Papierová kniha je ako sviečková na smotane

Už dlhšie sa povráva, že knihu čaká zánik. Iné možnosti šírenia literárneho textu ju vraj prevalcujú. Zatiaľ kniha prežíva eufóriu - kníhkupectvá, antikvariáty a knižnice sú plné. Poličiek s knihami v domácnostiach však ubúda. Kam sa podeje kniha, keď na všetko je už málo miesta? Riešenie ponúkajú nové technológie - texty na rôznych elektronických nosičoch majú mať onedlho podobu skutočnej knihy s tenkými listami. No aj keď sa digitálna kniha akokoľvek zdokonalí, papierovú nenahradí.

07.11.2010 14:00
študent, kniha, dievča Foto:
Ilustračné foto
debata

Čo všetko by zmizlo, keby zanikli knihy? Stratili by sa osobné venovania do kníh, zmizli by vlastnoručné podpisy spisovateľov na prvé stránky kníh, ktoré sa rozdávajú na autogramiádach, zmizli by nalepené exlibris, ohnuté rožky, fľaky od kávy, stopy dotykov. Elektronický text je totiž nemenný a vždy čistý. Zmizli by aj záložky, vylisované štvorlístky, zabudnuté lístočky medzi stránkami. Zmizli by tradičné kníhkupectvá, zmizli by knižnice a nebolo by ani čím podložiť nohu stola.

Zmizli by aj varovania: Kto túto knihu ukradne, nech mu ruka odpadne!, zmizol by termín šalátové vydanie, nedalo by sa barbarsky vytrhnúť pár stránok ani rituálne spáliť nenávidený výtlačok ľúbostných veršov od bývalého frajera… Na papierovú knihu sa viaže skutočný život, ona je uprostred diania, neodchádza do tmy a nebytia ako tá elektronická.

Keby zmizli všetky knihy, ušetrilo by sa drevo, ale stratilo by sa niečo vzácne intímne. Kniha je totiž s nami aj v posteli, vkladáme si ju pod vankúš, opierame si ju o prsia, skláňame sa nad ňou a chováme ju v náručí, ba aj v lone. Hladkáme ju a maznáme sa s ňou. Knihou sa môžeme vyčleniť z prostredia – začítame sa a akoby sme tam neboli, alebo, naopak – nadviazať cez ňu kontakt. Keď sme s knihou, zapájame rôzne zmysly – zrak, hmat, čuch, sluch. Niekto tak miluje knihu, že ju balí do obalov, otiera z nej prach, iný si na ňu postaví šálku s čajom alebo ňou podloží nohu stola. Knihou sa dá zaštítiť proti slnku alebo klepnúť niekoho po hlave. Všetky tieto možnosti by nám chýbali.

Viac spisovateľov ako čitateľov
Kniha je akože na odchode, ale zatiaľ to nebadať. Kníh stále pribúda a spisovateľov je už možno viac ako čitateľov. Na Slovensku sa stále ešte vydanie knihy považuje za honor a exkluzívnu osobnú vizitku. Preto vychádza mnoho kníh, ktoré píšu jednorazoví náhodní autori, autori s úmyslom vyrozprávať svoj životný príbeh a svoje názory, alebo autori, ktorí rozprávajú životný príbeh nejakej celebrity. "Krstí sa” ako na bežiacom páse. Gramotnosť je všeobecná, a tak to nie je problém.

Problémom sú skôr peniaze, ale aj tie sa kdesi nájdu, a tak sme svedkami knižnej explózie, v ktorej sa ťažko orientovať. Kritické myslenie, ktoré dvíha vkus, sa v bežnej publicistike pestuje málo, a tak písať vie síce každý, ale čítať na úrovni asi nie. Neprekáža to, je to lepšie, akoby sa už nečítalo vôbec. Aj tzv. ľahká literatúra púta čitateľov k organizmu písomníctva, čo svedčí o tom, že v ľuďoch zostáva záujem o knihu. Stále je to určitá paráda, na ktorej záleží.

Keby mal čitateľ na dosah neodolateľný text, bolo by mu asi jedno, či ho bude čítať na obrazovke, alebo v knihe. Zabudol by, z akého nosiča číta. Kvalitný text vtiahne čitateľa tak či tak do sveta, ktorý sa vytvára v jeho hlave. Tá je stále najdôležitejšia. Ťažšie je však nájsť si text, knihu, CD či USB kľúč s kvalitným textom.

Vyžarovanie papierovej knihy
Skutočná kniha akoby niečo vyžarovala – prihovorí sa čitateľovi z výkladu, z pultu v kníhkupectve či z knižnej police. Je to čosi inštinktívne, čo pri elektronickom texte nefunguje. Na základe impulzu čitateľ chytí knihu do ruky a podľa ďalších signálov už vie, či to je kniha preňho.

No aj tak, kto nie je takto vycvičený a aspoň trocha v knižnej produkcii zorientovaný, ľahko sa vo výbere titulu pomýli. Letí to, čo má veľkú reklamu. Momentálne napríklad Milénium Stiega Larssona, o Harrym Potterovi a upírej ságe Stephenie Meyerovej Twilight ani nehovoriac. Zaujímavé však je, že pri tomto hurhaji si nachádzajú svojich čitateľov aj tichšie knihy. Ako napríklad zabodovalo Sedem dní do pohrebu a Prvý deň po fronte od Jána Roznera! V tomto prípade si kniha, zdanlivo pre fajnšmekrov, našla širšie publikum. Oslovila aj celkovým dizajnom.

Nekonečné sklady textov
Povedz mi AKO čítaš a ja ti poviem, kto si. Fajnšmeker bude čítať radšej z papiera a technokrat z obrazovky. Spisovateľ Pavol Rankov, ktorý učí aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, o tom hovorí: "Každý rok sa pýtam študentov, či je pre nich čítanie z knihy a z obrazovky rovnaké a každý rok sa odpovede rôznia. Sú mladí ľudia, ktorí hovoria, že to je pre nich rovnaké a iní hovoria, že kniha je kniha. Ja si myslím, že krásna literatúra bude jedna z tých posledných záležitostí, ktoré zostanú v tlačenej podobe. Tlač je však neekologická. Dnes vydávať napríklad encyklopédiu tlačou je plytvaním papierom, teda lesmi.

Encyklopédia je stvorená pre internet. Ja sám, keď si idem k prednáške nájsť niečo na internet, vidím, že sa k téme vzťahuje 300 odkazov. A teraz čo? Je to skľučujúce. Chcel by som si to všetko pozrieť, ale to sa nedá. Človek kedysi nemal prístup ku všetkým knihám a bol s tým zmierený. Mňa to frustruje – na internete to je, mám to k dispozícii a ja to hodím za hlavu?"

Pavol Rankov nazýva informácie na internete kolektívnou pamäťou (tou sú vlastne aj knihy) a takto o nej uvažuje: " Kolektívna pamäť bude síce obrovská, obsiahne strašne veľa kvalitného poznania, ale bude natoľko zahltená balastom, že sa v nej budeme len ťažko orientovať. Už dnes je všetko na internete, ale my sa k tomu nemôžeme dostať, lebo to nevieme nájsť. Aj na internete sa nám podsúvajú veci, ktoré nemajú dostatočnú kvalitu. To je veľký problém. Ešte sa nevie, či to vyrieši softvér, alebo ľudia svojou informačnou gramotnosťou. A ďalší problém – elektronická pamäť je nestála. Keď bola v 18. storočí napísaná kniha, možno v 18. storočí nebola pre nikoho zaujímavá, ale zaujímavou sa stala až v 19. storočí. V knižnici prežila, ale na internete to, čo bolo napísané včera, už dnes nie je zaujímavé. Je nám jedno, či to bude zaujímavé zajtra, vymažeme to a zmizne to navždy. Takže kolektívna pamäť a kultúra stráca istú formu kontinuálnosti."

Text na papieri je vždy akási úľava, možno aj preto, lebo je hmatateľne ohraničený. Ale – bolo v ľudskej histórii už aj obdobie bez papiera, bez kníh. Ľudia si najprv príbehy iba rozprávali, a tak sa zachovali tie najlepšie. Prirodzený výber. Elektronické šírenie textov umožňuje pravý opak – pribúdanie textov, ich bezbrehé fixovanie v éteri. Z textov „vo vzduchu“, z rôznych blogov, poviedok i románov, štúdií a esejí, vzniká okolo našej planéty nová vrstva, niečo ako písmosféra. Knižnice a kníhkupectvá sú preplnené, tieto skladovacie priestory sú, zdá sa, nekonečné. Možno tak prenikneme ďalej do vesmíru. Uvidíme, čo sa bude diať. Kniha však asi s nami ešte zostane. Kniha je dnes tovar, ale spisovateľ nie je vždy iba obchodník. Hlavne nech nezmizne tento typ autora. Či už potom jeho veci budú vychádzať v elektronickej podobe, alebo v podobe viazanej knihy, alebo v šalátovom vydaní, je už jedno.

Papierová kniha je ako sviečková na smotane

Výtvarník Miroslav Cipár patrí medzi stvoriteľov krásy a inteligencie slovenských kníh. Mnohé ilustroval, mnohých autorov pozná, je aj vášnivý čitateľ. Dá sa povedať, že slovenskú knižnú kultúru podopiera vlastnými rukami.

Môže kniha v klasickej podobe naozaj zaniknúť?
Nemôže, nesmie, my staromilci to nedovolíme.

Uplatnia sa ilustrácie naplno aj v digitalizovanej podobe knihy?
Áno, ale pôjde o iný druh. Ilustrácie do knihy sa robia zvyčajne na papieri a rovnako, teda znova na papieri, chcú byť aj reprodukované. Kniha má svoje stupňovanie – od bežnej rotačnej tlače až po ušľachtilé bibliofílie. Elektronická kniha alebo elektronické ilustrácie to nemôžu poskytnúť. Môžu existovať ilustrácie priamo cez počítač, ale chýba im ruka, rukopis.

Ako na vás pôsobia „svetelné“ literárne texty z obrazovky počítača? Bude čitateľom stačiť elektronická kultúra?
Ak im to bude stačiť, tak ich ľutujem. Mne by najviac chýbal dotyk, hmat. Kniha má toľko dimenzií, ktoré sa nedajú nahradiť obrazovkou. Ak si odmyslíme množstvo tlačiarenských postupov, úžasného množstva druhov papiera, jeho farieb, gramáže, hrúbky a pôvodu. Od ručne vyrábaného papiera až po ryžový papier. Papier umožňuje aj vodotlač a slepotlač. Môže si niekto trúfnuť porovnať kultúru, tradíciu knihy s chladom obrazovky?

Aký typ ste vy? Čítate rád z obrazovky alebo ste verný rukolapnej väzbe?
Väzba je ďalšia kvalita, ktorá neumožňuje porovnávať neporovnateľné. Kedysi sme kupovali brožované vydania a ak sa nám kniha zaľúbila, zaniesli sme ju ku kníhviazačovi. A to je ďalší rozmer – kultúra väzby až k väzbe umeleckej. Umberto Eco a Jean-Claude Carriére sa už v titule svoje knihy vyslovujú jasne: Kníh sa len tak nezbavíme. Celkom jednoznačne dávam prednosť čítaniu z papiera. Rozdiel medzi čítaním z knihy a obrazovky je možno ešte väčší ako medzi syntetickou stravou a sviečkovou na smotane.

Čo je vlastne ilustrácia? Mení sa rokmi jej zmysel?
Prečo by sa mal meniť jej zmysel? Ilustrovať znamená ozrejmovať, osvetľovať, komentovať text. Ilustrácia umožňuje až polemickú oponentúru. Myslím, že to tak bolo vždy, ak ilustrovanie nebolo remeslom, ale aktívnym a kritickým postojom.

Uprednostňujem čínsky vynález

Spisovateľka, prekladateľka a sinologička Elena Hidvéghyová-Yung si potrpí aj na estetickú stránku kníh. Na obálkach jej básnických zbierok Prasestre a Homme fatal sú napríklad reprodukcie obrazov. Elena Hidvéghyová-Yung študovala v Číne, odkiaľ pochádza aj jej manžel. Niet sa čo čudovať, že papier – čínsky vynález – uprednostňuje pred obrazovkou.

Čítate rada literárne texty a na obrazovke počítača?
Iba ak niet inej cesty. Vždy si podľa možnosti všetko vytlačím. Môžem si do toho písať, čarbať. Milujem papier, jeho dotyk, zvuk, vôňu. Vynašli ho vraj Číňania a ja som im práve za tento objav najviac vďačná. Aj moje vlastné texty posielam druhým ľuďom cez počítač neochotne. Vždy uprednostňujem „papierovú“ verziu.

Ktorá kniha vás v poslednom čase upútala?
Katalóg posledného trienále Insitného umenia v Bratislave. Uvedomila som si veľkú nespravodlivosť: u literátov nikto neskúma, či a u koho sa učili. A nikto sa na nás nepozerá v tej súvislosti „zhora“. Všetci spisovatelia, básnici sú však svojím spôsobom „insitnými umelcami-samoukmi“. Práve mám rozčítanú najnovšiu Revue svetovej literatúry, venovanú africkým „diasporickým“ autorom. V tej súvislosti ma zaujalo konštatovanie Nositeľa Nobelovej ceny J. M. Coetzeeho: „Africkí autori nepíšu pre svojich krajanov, ale pre Západ, keďže Západ je miestom, kde sa väčšina africkej literatúry vydáva, predáva a hodnotí. Africký spisovateľ… preto večne poškuľuje na cudzinca, ktorý ho číta, a snaží sa splniť cudzincove očakávania o tom, čo je to „africká literatúra“. Nuž neviem, či sa to za nejakých sto rokov nebude týkať aj literatúry slovenskej. Dúfajme, že nie! A do tretice: čítam „básne v próze“ Sad Giraffe Café, od waleského básnika a spisovateľa Richarda Gwyna a plánujem ich preložiť do slovenčiny. Sú to básne s prelínaním sna a skutočnosti a zároveň mikropríbehy. Práve tieto ingrediencie v poézii milujem.

Kniha umožňuje, aby sme si čítali aj v sebe

Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová je známa aj ako milovníčka kníh a „literárna aktivistka“ – píše aj recenzie a posudky, moderuje besedy, chodí na konferencie a zveľaďuje kontakty slovenskej literatúry so zahraničím. Pozná prostredie literárne aj prostredie študentské.

Čo čaká knihy? Môže kniha v dôsledku digitalizácie zaniknúť?
Nemyslím si, že kniha zanikne, ale vzťah k nej sa bude rôzniť: cez generačné alebo iné (povedzme vzdelanostné) kritériá, cez typ profesionálnych orientácií, cez zameranie osobných záujmov a podobne. Budúcnosť čítania kníh naznačuje aj stav v rozvinutejších krajinách – knihy sa tam čítajú aj naďalej, hoci niektoré krajiny majú svoje špecifiká. Napríklad v USA sú to často lacné paperbacky so skrátenými a upravenými textami (Tolstoj počas jedného letu do Európy), v Japonsku zas kreslené komiksové seriály (takto sa podáva aj klasická literatúra). Možné je aj to, že sa viac rozšíria audionahrávky literárnych diel a to by mohlo pritiahnuť hlavne mládež, ktorá chodí večne s MP3 prehrávačmi a slúchadlami v ušiach. Možno v budúcnosti bude prílohou ku každej knižke jej zvuková nahrávka.

Kvôli čomu by ste neopustili knihu?
Priznávam sa, že aj kvôli možnosti čítať si po bokoch strán vlastné poznámky spred rokov, porovnávať si ich s aktuálnymi dojmami z textu, a tak vlastne čítať aj v sebe.

Máte veľkú knižnicu? Mali by ste ju radšej v USB kľúči?
Pre mňa je čítanie knihy intímna záležitosť, knihy z mojej knižnice dotvárajú môj súkromný priestor, viem, kde je ktorá z nich umiestnená, aký systém na ktorej poličke vytvárajú, zväčša si spomínam na súvislosti, v akých som knihu čítala, na to, ako a čím mi vstúpila do môjho vedomia. Každá z kníh v mojej knižnici je jedinečná – vzhľadom, myšlienkovým obsahom, spôsobom, akým ku mne prišla. Také pocity napríklad nezažívam pri pohľade na môj USB kľúč ani pri čítaní textov z internetu. Ale uvedomujem si, že som schopná posudzovať vec len na základe vlastných skúseností, moje uvažovanie a ešte väčšmi pociťovanie je s nimi priveľmi späté na to, aby som sa preniesla pod kožu počítačovej generácie a aby som prestala veriť, že kniha nezanikne. Staršie generácie, ktoré vyrastali na knihách, sa asi ťažko vzdajú možnosti opakovane zažívať vzrušujúce pocity, ktoré sprevádzajú skúsenosť s čítaním tlačenej knihy. Od prvého zmyslového a vizuálneho dojmu (vôňa, obálka, typ písma, celková grafická úprava) cez fyzický kontakt až po možnosť vracať sa k nej.

Čítajú dnes ľudia menej či viac?
Sú ľudia, ktorí čítajú veľa a čítanie je dôležitou súčasťou ich prežívania, a sú ľudia, ktorí strávia najviac voľného času pri televízore, pri videu alebo pri počítači. Títo sledujú bez vlastného výberu najmä to, čo je im naservírované, a tak sa dobrovoľne vystavujú menšej či väčšej manipulácii svojich návykov, a dokonca aj (čitateľských, diváckych, estetických) potrieb. Rovnako dôležité by preto bolo pýtať sa na to, čo sa dnes najviac číta: vážnejšie knihy, literatúra, ktorá je umením, odborná literatúra – alebo bulvár, či už v podobe novín, časopisov, kníh, alebo internetových materiálov. Predpokladám, že s vysokým skóre by to vyhral bulvár, ten dnes ponúkajú mnohé (žiaľ, nielen) komerčné médiá, podporujú tak nízku úroveň vkusu a diváci zvyknutí na slaboduché happyendové seriály či primitívne „zábavné“ relácie pravdepodobne v kníhkupectvách, ak do nich vôbec vkročia, ostanú verní tejto úrovni.

Čítajú napríklad ráno študenti noviny a časopisy? Majú záujem aj o ťažké texty?
O študentoch a študentkách by som sa nerada vyjadrila paušálnym tvrdením. Časť z nich číta veľa a náročné texty, niekedy až žasnem nad šírkou ich záberu, no väčšia časť číta toľko, koľko musí, aj to asi nie so zvláštnou radosťou a nie zakaždým. Noviny nevídam priveľmi často v rukách našich poslucháčov a poslucháčok (možno ich čítajú iba doma a v internátoch?), skôr mám dojem, že väčšina z nich je dosť apolitická, respektíve v politických názoroch poplatná klišéovitému pohľadu, akoby ľahostajná, možno až rezignujúca na to, čo sa u nás či vo svete deje, zaoberajúca sa najmä problémom, ako vyžiť.

Všímate si na študentoch nejaké zmeny? Je prejav študentov poznačený internetovými textami? Upadá ich vyjadrovacia schopnosť? Píšu ešte aj rukou?
Nuž, to je téma, ku ktorej sa pomerne často vraciame s kolegami a kolegyňami. Je až zarážajúce, ako – opäť česť výnimkám – písomný prejav študujúcich upadá, seminárne práce sa hmýria pravopisnými chybami, od hrúbok až po interpunkciu, niekedy je problém nájsť vo vete logiku, jasnú, súvislú myšlienku. S tým sa stretávame aj v ústnom prejave, absolventom neraz chýba nielenže rétorická príprava, ale aj ovládanie spisovného jazyka, rozvinutá slovná zásoba, schopnosť vyjadrovať sa koncentrovane, logicky konzistentne, v ucelených vetách. Jednou z príčin bude asi aj nečítanie beletrie… Niektorí si zapisujú poznámky rukou, čoraz častejšie však vidno na laviciach notebook alebo dokonca nahrávač (so súhlasom prednášajúcich).

Je pravda, že na Slovensku viac čítajú ženy ako muži?
Nespomínam si na výsledky výskumov o čítaní, ktoré sa u nás robili, či v nich boli zahrnuté aj rodové štatistiky, a ak boli, o čom vypovedali, no napríklad z čitateľských besied mám skúsenosť, že viac sa o literatúru (krásnu) zaujímajú ženy a takisto z rozhovorov s knihovníčkami mám poznatok, že knižnice viac navštevujú čitateľky.

Aký typ ste vy? Kedy čítate vy? Aj po nociach? Čítate rada aj z obrazovky?
Moje čítanie má viacero rovín. Odbornú literatúru, ktorú si potrebujem naštudovať, alebo texty, ktoré mám posudzovať, čítam počas dňa, niekedy od skorého rána do neskorého večera – to je však skôr „pracovné čítanie“, beletriu čítam takmer výlučne po večeroch, celkom nočný typ nie som, ale polnočný čas je ešte príjemným časom na čítanie. Z obrazovky nečítam rada, vo výnimočných prípadoch čítam takto študentské práce a ak si niečo potrebujem nájsť na internete. Nie je to však pre mňa „skutočné“ čítanie.

debata chyba