„Nikdy nehovorte o smrteľnom človeku, že je šťastný. A len toho nazývajte blaženým, kto sa dostal bez pohromy za hranicu života,“ vyslovil veľký dramatik antického Grécka. Sofoklov Oidipus ponúka – kvôli mnohoznačnosti témy – množstvo výkladov. Napríklad v prvej polovici 18. storočia ho romantici interpretovali ako obraz márneho boja jednotlivca s osudom. Freud ho zas považoval za zobrazenie primitívneho pudu.
„Oidipus je metafora o úspešnom človeku, ktorý mal pocit, že úspech, bohatstvo, postavenie sú s ním pevne zrastené. Staneme sa svedkami toho, že nie. Hrdina sa stáva ľudskou troskou. Všetko je spôsobené tým, že sa snaží zabudnúť na zločin, ktorý spáchal. Zrazu sa ten zločin z jeho vlastnej minulosti vynorí a on – kráľ, vládca – hľadá zločinca. Vlastne sám seba,“ povedal hosťujúci režisér Roman Polák. Inscenoval preklad Vojtecha Mihálika.
Nevie sa presne, kedy Sofokles Oidipa napísal. Odborníci predpokladajú, že sa tak stalo nejaký ten rôčik po roku 430 pred n.¤l. Čím môže antická dráma osloviť po takmer dva a pol storočí? „Mám pocit, že práve v dnešnej dobe, keď sa morálka zdá byť zbytočnou, je dobré sa vrátiť do antiky. Uvedomiť si základné pravdy aj to, aké osudy máme a čo s nimi máme robiť,“ pokračoval režisér, ktorému jeho inscenácie vyniesli domáce i zahraničné ocenenia.
Akým divadelným jazykom vyrozprával starý príbeh? „Snažil som sa použiť prostriedky antického divadla. Overiť si, či je možné tento príbeh vyrozprávať tými istými, alebo aspoň podobnými prostriedkami ako v antike. To znamená, že herci sú počas celého predstavenia v maskách a na koturnoch. Napriek tomu mám pocit, že Oidipov príbeh pôsobí aj dnes,“ dodal Roman Polák.
Ústrednú postavu zveril Markovi Geišbergovi, Jokastu hrá Eva Gašparová, Kreóna Dano Heriban, Teiresiasa Ján Kožuch. Scénu navrhol Pavel Borák, kostýmy Eva Farkašová.
