Až keď oneskorene prepukli aj u nás národnoobrodzovacie vášne, spomenula si cirkev po tisíc rokoch na dvojicu dovtedy zatracovaných kacírov a vyznamenala ich zásluhy sviatkom 5.¤júla. Ten síce s ich životmi nijako nesúvisel, ale lepší termín na zastieranie spomienky upálenia Majstra Husa sa naozaj nenašiel, ako sa neskôr dozvieme z dejinných kuloárov.
Nakoniec nielen náboženstvá sme oneskorene prevzali od druhých, ale aj výtvarné smery, slohy, zákony, mierky aj manželky. Mnohé prevzatia bývali okom nepostrehnuteľné, plynulé a bezbolestné, aj keď išlo o elektrinu, iné zas násilné a vynútené či, naopak, zvrátene agilné. Podľa toho, čo zdravému telu prikazovala aktuálne gardistická uniforma, šedá tesilová rovnošata alebo väzenský mundúr. A hoci miera informatizácie a technológie časovú priepasť stále skracujú za nás, oneskorené sú stále naše nové vlny, prispaté sú akcie i reakcie na svetovú scénu aj domácu politiku, ktoré akosi prirýchlo odznievajú do prázdna.
Koniec koncov nie sme ani prví, ani poslední, čo nie sú ani prví, ani poslední. Na oneskorenosť nie je nikdy neskoro.
