Ak chce niekto človeka verejne znemožniť alebo v ňom aspoň vybudovať komplex menejcennosti, môže sa ho snažiť presviedčať, že je neschopný a verejne ho vyhlasovať za hlupáka. Ale môže robiť aj opak: dodať mu chybné „vedomosti“ a nechať ho, nech ich dôverčivo šíri vlastnými ústami. Či presvedčiť ho, že je akosi samozrejme ten úplne najlepší, najkrajší, najmúdrejší, a potom len čakať, ako sa zlomí, keď zistí, že to nie je tak.
Od septembra majú žiaci na prvom stupni novú vlastivednú učebnicu od Drahoslava Machalu, z ktorej sa dozvedajú veci, za aké by sa nemusel hanbiť ani spomínaný chemik. Škoda len, že sa ich sem zmestí len zopár.
Ani traja lektori knihy si nevšimli, že na národnom cintoríne v Martine autor pochoval „spisovateľa Jozefa Hurbana Vajanského“ namiesto Svetozára. V obci Huncovce mu zasa stále žijú Židia, aj keď ich tam dávno niet. A „tak ako kresťania Bibliu“, oni vraj majú „svätú knihu Talmud“, hoci posvätnou knihou je pre nich Tóra, teda biblický Starý zákon.
Ťažko označiť ako „veku primerané“ použitie slova a vysvetlivku: „Ak má človek vytesanú svoju tvár z kameňa, volá sa to epitaf.“ V štátnom znaku zasa „modré trojvršie potvrdzuje, že sa Slováci usadili pri Dunaji“. Astronóm (ako bol Štefánik) „ďalekohľadom pozoruje hviezdy. A podľa rozostavenia hviezd vie predpovedať počasie“. To, že „V Dobšinej žijú Nemci“, konštatuje názov zvláštnej kapitoly, ale o Maďaroch v takom Komárne ani slychu.
Aj drevené kostolíky v Uličskom Krivom a Ruskom Potoku vraj budovali Slováci. Zoznam menšín v kapitole „A kde má človek vlasť“ síce uvádza na Slovensku aj Čechov a Poliakov, ale nezaregistroval tu oveľa početnejších Rómov.
No, hlavné je, že sa deti dozvedia, že žijú v „rozprávkovej krajine“, plnej „zázračných“, výnimočne šikovných a múdrych ľudí, „najkrajšej na svete“… A môžu tomu veriť, až pokým nevyjdú za Čop, Břeclav alebo Rajku a nezistia, že to tam vyzerá podobne a ľudia sú tam takí istí. Hoci počasie tam určite predpovedajú inak.
