Časy sa menia a mení sa aj tvár rozhlasovej zábavy. Kedysi bola menej vtieravá, ako súčasná zmes džinglov, guľometných moderátorských vstupov a donekonečna rotujúcich hitov v totálnom nasadení. A mala stabilnú podobu, na ktorú bol poslucháč zvyknutý.
Napríklad k sobotňajšiemu ránu či predpoludniu patril Somzafor, čiže Sobotný magazín zábavných foriem, alebo Rádiovíkend. A o jednej popoludní sa vari zo všetkých slovenských rádií ozývala jedna z najpopulárnejších zvučiek – známa orchestrálna melódia podfarbená slovom Maratóooon.
Zábavná relácia z košického rozhlasu sa vysielala od 8. januára 1966, keď sa poslucháčom po prvý raz prihovorila maratónska trojica – herci Elena Kleisová, Peter Gažo a Ján Kado (vlastným menom Ján Dudra, v civilnom povolaní lekár kardiológ).
Maratón mal svoje pravidelné rubriky ako Na každú sobotu jeden šibeničný, Pán hlavný trochu korenia, prosím, či obľúbené scénky o Ďurkovi a ockovi. Relácia sa udržala v éteri s prestávkami takmer štyridsaťdva rokov.
Variácie na variácie
K obľúbeným víkendovým programom patrila hra pre deti a mládež či Banskobystrický sobotník. Vari najzaujímavejšia kapitola rozhlasovej zábavy sa však skrýva za slovom Variácie. Relácia, ktorá vypĺňala nedeľné predpoludnia slovenských domácností, vznikla v roku 1976 a venovala sa skloňovaniu slova alebo slovného spojenia, ktoré predstavovalo hlavnú tému. Pri jej vzniku stáli okrem Petra Guldana (mimochodom, autora známeho seriálu Bambuľka) aj dve známe osobnosti slovenského humoru – Stanislav Štepka a Milan Markovič, ktorí sa poznali zo spoločného pôsobenia v Učiteľských novinách a predovšetkým v Radošinskom naivnom divadle.
„Bolo to hviezdne obdobie rozhlasovej zábavy,“ spomína na tieto časy redaktor Slovenského rozhlasu Marián Grebáč, ktorý už vtedy pôsobil v redakcii zábavných žánrov. „Pôvodne ma práve Štepka oslovil, aby som do relácie pripravoval živé vstupy, napríklad zo zákulisia Bratislavskej lýry alebo z veľtrhu Agrokomplex.“
Štepka sa po čase rozhodol venovať naplno divadlu. Neskôr, v roku 1987, sa Variácie rozdelili na štyri nedeľné zábavníky. O priazeň poslucháčov sa striedavo uchádzali Markovičova relácia Pod pyramídou, Humorikon dvojice Oliver Andrássy a Elena Vacvalová, Apropos z dielne Stana Radiča a napokon Echo, ktoré sa vylúplo zo Samoobsluhy zábavy.
Relácia Pod Pyramídou mala niekoľko základných znakov: vysielala sa naživo zo Štúdia 5 naplneného na prasknutie, Milan Markovič si do nej pozýval hostí a o klavírny sprievod sa staral hudobník Peter Breiner, ktorý sa ukázal aj ako nadaný glosátor. (Jeho funkciu zastávali prechodne aj Jaroslav Filip či matematik Ivan Mizera.) Markovič s Breinerom pritom pracovali neobvyklým spôsobom – Breinerovi prekážalo prefajčené prostredie kaviarní a tak tvorili pri prechádzkach mestom.
(Ne)sloboda pod pyramídou
Štvrtým a najvýraznejším znakom Pyramídy však bola ostrá politická satira, pri ktorej poslucháči zatajovali dych, či je vôbec možné niečo také odvysielať.
„Najskôr sa predstavitelia režimu spoliehali na cenzúru v rámci rozhlasu,“ spomína Marián Grebáč. „Neskôr sme však napríklad nosili na Ústredný výbor KSS každý diel relácie Pod Pyramídou, aby si ho mohol vypočuť súdruh Viliam Šalgovič. Ťažko povedať, či sa pritom smial. Možno skôr trpel.“
Schvaľovať sa museli aj ostatné zábavné relácie, dokonca i silvestrovské. Reakcie súdruhov boli často nepredvídateľné. Andrej Reiner napríklad napísal scénku o zostarnutom Alibabovi, ktorému sa trasú pištole v rukách. Nato jeden zo súdruhov povedal: „Toto musíte vystrihnúť, pretože ja si súdruha Husáka veľmi vážim!“ Ako vysvitlo, scénku považoval za narážku na Husákov novoročný prejav, pri ktorom sa prezidentovi chvel papier v ruke. „Snažili sme sa vždy vsunúť do relácie niečo, čo vzbudilo pozornosť, ale dalo sa to ľahko vystrihnúť, pričom iné veci zostali nepovšimnuté,“ dodáva Grebáč. „Samozrejme, existovala aj požiadavka robiť politickú satiru, ale orientovanú na druhú stranu, teda proti kapitalizmu.“
Komunistami dosadený riaditeľ rozhlasu Vasiľ Bejda paradoxne vychádzal tvorcom zábavy v ústrety a zastával sa ich. Údajne raz na podobnej „schvaľovačke“ tresol poznámkovým blokom do stola a vykríkol: „Vy by ste doma žrali takú polievku, ktorú by žena neosolila a neokorenila? Veď toto je korenie zábavy!“
Humor hovorí za ľudí
Do obrovskej rodiny rozhlasovej zábavy patrí oveľa viac osobností a relácií. Napríklad Kaleidofón, ktorý pripravoval Berco Trnavec a uvádzal Marián Labuda. Zo spolupráce Vlada Nosáľa a Milana Mlsnu vznikla postava ľudového rozprávača Strýca Marcina. V rozhlase boli ako doma aj Oldo Hlaváček a Ivan Krajíček. A vznikol tu dokonca predchodca skrytej kamery – scénky Olivera Andrássyho a Mariána Zednikoviča s cieľom nachytať nič netušiacich poslucháčov. (Napríklad telefonáty, v ktorých sa Zednikovič predstavoval čarovnou formulkou „Kelemen, elektrárne“ a vysvetľoval šokovaným majiteľom, že budú musieť platiť aj za verejné osvetlenie, ktoré im zvonku svieti do bytu.)
I v neprajných časoch rádio dokázalo ľudí zabaviť, ale aj ponúknuť pocit, že za nich niekto hovorí o problémoch, pomenúva ich. Rádio bolo príjemným a často aj vtipným kamarátom. Neznie to v porovnaní so súčasnosťou nostalgicky?
Anketa: Počúvali ste radi rádio?
Oliver Bakoš, filozof
Vždy v nedeľu, ešte kým rodičia spali, som počúval so zatajeným dychom a niekedy i so zavretými očami rozprávku, pretože som potom videl príbeh akosi jasnejšie a bezprostrednejšie. Ale celý rok som sa tešil najmä na ďalšie rozhlasové silvestrovské pásmo. Zdalo sa mi aj po nástupe televízie akési lepšie.
Dušan Fabián, psychológ
Zo zábavných relácií si najviac pamätám na rozhlasové Silvestre, ktoré sme doma počúvali už v čase, keď som bol dieťa. A na rozhlasových Silvestroch ma najviac fascinoval herec a komik František Dibarbora. Jeho pesničky mi utkveli v pamäti dodnes.
Daša Čejková, spisovateľka
V sobotu som pravidelne zapínala rádio o 13. hodine, keď sa začínal košický Maratón. Pokračovalo to rozhlasovými hrami pre mládež, v ktorých sa mi najviac páčil herec Emil Filo a jeho zvláštny hlas. Doma muselo byť všetko upratané a nachystané, lebo soboty boli u nás rozhlasové.
