„Tušil som, že prvá výstava bude mať pokračovanie. Jej mimoriadny úspech sa stal značkou, ktorá vošla do povedomia publika. Galandovci sú obrovské osobnosti a vytvorili úžasné diela. Ich tvorba určite patrí k rodinnému striebru slovenského výtvarného umenia. Takmer sedemdesiat percent obrazov a sôch, ktoré teraz predstavujeme, nebolo ešte nikdy vystavených na verejnosti. Je to takmer zberateľská výstava,“ povedal manažér projektu Jan Kukal. Výstava je venovaná nedávno zosnulému Vladimírovi Kompánkovi.
Osemdesiattri obrazov a dvadsaťšesť sôch predstavuje tvorbu Vladimíra Kompánka, Milana Laluhu, Rudolfa Krivoša, Andreja Barčíka, Milana Paštéku, Pavla Tótha a Andreja Rudavského. „Štubňa sa po rozpade skupiny venoval najmä grafike a Čutek pri previerkach odvolal svoje názory. Ostatní nezradili myšlienky sformulované v spoločnom programe,“ vysvetlil Kukal ich neprítomnosť na druhej výstave.
Spájala ich intimita tvorby
Už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa jednotliví členovia Skupiny Mikuláša Galandu presadili vo svete. V Benátkach, Paríži aj Brazílii. Mená Kompánek, Laluha či Paštéka boli pojmom na svetovej scéne výtvarného umenia. Keď po roku 1969 skupinu modernistov zrušili a jej členom zakázali vystavovať, utiahli sa do intimity svojich ateliérov.
„Galandovci boli veľkí individualisti. Hlásili sa k odkazu Mikuláša Galandu a svojou tvorbou vlastne preklenuli celé umenie 20. storočia minimálne na slovenskej scéne. V ich tvorbe po roku 1969 nemožno vystopovať obrovské zlomy. Už v šesťdesiatych rokoch dospeli k zrelej tvorbe, takže aj po rozpade skupiny v nej pokračovali, len im to šlo ťažšie a museli sa posunúť do inej polohy. Zostali však verní princípom, z ktorých vychádzali dovtedy,“ povedala kurátorka Zsófia Kiss-Szemán.
Ako vidno aj na výstave, každý z nich sa prepracoval k inému výtvarnému jazyku. „Popri diferenciácii individualít možno u galandovcov vystopovať aj všeobecne platné východiska. Je to predovšetkým kontinuita. Charakteristické je pre nich zredukovanie formy a tvaru, hľadanie prameňov pravdy, čo sa prejavuje aj v redukcii princípov základných myšlienok. Veľmi príznačná je pre galandovcov intimita, dôvernosť. Nevenovali sa veľkým spoločenským alebo kozmickým témam. Vo svojej tvorbe spracovávali vlastné zážitky a príbehy, ktoré sa dotýkajú všetkých a ktoré môžeme prežiť aj my v doma či v práci. Aj preto sa veľmi ťažko lúčili so svojimi dielami, lebo v nich zobrazovali to, čo prežili,“ dodala kurátorka.
Tvorili v ústraní
Vystavovať nikto z galandovcov nesmel. „Išlo o to – prežiť. Nemal som strach ani potom, čo mi na krk zavesili eštebáka. Keď je človek mladý, je jednoducho drzý a odvahy má toľko, že môže rozdávať,“ spomínal Rudolf Krivoš. Stretávali sa však ďalej. Pokúšali sa vystavovať na zväzových výstavách. Obosielali rôzne súťaže, no strážcovia čistoty umenia ich razantne vyhadzovali. Paradoxne, mnohí z galandovcov aj po zákaze robili monumentálne práce do architektúry. K spolupráci ich prizývali priatelia architekti, neraz tvorili pod cudzími menami.
„Ekomonicky galandovci nikdy netrpeli. Normalizácia zasiahla len centrálne inštitúcie, menšie galérie kupovali ich diela ďalej. Záujem o nich mali aj zberatelia, ktorí boli v časoch izolácie dôležitou oporou umelcov, predovšetkým finančnej istoty pre existenciu ich rodín. Napríklad z výstavy, ktorú mal Milan Paštéka v Salzburgu, sa predalo takmer všetko. Určite však trpeli morálne,“ spomenul Jan Kukal.
Pre manažéra výstavy, ktorý je sám zberateľom, nebolo ťažké presvedčiť iných zberateľov, aby vybrali na výstavu skvosty zo svojich súkromných zbierok. „Veľmi si to vážim. Na druhej strane však ceny obrazov galandovcov nesmierne rastú. Výstava tomu pomáha, takže zberatelia vedia, prečo tak dobre spolupracujú,“ dodal Kukal.
Klenoty vystavené na obdiv
Klasicky inštalovaná expozícia predstavuje vrcholné diela galandovcov, ktoré vznikli po zákaze existencie umeleckej skupiny. „Rozpadom sa dôraz presunul na individuálnu tvorbu, ktorá sa stala mimoriadne závažným umeleckým počinom, ako dokazuje aj predkladaný výber vrcholných diel galandovcov,“ zdôraznila kurátorka výstavy Zsófia Kiss-Szemán.
Výstava Galandovci – legendy slovenskej moderny 1969 až 1989 potrvá v Galérii mesta Bratislavy do 3. apríla.
