Prečo ste siahli po diele Jozefa Cígera Hronského?
Keď sme pred rokmi stratili Ruda Slobodu, nechceli sme stratiť kontakt so slovenským pohľadom na seba samých. Dramaturgička Andrea Dömeová ma upozornila na Hronského zbierku Sedem sŕdc. Dokončoval som niečo v Slovenskej televízii a dramaturgia literárno-dramatickej redakcie ma oslovila, či nemám nápad na dramatizáciu. Tak som spomenul Sedem sŕdc. Marek Maďarič, vtedy zamestnaný v televízii, sa ho ujal a veľmi zručne a inšpiratívne spojil tri poviedky.
Televízny film Túlavé srdce však nevznikol.
Verejnoprávna televízia sa rozhodla, že nebude robiť pôvodnú tvorbu. Bolo mi ľúto scenára ležiaceho v šuplíku, tak som požiadal, aby sme mohli z filmovej adaptácie urobiť divadelné predstavenie. Autor, v tom čase už minister kultúry, súhlasil.
Čím vás Hronského text oslovil?
Veľmi sa mi páči spôsob jeho rozprávania, necháva obrovský priestor aktivite čitateľa. Jeho postavy nevypovedajú všetko. Pozorujeme ich dušu, ohmatávame ju a pritom si ani neuvedomujeme, akú inventúru si robíme vo vlastnej duši. Do kontaktu s umeleckých dielom si môže každý zapojiť vlastný očistec.
Aké charaktery predstavujú tri ústredné hrdinky?
Sú to tri rozličné ženské portréty. Marta je ambiciózna žena, manželka evanjelického kňaza, ktorá ide za svojím snom. Paula prichádza do konfliktu s hriechom nevery, s ktorou sa musí vyrovnať. A Zoe je chorá dcéra, žiarliaca na otca, ktorý si začína nový vzťah. V každej poviedke je akýsi trojuholník vzťahov. Jozef Cíger Hronský sa netváril ako odborník na ženy. A sám vyhlásil, že ich opisuje také, aké sú. Myslím, že ich v týchto poviedkach zachytil v až archetypálnych situáciách, keď sa zmietajú v trápeniach i túžbach.
Čo bolo najťažším orieškom pri inscenovaní predlohy?
Pôvodina je písaná ako film. A film sa na javisku nerobí ľahko. Nešli sme cestou ťažkopádneho realistického pretlmočenia, našli sme si vlastnú divadelnú cestu. Dokonca v strihoch dokážeme byť rýchlejší ako vo filme.
Na jednoduchej scéne je len kríž, vznášajúci sa klavír a stoličky. Prečo?
Sú to dva symboly hlavne z prvej poviedky Marta, ktoré divák vizuálne stretne. Medzi nimi osciluje na scéne Tomáša Rusína aj všeličo iné.
