Žánrovo kniha vykračuje od zbierky poviedok k novele. Treba uznať, že autor umne posplietal epizódy a epizódky zo života obyvateľov Považského Sokolca od začiatku 90. rokov minulého storočia dodnes. Názov znie trochu staromilsky a zdalo by sa, že bude pokračovať v tradícii slovenskej literatúry, ktorá skôr zobrazuje vidiek ako mesto. Našťastie si Luk nevyberá Timravin vychodený ťapákovský chodník, ale skôr Pišťankovu asfaltovú cestičku paródie.
Je dobre, že sa Luk púšťa týmto smerom a obyčajne mu aj stačí dych. Príbehy sú zväčša veselé a tie smutné sú aspoň vtipné, postavy a zápletky sú neokukané, aspoň v slovenských pomeroch. Pravda, naznačili sme ťažkosti s dychom. Tie sa párkrát prejavia najmä na štylistickej a kompozičnej úrovni. Parodickej próze by skôr pristali kratšie vety – v Lukových bujných súvetiach sa totiž pointu hľadajúci čitateľ môže niekedy aj stratiť. Tu však mal zapracovať redaktor a za vzor si zobrať napríklad spomínaného Petra Pišťanka, hlavne prácu s vetnou skladbou v Rivers of Babylon či Mladom Dônčovi.
Redakcia sa mohla viac činiť aj s pripomienkami k celkovej kompozícii dielka. Príbehy Považského Sokolca sú „prudko čítavé“, keď sa točia okolo Považskosokolčanov. Celkom „mimo“ a úplne samoúčelná je však epizóda so súrodencami z Blízkeho východu, ktorí sa rozhodnú emigrovať a do Sokolca sa dostanú len ako obete bánd žijúcich z prevádzania utečencov na bohatý Západ.
Naopak, pekný významový oblúk sa autorovi vydaril medzi historickým výletom do staroveku, keď hlúposť slovanských pohanov na hradisku Sokolec zneužíva rímsky kupec Octavius Titurius, a náčrtom plánov súčasného talianskeho podnikateľa Claudia Tituria vybudovať v obci skladisko ovocia, v ktorom by domáci mohli „slúžiť“ za minimálnu mzdu.
Jednoducho povedané: Príbehy Považského Sokolca sú vydarený prozaický debut, spomedzi kandidátov na tohtoročnú Anasoft literu však patrí k tým slabším.
