Ady Hajdu si na tlačovej konferencii k filmu zaspomínal na august 1968 tak, že sa ako dieťa tešil z príchodu tankov. Aká je vaša skúsenosť s týmto obdobím?
Mal som vtedy štrnásť rokov a príchod Rusov som už naplno vnímal. Bol to naozaj desivý zážitok. Neďaleko nás ráno rozoralo ulicu 36 tankov. Ako chlapci sme dostali úlohu zdezorientovať vojakov, takže sme odmontovávali tabule s názvami ulíc, aby zablúdili. Pred samoobsluhou sa vytvárali dlhé rady a ľudia začali vo veľkom nakupovať ryžu, soľ, múku. Chceli sa zásobovať, lebo tušili, že prichádza ťažké obdobie.
Vo filme ukazujete kopaničiarsku usadlosť, kde si skupinka ľudí žije po svojom, voľne. Hovoria si, čo chcú, kritizujú, nadávajú, je to ako v nejakej oáze slobody. Pohybovali ste sa počas normalizácie aj vy v podobných prostrediach?
Tí Rusi tu nadlho zostali a my sme žili, dokončovali školy… Ja som sa zamestnal v trnavskom Divadle pre deti a mládež, ktoré bolo akýmsi ostrovom slobody. A zároveň sme kupovali staré drevenice, ktoré sme opravovali. Jednak sme tým robili niečo pre záchranu folklóru, ale bolo to aj azylové miesto, kde sme žili podobne ako tie filmové postavy z kopaníc. Drevenicu, ktorú som v mladosti kúpil spolu s desiatimi kamarátmi, mám dodnes.
Neprešli tadiaľ občas vétriesky s odpočúvacou technikou?
Perzekúciu, tú sme zažili skôr v divadle. Vo filme je prípad prenasledovaného učiteľa, ktorému v škole ponúknu výpoveď, a to sa stalo nášmu kolegovi Jánovi Zacharovi. Riaditeľ divadla ho požiadal, aby neohrozoval ostatných a okamžite odišiel zo súboru. Inak, vo filme znejú Zacharove piesne. No a stalo sa nám aj to, že naše divadlo pozvali na festival do New Orleansu. Dokonca sme už mali kulisy pripravené na transport, ale ŠtB nám cestu zakázala. Mali správy, čo kto kedy povedal, a vyhodnotili nás ako nespoľahlivých.
Bol pre vás ten odstup od minulosti, do ktorej je príbeh vsadený, prospešný? Videli ste ju jasnejšie alebo je viac zahmlená a ťažšie interpretovateľná?
Nám nešlo v prvom rade o vytvorenie historického filmu. Všímal som si najmä vnútorný príbeh filmu – dvoch mladých ľudí, na ktorých striehnu rozličné výhody, a oni po nich, omylne či neomylne, siahli. Veď Adam, ústredná postava príbehu, nebol až pod takým silným tlakom, aby sa musel stať eštebákom. Lenže stal sa ním. Dostal za to byt, peniaze, a vybartroval pre svoju partnerku možnosť študovať na vysokej škole. Myslím si, že tieto bartre prebiehajú aj dnes, keď človek niekam vstupuje, zamestnáva sa… Nemám najlepšie pocity pri pohľade na mladíkov, ktorí chodia povinne v oblekoch. Neviem, či je to ich vyjadrenie, alebo sa niečomu podriaďujú.
Adam síce pracuje pre ŠtB, ale nie je to len tupý vykonávač príkazov. Zaujímavé sú práve tie pochybnosti, výčitky svedomia, obavy, spolupatričnosť s obeťami, ktorá ho tlačí do čoraz zložitejšej situácie. Naopak, eštebáci stvárnení Ondřejom Vetchým a Janom Budařom sú prosto odpudiví „dravci“ v službe. Nezaslúžili si menej jednotvárnosti?
Predsa len sme sa ich pokúsili diferencovať. Kým Vetchého hrdina je prototyp starého zásadového komunistu, Budařov príslušník ŠtB je tak trochu hochštapler, ktorého mrzí, že ho Adam kariérne preskočil a ponúka podpásovú spoluprácu. Ten príbeh má však svoje hlavné postavy, vedľajšie, ešte menšie, a nedá sa každého vykresliť do úplných detailov. Asi by som sa radšej podieľal na komornejšom, koncentrovanejšom príbehu, keď môže ísť tvorca viac do hĺbky a má väčší priestor na odkrývanie vrstiev postavy. Dá sa to však aj takto.
Keď ste spomínali spojitosti so súčasnosťou, nie je jedna aj v tom, ako ľudia stále nazízajú do súkromia iných? Dnes možno odlišnými spôsobmi, ale o to radšej.
Áno, je to tak. A občas mávam aj také obavy, či ŠtB naďalej neprežíva.
Nezdá sa vám zároveň, že ľudia sa v súčasnosti čoraz viac izolujú?
Mám ten pocit, že sa uzatvárame, hoci ani nie je prečo. A popritom sa stretávam s ľuďmi, ktorí stále tvrdia, že za komunizmu bolo lepšie, čomu vôbec nerozumiem. Je síce jasné, že demokracia nie je úplne spravodlivá, ale zatiaľ nebolo nič vhodnejšie vynájdené. Ak má niekto lepší nápad, sem s ním.
