„Mnohé sú v predaji skôr, ako ich vydám. Čierna distribúcia funguje lepšie ako moja. Dokonca mi prišli e-maily, či si nekúpim vlastné DVD. Dostal som sa aj na stránku hackerov, kde sú moje filmy k dispozícii na internete. Ale našťastie je dosť ľudí, ktorí ich chcú mať v origináli,“ s úsmevom skonštatoval najoceňovanejší slovenský filmár.
Podľa štatistiky, o ktorú sa stará jeho otec, získali jeho filmy dve stovky ocenení. Patria k hitom svetových festivalov. Nakrútil ich štyridsať.
Nechcem cestovať
Mal šestnásť, keď začal robiť nosiča na Zbojnícku chatu. Vynášaním nákladov trávil prázdniny deväť sezón. A podľahol mágii Vysokých Tatier. V roku 1986 tam nakrútil svoj prvý film. Volal sa Záchrana v horách a rozprával o metodike práce Horskej služby v extrémnych terénoch Tatier.
Himaláje, Hindúkuš, Karakoram a Pamír prešiel v polovici deväťdesiatych rokov. Stretnutie s horskými velikánmi a ľuďmi, ktorí pod nimi žijú, zachytil v trojdielnom cykle Karakoram Highway.
Po prvej expedícii nasledovali ďalšie. Na vrcholy kontinentov, do džungle Novej Guiney aj Stredoafrickej republiky za kmeňmi prírodných kmeňov, do praveku po africkej rieke Omo, do hĺbok venezuelských stolových hôr, v ktorých jeho kamaráti objavovali nové jaskyne. Navštívil pred svetom uzavreté kráľovstvá Mustang a Bhután aj potomkov Džingischána v Mongolsku. Spoznal tajomná všetkých kontinentov i póly Zeme. Najväčšou Barabášovou láskou sú však Vysoké Tatry.
„Nechcem nikam cestovať. Som rád na Slovensku. Vždy sa však nájde nejaký kamarát, ktorý mi nasadí červíka do hlavy. Poviem si, nejdem a nejdem! Potom si uvedomím, že je to možno posledná šanca urobiť z tej-ktorej oblasti niečo zaujímavé, lebo západná civilizácia postupuje veľmi agresívne. Úlohou dokumentaristu je zachytiť niečo, čo tu už zajtra nemusí byť,“ priznal filmár, ktorý v týchto chvíľach brázdi východné Slovensko.
V žiadosti o víza si do kolónky povolanie píše: technik. „Je to univerzálne. Keby som napísal filmár alebo producent, každého by začalo zaujímať, čo tam idem robiť, aký veľký štáb sa bude o mňa starať… Hneď by som mal za sebou mnoho zvedavcov a musel vybavovať množstvo povolení. A ja chcem ostať nenápadným pozorovateľom života.“
Život, ktorý je Barabášovou večnou témou, píše aj scenáre jeho dokumentov. Sú originálnymi obrazovými denníkmi z expedícií, no aj hlbšími reflexiami strácajúceho sa sveta nepoškvrnenej prírody a rozpínavosti civilizácie. Rozprávajú raz vzrušujúce, inokedy krehké príbehy. O ľuďoch džungle, ktorí nevideli belocha a ktorých život zatiaľ neprevalcovala západná civilizácia. O dobrodružstvách objaviteľov, ktorých každodenným chlebom je nebezpečenstvo. O tom, aké úžasné miesta možno nájsť na našej modrej planéte. A filmové eseje o milovaných Tatrách. „Robím filmy o kamarátoch, ktorí sú inak nenápadní. Dobrý dokument urobí ich a celú expedíciu nesmrteľnou,“ zhrnul Barabáš.
Načo som tam liezol
„Nikdy nezabudnem na uzučkú nespevnenú cestu nad hlbokým zrázom v takmer kolmej skale, ktorá vedie pod Nanga Parbatom. Viezli sme sa v džípe s úplne hladkými pneumatikami pozošívanými drôtmi, ktorý šoféroval nadrogovaný chlap. Pod nami kilometrová priepasť. Vtedy sa mi po prvý raz stalo, že som nedokázal filmovať, hoci som mal pripravenú kameru. Kŕčovito som sa držal korby a sústreďoval sa len na to, ako z nej vyskočiť skôr, než sa zrútime do priepasti. Pocit, že niekto rozhoduje o mojom osude nenávidím.“
K hrane stolovej hory Chimantá mu chýbal len kúsok, pod sebou mal päťdesiatmetrovú prázdnotu. Všimol si, že ostrými hranami kremencov rozstrapkané lano môže každú chvíľu prasknúť. Neprasklo…
Často si opakuje: Načo som sem liezol! „Spomínam si napríklad na výpravu po rieke Omo, keď som mal cez vetrovku doštípaný muchami tse-tse každý štvorcový centimeter chrbta. Alebo ako som ťahal na saniach osemdesiatkilogramový náklad s filmovacou technikou na Mount McKinley, ktorý bolo treba vyniesť do veľkej výšky. Alebo na okamihy medzi domorodcami, ktorí na mňa mierili šípmi. Alebo na nekonečné hodiny v tme v neznámej jaskyni či na pohyblivých kryhách Severného pólu. V podobných situáciách si dávate otázky, či všetko vaše trápenie má vôbec nejaký zmysel.“ Jeden muž raz Barabášovi povedal: „Tvoje filmy ti nikto nemôže závidieť, lebo málokto je ochotný kvôli nim si toľko vytrpieť.“
Strach ho prepadol aj vo chvíli, keď po dvoch mesiacoch pod osemtisícovkou Kančendžonga schádzali do údolia. „Snímal som dievčatá okopávajúce zemiaky, sústreďoval sa na detaily… Zrazu ma obkolesili, najstaršia z nich ma chytila v rozkroku, potom druhá – a silu majú ako riadny chlap! Expedícia bola ďaleko, ja v jednej ruke kameru, v druhej statív… Aj som ho tam na úteku nechal,“ s úsmevom zaspomínal. A pridal vysvetlenie: „V kmeňoch, ktoré žijú odrezané od civilizácie, ženy až živočíšne potrebujú cudzinca, aby ich rod nedegeneroval. Preto majú rady pútnikov. Ale prečo by som mal tento problém riešiť práve ja?“
Antarktída bola najdrahší kopec
Neraz Pavol Barabáš priznal, že až v štúdiu zisťuje, kde bol a čo zažil. Pretože na cestách vidí svet hľadáčikom kamery. A zachytí ňou množstvo neopakovateľných situácií. Kamere neprekáža zmena teploty, v Antarktíde šliapala aj pri extrémne nízkych teplotách. Vytiahnuť ju pri mínus 47 stupňoch, keď na človeku všetko začína mrznúť, však nebolo ľahké.
„V stokilometrovej víchrici sa štyria horolezci snažili na holom ľadovom plató postaviť stan, hádzali sa naň, aby neuletel. Hovoril som si – keby som to nakrútil, boli by to fantastické zábery, diváci by ani nedýchali! Veľmi som to chcel nakrúcať, ale musel som pomáhať zachraňovať stan. Keby nám ho odfúklo, mali by sme trošku problémy s prežitím,“ pridal Barabáš historku zo svojej najdrahšej expedície. „Prezliecť sa nemôžete, lebo by vám všetky prepotené veci zmrzli na kosť a už ich nikdy nerozmrazíte. Ponožky sušíte na bruchu. Snažil som sa nafúkať do spacáku teplý vzduch, ale para z úst sa okamžite začala zrážať na vnútorných stenách a menila sa na ľad. Takže som celú noc bojoval drkotaním proti mrazu.“
Na stolovej hore Chimantá sa zdalo, že s nakrúcaním skončí už na štvrtý deň. „Keď som skákal po vysokých kamenných stĺpoch, vypreparovaných víchrom a vodou, jeden sa podo mnou zlomil. Spadol som medzi tie kamene do hĺbky asi štyroch metrov a kamera, ktorú som držal v ruke, sa rozbila. Bolo vidno všetky jej črevá. Začal som sa modliť, vzývať rôzne božstvá, poskladal som všetko naspäť, zlepil páskou a stlačil spúšť. A kamera fungovala!“
Chudoba je nedostatok šťastia…
…aspoň podľa Bhutánčanov, ktorých kráľ zaviedol pojem hrubé domáce šťastie. Pred niekoľkými rokmi povolil televíziu, mobily, internet. A stalo sa niečo dovtedy nemysliteľné – deti sa začali v škole biť!
„Budhizmus vraví: Šťastie nehľadaj na vyššej hore, šťastie hľadaj v sebe. Je filozofiou aj životným kódexom zameraným na vnútro človeka. Nehovorí, ktorá cesta životom je správna, ale neprestajne ju musíte hľadať. Práve to hľadanie považujem za najdôležitejšie.“ O hľadaní sú aj jeho výborné dokumenty. O hľadaní toho, o čo svet prichádza, aj o hľadaní najatraktívnejšieho tvaru filmového rozprávania.
Veštica raz Pavlovi Barabášovi povedala, že sa dožije vysokého veku. Sotva mala na mysli päťdesiatku, ktorú oslávi 13. septembra.
Pavol Barabáš
13. septembra 1959 sa narodil v Trenčíne, vyrastal v Prievidzi
1976 začal cez prázdniny robiť nosiča vo Vysokých Tatrách
1985 absolvoval štúdium obrazovej a zvukovej techniky na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave
1986 začal v Športfilme nakrúcať inštruktážne a metodické filmy, prvým bola Záchrana v horách
1987 postgraduálne štúdium v Slovenskej televízii
1990 pracoval v podniku ERPO ako strihač reklamných spotov
1994 si založil K2 štúdio, ktoré patrí k popredným slovenským videoštúdiám
1995 nakrútil trojdielny film seriál o putovaní cez štyri najvyššie pohoria sveta
1998 dokončil dokument 118 dní v zajatí ľadu o výprave Petra Valušiaka a troch ruských polárnikov z Ruska cez severný pól až po pobrežie Kanady
2000 Tajomné Mamberamo, dokument o výprave do džungle Novej Guiney, získalo sedem grand Prize, Igrica a jedenásť ďalších ocenení
2001 dokument Mustang rozpráva o dlho utajovanom kráľovstve v bájnej krajiny Lo
2002 získal Cenu Ruda Slobodu
2002 Omo – Cesta do praveku približuje výpravu na rafte kaňonom africkej rieky
2003 vznikla filmová esej Tatry mystérium
2005 Pururambo zaznamenáva druhú Barabášovu výpravu na Novej Guineu proti prúdu času až do kamennej doby
2006 za dokument Amazonia Vertical získal filmovú cenu Slnko v sieti
2006 Premeny Tatier
2007 Neznáma Antarktída
2008 Carstensz – Siedma hora
2008 Bhután – hľadanie šťastia
2008 za dokument Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase dostal Cenu ministra kultúry
2009 dokument Tajomstvo podzemia rozpráva o tajomstvách slovenských jaskýň
2009 dokončuje film V tieni Džingischána o expedícii v Mongolsku, na ktorú po prvý raz zobral svojho staršieho syna
