Dusivú normalizačnú atmosféru zachytil už Jan Hřebejk v Pupende, i keď s typickým obrusovaním konfliktov a „láskavým humorom“. Svoj tieň prekročil v strhujúcej dráme Kawasakiho růže, kde sa hrdinovia vyrovnávajú s praktikami ŠtB. A Radim Špaček, ktorý bol v období socializmu ešte dieťa, v snímke Pouta zas vykresľuje svet disidentov a eštebákov nielen samotným príbehom, ale aj pôsobivým obrazom.
Občanský průkaz zapadá do tohto kontextu, a predsa sa mi zdá iný. Väčšina z nás totiž obyčajne neprichádzala priamo do styku s eštebákmi, disidentskými spisovateľmi či sochármi. Pamätáme si práve to, čo tak presne zobrazuje tento film: agilné učiteľky s ich súdružskou nadprácou, papalášske detičky, rodičovské školenia o tom, čo v škole nehovoriť… A otrasné oblečenie, „konzervové“ dovolenky či ponižujúce čakanie na výjazdnú doložku. Občanský průkaz sa sústreďuje na obyčajných mladých ľudí s ich všednou každodennosťou – práve tým je pre mňa príťažlivý. Iste, súvisí to s tým, že protagonisti filmu sú moji rovesníci, a teda mám zo 70. rokov podobné zážitky ako oni. No ale veď každý film vnímame práve cez porovnanie príbehu s vlastnou životnou skúsenosťou, nie?
