Od smrti človeka, ktorý toto slovo do politického slovníka zaviedol, uplynie o pár dní, 8. augusta, okrúhlych päťdesiat rokov. Bol ním taliansky politik, katolícky kňaz, učiteľ, sociálny vedec a novinár, kresťanský demokrat Don Luigi Sturzo.
Kariéru začínal na prelome 19. a 20. storočia, keď v čase veľkého prerodu parlamentarizmu Vatikán postupne otváral možnosti politickej aktivizácie katolíkov. Pätnásť rokov bol starostom rodného sicílskeho mesta Caltagirone. Roku 1919 zakladal Ľudovú stranu Talianska, „duchom kresťanskú, ale nie bigotnú“, a získal s ňou úctyhodných 20 % hlasov.
Čoskoro sa však ako jej predseda dostal s Vatikánom do sporu. Na otázku, či podporiť vládu rodiacich sa sociálnych demokratov, alebo uvoľniť cestu silnejúcim Mussoliniho fašistom, mal jasnú odpoveď. Socialisti si vypočuli nemálo jeho výhrad a zažili tvrdé rokovania, veď neboli ľudovcom úplne programovo blízki, ale obe strany spájala obrana spoločnej demokratickej platformy.
Roku 1923 fašisti navrhli zmeniť volebný systém tak, aby víťazná strana, ktorá získa štvrtinu hlasov (teda oni), dostala automaticky až dve tretiny poslaneckých kresiel. Vtedy sa časť ľudovcov dala presvedčiť postojom pápeža, aby zmenu podporili výmenou za Mussoliniho sľuby, že fašisti direktívne zvýšia vplyv cirkvi v štáte, najmä v školstve a rodinnom práve. Pri sprievodnom rozkole v ľudovej strane sa oba tábory navzájom hanlivo označovali za „kléro-socialistov“ a „kléro-fašistov“.
Následne bol predseda donútený odísť z vedenia strany a aj z krajiny. Oficiálne ho Vatikán vyslal na „študijný pobyt“ do Londýna (hoci nevedel po anglicky), no jeho návrat podmieňoval poslušnosťou Mussolinimu.
Don Luigi Sturzo si však za svoje poslanie zvolil pravý opak – presviedčať svet, že fašizmus je s kresťanstvom nezlučiteľný a že mu treba vzdorovať. Publikoval, prednášal, roku 1940 prešiel do New Yorku, kde pracoval pre Spojencov a pre taliansky odboj. Keď sa nakoniec vrátil po 22 rokoch domov, stranícke posty už mala obsadené nová generácia.
Až roku 1953 ho, už vyše 80-ročného, symbolicky vymenovali za doživotného senátora.
