Fero Lipták: Scénu urobím aj na strome

Zachytiť vás doma je momentálne umením. Rád sa túlate po svete?

Minulý rok sme so ženou a synmi strávili tri mesiace v Kanade. Boli sme v Alberte, v Yukone, aj na Aljaške. Hoci sú naši chlapci ešte malí, zvládali ťažké, až osemnásťkilome­trové túry.

V ich veku ste chodili na náboženstvo a boli ste aj pionierskym kronikárom. Čo bolo lepšie?

Bol som aj zástavník! Obidva "krúžky” boli zaujímavé, keď sa pekne skombinovali. Najmä v čase, keď som v tom ešte nemal jasno. Z náboženstva šup! rovno k pionierskej nástenke.

Kroniku a nástenku dávali „súdružky“ robiť žiakom, ktorí vedeli kresliť. Už vtedy ste mali ku kresbe a maľbe blízko?

Kreslím odvtedy, ako som prvý raz videl ceruzku, čo bolo asi v štyroch rokoch. Kreslím celý život, nič iné neviem.

Synovia sa "potatili”?

Chalani kreslia pekne, ale keďže tento svet je plný informačných technológií, až tak sa tomu nevenujú. Ani ja som nebol nejaký fanatik. Keď už mamka dávala dvadsať korún mesačne na výtvarnú v ľudovej škole umenia, tak som tam poctivo chodil.

Boli ste tvorivé dieťa?

Stále som niečo vymýšľal a vyrábal. Ponorku, ktorá sa neponárala, papierové terče, šarkany, samopaly, kuše a luky, s ktorými sme sa hrali na Winnetoua.

Prečo sa ponorka nechcela ponoriť?

Lebo bola z dreva. Nepomohlo ani to, že som ju oplechoval. Otec ma varoval, že sa mi v živote nepotopí, tak som mu chcel dokázať, že sa mi to podarí. V tom čase bolo dostať kúpiť takých plastových potápačov s hadičkou, z ktorej keď sme vysali vzduch, potápač sa potopil. Týmto princípom som sa inšpiroval, ale nefungovalo to. Ťahal som do seba vodu, napil som sa, ale ponorka bola stále na hladine.

Pokračovala táto invencia aj neskôr?

Potom prišlo obdobie stavania drevených kár. Zo starých kočiarov sme odmontovali kolesá a osky, ktoré sme pripevnili o drevené laty. Najlepšie káry sa kradli a zakopávali do hnoja, aby ich sused nenašiel.

Pekná predpríprava k vášmu terajšiemu povolaniu, scénografii…

Áno, aj. Na scénografiu som sa dostal vďaka prezieravosti môjho profesora na strednej škole. Odhadol, čo je vo mne a odporučil mi Vysokú školu múzických umení. Vôbec som netušil, čo scénograf robí. Vo štvrtom ročníku ŠUP-ky som začal brigádovať v divadelných dielňach v Košiciach, odkiaľ sme brali materiál a robili z neho kulisy vlastného divadielka. Používali sme Peterajove texty, pretože profesor Alexander Bugan, ktorý nás viedol, kreslil obaly Hammelových platní Stretnutie s tichom alebo Faust a Margaréty/Vrabec vševed.

Je scénografia umenie alebo remeslo?

Je to večný spor. Dokonca sa to riešilo na nejakom oficiálnom fóre. Nezaoberám sa tým, nepotrebujem definície. Venujem sa scénografii s nasadením, od textu až po realizáciu predstavenia. Je to svojím spôsobom všeumenie. A veľmi zaujímavá robota.

Musí byť scénograf zručný?

Mohol by byť. Pomôže mu to. Napríklad pri tvorbe makety. V nej si overujeme proporcie a všetky súvislosti. Nafotím si obrazy v makete ako storyboard a overujem si jednotlivé situácie, čo všetko sa dá so scénou robiť. Mám rád príbehovú scénografiu, ktorá sa dnes už tak nenosí. Rozmýšľam nad tým, ako scéna funguje s hercom, s príbehom, so svetlom, s hudbou, aby bol výsledok kompaktný ako symfónia.

Kde končia makety?

Väčšinou v divadle. Nepotrebujem ich. Zavadzajú, niektoré sú veľké ako stôl. Maketa je však krásna vec. Boris Kudlička, ktorý momentálne vystavuje v popradskej galérii, je taký detailista, že na svojich maketách má aj maličké krvavé nožíky. Jeho makety mi pripomenuli poctivú Vychodilovu školu.

Tŕpnete, keď herci prvý raz vchádzajú na vašu scénu?

Na prvú čítačku prinesiem návrhy a rozkreslený storyboard príbehu, obrázky, ktoré si herci radi pozerajú. Prinesiem aj maketu a prerozprávam im výtvarný koncept, ku ktorému sme spolu s režisérom a dramaturgom dospeli. Keď herci po týždni čítačiek prichádzajú do priestoru, urobíme náznak scény. Ich pohyb po javisku je limitovaný predmetmi, ktoré sa neskôr vyrobia v dielňach. Priestor ohraničíme páskami, alebo použijeme podobne veľký nábytok z divadelného skladu. Pre mňa je dôležité, aby herci rozumeli tomu, čo sme vymysleli. Od začiatku myslím na nich, nerobím scénu pre seba.

Máte radšej komorné scény alebo veľké javiská s dokonalou technikou, ktorá robí zázraky?

Pre mňa je dôležitý text, nie priestor. Scénu urobím aj na strome.

Dokážu remeselníci v dielňach dokonale naplniť vašu predstavu?

Som šťastný, keď vyjde šesťdesiat percent z toho, čo si vymyslím a nakreslím. Vysvetliť druhému svoju predstavu nie je jednoduché. Pomáhame si pritom obrázkami, predlohami, maketami a výkresmi. Do dielní chodím aj počas výroby, zmeny robíme ešte aj vo fáze skúšok. Niektoré veci vyhodíme dva dni pred premiérou, scénu korigujeme do poslednej chvíle ako sochu. Remeselníkov v dielňach sa snažím spoznať odborne, aj ľudsky. Počúvam, čo vedia a čo nevedia, a z toho vychádzame.

Stalo sa vám, že ste si museli niečo vyrobiť sám, lebo nikto sa netrafil do vašej predstavy?

V Teatre Tatre, kde nie sú dielne, si kulisy maľujem sám. Divadelné dielne SND alebo DAB Nitra sú vybavené dobre. Ak niečo nevyjde, je to väčšinou moja chyba. Ja musím remeselníkovi vedieť vysvetliť, ako má dekoráciu urobiť. Musím mu povedať, že po stole sa bude skákať, že ho budú otáčať a niesť… V rozprávke o Lomidrevovi mi nevyšla scéna s kopcami tak, ako som si predstavoval. Zhora sa mal spúšťať strom, ale technicky to nebolo možné. V bezradnosti a snahe nepotopiť dielne som však dostal iný, dokonca lepší nápad. Pri kreslení na papier by som na to nikdy neprišiel. Ak v takejto situácii scénograf nájde riešenie, remeselníci v dielňach mu môžu dôverovať a rešpektovať ho.

Myslíte pri scéne aj na diváka? Skúšate sedieť v každom kúte hľadiska?

Nepotrebujem to. Na pôdoryse si môžem overiť viditeľnosť z každého rohu. Činohra v Národnom nemá dobre riešené hľadisko. Z bokov nevidíte nič, portál je veľmi úzky. Opera je na tom lepšie.

S tým však nič neurobíte…

>Neurobím s tým nič, ale myslieť na to musím. Keby som pol inscenácie umiestnil do rohu, tak tí, čo by sedeli na kraji, by z neho nemali vôbec nič. Za lístok do divadla by počúvali rozhlasovú hru. Ani herci to však nemajú jednoduché. Kruhová scéna hry Vietor v korunách Sasafrasu v nitrianskom divadle ich dezorientovala. Nebohý Jozef Dóczy nikdy nevedel, odkiaľ nastupuje na scénu.

Čo ešte robí hercom problémy?

Hercom môže robiť problémy všetko. Marián Geišberg hovorí, že dobrý scénograf vyprázdni javisko. Takmer má pravdu. Čím som starší, tým mám radšej priestor monumentálny v jeho čistote a prázdnote, v ktorom vynikne herec. Nerád zapratávam javiská.

Kedy je scéna dobrá?

Keď funguje s príbehom. Keď sa o nej nehovorí.

Keď ju divák nevníma?

Keď ju vníma podvedome. Keď nemusí analyzovať, že sa na javisku niečo zadrháva. Keď funguje v jednote s hercami, s hudbou, so svetlom a s ostatnými zložkami.

Do akej miery sa pretavila schopnosť navrhovať interiéry a exteriéry do vášho bývania?

Obuvník chodí bosý. Byt máme veľmi jednoducho a účelovo zariadený. Doplnený nábytkom a predmetmi, ktoré sme zdedili. Máme však chalupu v Lišove, na ktorej sa môžeme vyblázniť. S veľkou stodolou – galériou, ktorá je už dnes známa. Chodia k nám okoloidúci aj hostia z neďalekých kúpeľov Dudince, ktorých zaujme nápis Stodola. Súkromie sme si neustrážili, ale ja rád otvorím aj náhodným okoloidúcim.

Ste staromil? Máte vzťah k starým veciam?

Staré predmety, na ktorých sa podpísal čas, majú charizmu. Nedá sa porovnať stará tonetka s kópiou z obchodného domu. Taká vymodlená a vyprdená kostolná lavica, to je paráda! Kedysi bol každý kus nábytku solitér. Každý kredenc mal „podpis" rezbára, dnes to seká pásová výroba. Vyrastal som ešte v čase, kedy mala babka maľovanú truhlicu, dvere boli krivé, na nábytku chýbal pravý uhol, ale boli to všetko krásne veci.

Čo patrí k vašim najobľúbenejším kúskom?

Z ciest si prinášame veci, ktoré majú príbeh. Keď ich vezmem do rúk, spomeniem si, ako som ich kupoval, kto ich predával. Mám rád starý skladací voskovaný lampáš z roku 1850. Florence Nightingalová, ktorá ošetrovala ranených v Krymskej vojne, a dramaticky znížila ich úmrtnosť, nosila podobný so sebou. Volali ju podľa neho "pani s lampášom”.

S akým materiálom robíte rád pri voľnej tvorbe?

S farbami. Môžem obraz pretrieť a začať odznova. Mám rád aj kov. Drôt v spojení s ostatnými materiálmi, ktoré naň vrstvím. Zúročujem všetko, čo som sa naučil vo svojej profesii. Veľmi zaujímavá bola spolupráca s českým animátorom Aurelom Klimtom. Pozoroval som, ako sa figúrky hýbu, pretože Klimt používa klasickú Trnkovu priestorovú animáciu. Potom som si to skúšal aj doma. Hral som sa a vznikali rôzne plastiky, patvary, smiešne figúrky. Také vymyslené "zvieratkoidné” postavičky.

Len sa vám tak prisnijú, alebo si ich vymyslíte?

Stále niečo skúšam a hľadám, aby som sa nenudil. Keď niečo pokazím, už to viac neskúšam. Žena sa mi smeje, že ani záhradu poriadne nepokosím. V polovici prestanem, lebo ma začne baviť niečo iné. Skáčem z jednej činnosti na druhú.

Trpezlivosť nie je vaša silná stránka?

Ako pri čom. Na javisku musím byť trpezlivý. Divadlo má svoje pravidlá a termíny. Mimo divadla som však neposedný. Nevydržím dlho robiť jednu vec. Beh na dlhé trate nie je moja silná stránka. Nedokázal by som ako herci stokrát hrať tú istú inscenáciu. Zbláznil by som sa. Ani v Teatre Tatre nevládzem chodiť na tie inscenácie. Keď si predstavenie pozriem, utekám preč. Už je to za mnou, chcem robiť niečo iné.

Maľovanie vás baví aj preto, že pri ňom cítite väčšiu voľnosť?

Príbehy, stretnutia so zaujímavými ľuďmi, ktoré zozbieram v divadle a vo filme, chcem zužitkovať v maľbe. Nedávno ma seklo v chrbtici a musel som stráviť štyri dni v levickej nemocnici. Kreslil som, zachytával som všetko, čo sa okolo mňa dialo. Dvadsať obrázkov, ktoré vznikli, som nazval križiacka výprava. Po nej bude nasledovať už len krížová cesta. Aj celú Aljašku a Kanadu mám nakreslenú. Sú to také hrubé denníky.

Nefotíte?

To áno, ale stlačím spúšť a je po robote. To ma tak nebaví.

Denníky plánujete vydať aj knižne?

Nahovárali ma na to, tak uvidíme.

S manželkou Slávkou ste už knihu vydali.

Máme za sebou dve knihy. Slávka napísala knihu Chlapec bez mena, ktorú som ilustroval. Dostala sa aj na Bienále ilustrácií Bratislava, rovnako aj druhá kniha Dierožrút. Tá vznikla z vymyslených príbehov, ktoré som rozprával svojim synom. Knihy sa síce zle predávajú, ale fantasticky rozdávajú. Sú skvelým darčekom pre našich známych.

Pracujete len s papierom, alebo využívate aj počítačové programy?

Druhú knihu som celú kreslil elektronickým perom na počítači. Dnes už aj scény navrhujem v počítači. Je to rýchlejšie. Nakreslím svoju predstavu, pošlem ju režisérovi alebo autorovi hudby a obratom dostanem odpoveď. Horšie je, ak nad niečím sedím niekoľko hodín a softvér „spadne“. To je pocit absolútnej bezradnosti.

Farba trička, ktorú máte na sebe, sa často objavuje na vašich maľbách. Máte ju rád?

Ani nie. Zelenú mám radšej. Mám rád všetky farby, ak ladia. Červená mi nejako prischla. Každý sa ma pýta, prečo ju mám tak často na obrazoch. A tiež, prečo majú moje postavičky veľké oči? No preto. Neviem na to odpovedať. Jednoducho tak vznikli. Mám rôzne obdobia. Keď som býval na Kúpeľnej nad Benettonom, maľoval som v ich farbách, keď som sa odsťahoval, zmenil som aj farby.

Aké farebné obdobia máte ešte za sebou?

Obdobie temna. Keď sa opakujem, a som z toho nešťastný.

Keď vykrádate sám seba?

Presne tak. Z toho som zúfalý. Preto hľadám stále niečo nové. Snažím sa byť prvý, nikoho nenapodobňovať.

Máte veľa napodobňovateľov vášho štýlu?

Nerátam ich, ale sú takí. Pár z nich sa k tomu prizná, s napätím očakávajú, kedy budem mať výstavu.

Videli ste kópie svojich obrazov?

Raz prišla ku mne jedna pani a chválila sa „mojím“ obrazom Hovnivál. Vravím jej: To ale nie je môj obraz! A ukázal som jej originál v katalógu. Bola veľmi smutná, tak som ho od nej kúpil a mám ho doma. Paráda!

Je taký dobrý, že sa nedá rozoznať od originálu?

Je príšerný. Nesedí formát, chýbajú oči. Čudujem sa, ako to vôbec niekoho napadlo. Vziať starý, zarámovaný obraz, natiahnuť naň plátno, už len to je robota! A potom začať maľovať. Kópiu na použitom obraze som objavil len náhodou, keď mi nešlo do hlavy, prečo som na zadnej strane niekoľkokrát podpísaný.

Nemaľujete len na plátno. Aký najzvláštnejší podklad ste použili?

Maľoval som na drevo, na nábytok, na kapotu auta, aj na kožu. Robil som návrh bodypaintingu herečky v inscenácii Merlin v Národnom divadle vo Varšave. Reprízy maľovala maskérka. Ja som išiel domov.

Vaše maľby majú v sebe láskavý humor. Čo je skôr, slovná hračka alebo obraz?

Najskôr je zážitok, potom príde slovná hračka, alebo sa mi „ukáže“ situácia. Je to taká hra.

Je ešte dostatok slovných hračiek?

Ajajááj. Veľmi veľa. Vždy ide o nápad, potom sa tvorí ľahučko. Keď to nejde, vravím, že sú to "utreté” štetce.