. A začali sa konečne búriť.
