Buty: Aj pesničky sú bytosti a majú svoj osud

Mám jednu ruku dlouhou, František, Krtek, Tata, Továrna, Až já budu svatý, Do Ruska, Píseň práce... Za tridsať rokov hrania zložila ostravská kapela Buty niekoľko nezabudnuteľných hitov.

10.05.2015 08:57
Radek Pastrňák buty Foto:
Radek Pastrňák
debata

Radek Pastrňák už dávno nie je ten vychudnutý dvadsaťročný chalan, ktorého si väčšina ľudí pamätá zo Svěrákovho pohodového filmu Jízda. Svojrázny zmysel pre humor si však nekomerčná kapela s komerčným úspechom uchovala aj po tom, čo jej členovia prekročili päťdesiatku. Svedčí o tom tento rozhovor, ktorý spevák Radek Pastrňák a bubeník Richard Kroczek poskytli medzi pol dvanástou a polnocou po svojom bratislavskom aprílovom koncerte.

Rozumejú vám Slováci rovnako dobre, prípadne možno aj lepšie ako Česi?

Radek Pastrňák: Už na Morave ľudia našim pesničkám rozumejú inak ako v Čechách. My na Morave nie sme tak celkom Česi, sme Moravania a k Slovákom máme bližšie. Niektoré veci lepšie prijímajú Česi, iné Slováci. Napríklad aj náš „cigánsky“ album Normale oveľa lepšie prijali na Slovensku ako v Čechách. Možno to bude folklórnym prostredím. Zdá sa, že niektoré myšlienkové prúdy lepšie prúdia na Slovensko ako do Čiech.

Bodujú teda v Česku a na Slovensku rôzne pesničky?

Radek: Áno, aj celé albumy. Ale všetko vždy záleží na náhodách. Celý vesmír vznikol náhodou. Ak vás to zaujíma, vesmír vznikol, aby nebola nuda. Mnohé veci sa dejú podobným náhodným spôsobom.

Richard Kroczek, ktorý je nielen vaším bubeníkom, ale aj manažérom, kdesi povedal, že by dosky najradšej rozdával a ľudia nech platia za koncerty. Vy, Radek, ste zasa raz prezradili, že pred koncertom ste veľmi neistý a myslíte dosť na samovraždu. Koľko koncertov takto zvládnete? Zahnali ste už myšlienky na samovraždu?

Radek: Tak na samovraždu to teraz nie je, ale práve dnes sa tá otázka hodí. Mal som vyložene plachý deň. Pozná sa to podľa toho, že sa hanbím pozrieť ľuďom do očí, a to sa mi dnes stalo. Odjakživa som mával plaché dni, keď cítim ostych, takmer až depresiu ako dnes. Ale vôbec to nesúvisí s tým, akí ľudia prídu, alebo ako hrá kapela. To mám takú chorobu. Často sa mi s tým darí bojovať, dám si pred koncertom napríklad pár pív a som pokojný. Dnes to bohužiaľ nevyšlo, možno to bol vplyv streamerov, ktorí robili priamy prenos koncertu na internete – mal som to možno kdesi v podvedomí.

Ale veď koncert bol výborný, publikum nadšené, ešte teraz počas rozhovoru si chodia skupinky fanúšikov po podpisy. To zažívate bežne?

Radek: Ľudia na koncerte boli výborní, bavili sa, to len ja som to kazil. Celý koncert som kazil dnes ja. To môžem podpísať.

Richard Kroczek: Nekazil, Radku, bol si statočný.

Tak čo vám pomáha okrem piva? Humor?

Radek: Nič nepomáha. Nie je to celkom normálna tréma, tá pominie počas prvých dvoch skladieb, ale mňa to dnes držalo celú prvú polovicu koncertu. Hodinu a pol.

Vážne? Aj keď hráte už 30 rokov?

Radek: Áno. Normálne však trému nemávam, to je tento rok prvýkrát. Akurát to hlúpo vyšlo. Možno za to môže vaša otázka, ktorú som čítal včera večer v maili.

Richard: Skôr za to môžu tie kamery, o ktorých sme vedeli, že sú na nás namierené a že ľudia, ktorí sa na nás nemohli dostať, nás sledujú pri počítačoch doma. A to je trochu riziko – môže to vyjsť, nemusí, čo zvuk… Človek si to uvedomuje. Ja som bol tiež polovicu koncertu nervózny.

Vidíte, a ja som si myslela, že nervozita trvá tak pesničku, dve…

Richard: Ja som si to tiež myslel, ale nakoniec sa to trošku pretiahlo.

Pritom to vôbec nie je poznať…

Richard: My to poznáme.

Radek: Na mne sa to pozná napríklad tak, že počas koncertu nerozprávam. Ale keď sa darí, tak si pustím hubu na špacír, ale dnes by to nešlo ani s barlami.

Richard: Ale inak koncert vyšiel fajn. Po každom koncerte si pre seba zhodnotíme svoj výkon a pozitívne je, že nás to ešte stále baví hodnotiť. Ešte stále nehádžeme flintu do žita. Zaujíma nás, ako hráme, aké tempo sme nasadili, aká bola energia…

Radek: Namiesto toho žita máme jačmeň (hodí očkom na fľašku piva na stole v šatni)…

Richard: … jednoducho nás to aj po tých rokoch zaujíma a rozoberáme koncert, hodnotíme, kto čo urobil zle. Väčšinou je to na bubeníkovi: Ty si to zle odklepal.

Dnes ste koho určili ako vinníka?

Radek: Dnes som to ja, takže sa o tom chlapci ani nemusia baviť.

Richard: Radek sa určil, ale ja som sa tiež určil.

Richard, vy ste raz Buty definovali ako nekomerčnú kapelu s komerčným úspechom…

Richard: To je veľmi stará veta…

…ale sedí na vás dosť presne.

Richard: Je to tak, že z našich albumov sa vždy vylúpli nejaké hitovky, ktoré hrali rádiá. Ale celý album tak nevyzeral, bolo tam veľa vecí, ktoré neboli rádiové.

Radek: Na prvých albumoch nejaké hity vždy boli, ale aj istý duchovný obsah. A teraz, na novších albumoch, už nie sú žiadne hitovky a na albumoch, čo prídu, tam už nebude ani duchovný obsah, nič…

Buty na aprílovom koncerte v Bratislave -... Foto: MARTIN MELICHER
buty Buty na aprílovom koncerte v Bratislave - vpredu Radek Patrňák, za bubnami Richard Kroczek.

Z posledného albumu Duperele české rádiá nič nehrali? Ani Píseň práce?

Radek: Tú hrali, chvíľku, ale neudržala sa, pretože na nej bol najlepší videoklip (kde na úrade práce čaká v rade niekoľko populárnych českých spevákov vrátane Tomáša Klusa, Petra Jandu, Karla Gotta, Matěja Rupperta, Anety Langerovej, Věry Špinarovej…).

Richard: Takže pri klipe sa to začalo aj skončilo.

Ale mohlo by vás tešiť pomyslenie, že nehráte rádiové odrhovačky, nie ste komerční a nepodlizujete sa poslucháčom?

Richard: My sme albumy vždy robili tak, že sa páčili predovšetkým nám. A keď sa páčili aj ostatným, tak sme z toho mali samozrejme radosť, ale nikdy sme nerobili pesničky tak, aby sa páčili trhu, aby ich hrali rádiá…

Radek: Ale ruku na srdce, vždy sme z albumu vybrali niečo, čo by sa do rádia strčiť dalo. Ale nebolo to vopred, nevedeli sme, ktorá z nich to bude. Až keď sme vycítili, že to je ona, tak sme jej venovali viac pozornosti pri produkcii. Aspoň aby tá nahrávka nebola slabšia ako predošlé, alebo aby tam nebol zašitý nejaký čert, ktorý by mohol poškodiť moje ego a tak.

Už spomínaný album Normale s cigánskymi pesničkami vraj nebol v Česku komerčne úspešný. Dotklo sa vás to?

Richard: To nie je celkom pravda.

Radek: Normale malo dlhú inkubačnú dobu, chvíľu to trvalo. Skôr šlo o akési minutie sa vkusom. Väčšinou sme sa ľuďom do vkusu trafili, ale tu už sme asi boli za čiarou.

Vy však hovoríte, že vopred nepremýšľate nad tým, či sa daná pesnička stretne so vkusom publika?

Radek: Mala by sa stretnúť s naším vkusom. Ak sa rozíde so všeobecným vkusom, tak je to náš problém, lebo sme niekde inde ako zvyšok sveta, čo väčšinou nie je príznak zdravia.

Richard: Hovorí sa, že na Slovensku sa Normale páčilo viac. Keď sme urobili Normale tour, v Čechách a na Morave boli väčšie koncerty v športových halách. Čakali sme väčšie návštevnosti. Nie že by to bolo zlé, ale čakali sme viac. A na Slovensku sme pesničky z albumu hrali viac v kluboch, videli sme ľuďom do očí a pocit sme mali taký, že na Slovensku sa album páči viac. Ale nechcem Čechov celkom zavrhnúť.

Ktorá platňa bodovala najviac u Čechov?

Radek: Historicky v Čechách aj na Slovensku najviac zabral druhý album, ktorý je spojený s filmom Jízda.

Vraj neradi hráte skladbu František, ale dnes ste ju zahrali v úžasnej, striedavo rýchlej a pomalej podobe. Už tá nechuť k Františkovi prešla?

Radek: Jéžišmarjá, veď my to všetko dohromady hráme vyše tridsať rokov. Napríklad pieseň Demáček som nemohol ani cítiť. Ale má to také vlny, každá pesnička má nejaké slabšie obdobie, napríklad rok ju nehráme a potom zasa začneme… Pesničky to majú podobne ako ľudia, ľuďom sa tiež chvíľku darí a chvíľku nie. Aj tie pesničky sú také bytosti, majú svoj osud.

Nakoľko aktuálny je váš text piesne Aú „Vypadá to, že nám hudba upadá… Začínáme cítit divné obavy / Není to náhodou už konec zábavy? Aú“?

Radek: To sa vlastne netýka ani tak hudby, ako skôr nás ľudí. Darilo sa nám, ale postupne hudba upadá, hodnoty sa menia a vo svetle ruskej letnej ofenzívy, ktorá sa začína jazdou motorkárov…

Ale čo si myslíte o hudbe, ktorá znie z rádií? Neupadá?

Radek: Hudba sama ani neupadá, ale rádiá majú veľmi prísne parametre na to, čo sa môže a čo sa nemôže hrať. Ale to bolo už v 90. rokoch, keď bolo stanovené, že ak do určitej sekundy nezačne refrén, tak pesnička stojí za hovno. A nesmie mať viac ako tri minúty, to je maximálna dĺžka piesne. A tým sa mladí ľudia, ktorí sa tlačia na trh, snažia riadiť, aby sa dočkali úspechu, čím zasa trpí ich produkcia. A potom si človek na ten model zvykne a nevie si už ani predstaviť, že by hudba mohla byť aj iná. Takže skôr viním majiteľov rádií a zadávateľov reklamy, ktoré rádiá živia. Zadávatelia reklám majú páku na rádio, rádio má páku na umelcov a, bohužiaľ, to dopadá na celú populáciu, ktorá potom počúva strašné p… iny.

Richard: Oni keď skúmajú, ktorá pieseň by v rádiu mohla hrať, tak vyberú 30-sekundové vzorky pesničiek, náhodne vybraným ľuďom pošlú 10 –15 pesničiek a tí povedia, čo sa im páči a čo nie. A väčšinou, keď sa pesnička podobá niečomu, čo už v minulosti počuli, povedia: to sa nám páči. A podľa toho robia rádiá playlisty. To som sa dozvedel nedávno, nie je to lož. Takže ľudia podľa 30-sekundových ukážok vyberajú pesničky, to je strašný prúser. A druhý najväčší prúser je, že rádiá používajú kompresory a šťaviče zvuku, takže tiché pasáže počujete veľmi silne a silné pasáže, kde sa kapela do muziky oprie, sú tichšie ako tie pôvodne tiché. Tým oni udržujú pozornosť, len aby náhodou niečo nebolo potichu. My, muzikanti, sa snažíme o dynamiku, trápime sa s tým v štúdiu, aby bol zvuk dobrý a potom počujeme v rádiu niečo, čo bolo pôvodne šeptom, tak nahlas, že je to hlasnejšie, ako keby sme sa na niekoho oborili. Oni nám ničia hudbu.

Radek: Človek sa nesmie nad ničím zamýšľať alebo dumať. Pokondři, ktorí majú na Frekvenci 1 svoju reláciu, mali raz ako hosťa Fanánka. Bavili sa spolu, Fanánek sa nad tým zamyslel, snažil sa odpovedať. Celé to počúval programový riaditeľ a keď skončili, tak hovorí: čo je to za sračku, ten Fanánek, to je taká dumka, tomu tu v rádiu už nič nezahráme. Taká je kultúra rádií.

Radek s hosťom koncertu akordeonistom Máriom... Foto: MARTIN MELICHER
Radek s hosťom koncertu akordeonistom Máriom Bihárim. Radek s hosťom koncertu akordeonistom Máriom Bihárim.

U nás na Slovensku Maťo Ďurinda z Tublatanky a Jožo Ráž z Elánu bojujú o zavedenie kvót na povinné vysielanie domácej hudby v rádiách. Môže to hudbe pomôcť?

Radek: Myslím, že je už asi neskoro. Aspoň v Česku, neviem, ako na Slovensku. U nás sa hrá stále to isté, stopäťdesiat rokov dokola. Hrá sa hlavne hudba 20. storočia, sem-tam prebleskne nejaká americká novinka skupiny Chinaski. Ale veľa sa toho nepodarí. Marie Rottrová natočila nedávno pekný album a povedali jej, že bohužiaľ nemôžu od nej hrať nič nového ako jej deväť vecí, ktoré už hrajú roky. Tým to pre ňu hasne. Takže, keď robíme albumy, ako obvykle si ich robíme pre seba a kašleme na to, či nám to zahrajú alebo nie.

Opäť citát Richarda Kroczeka: „Keď sa človek stále nikam za každú cenu nepchá, kariéra vydrží dlhšie.“ Preto ste na scéne už 30 rokov?

Radek: Zostali sme tak dlho asi preto, že sa nikam nepcháme, nebijeme sa veľmi o peniaze a keď nám nedávno počas šnúry odpadlo jedno hranie, šli sme si zahrať do krčmy ku kamarátovi. Len tak, aby sme nesedeli iba pri pive. Človek musí mať muziku rád a robiť si svoje. Keď máš o korunu menej, väčšinou sa nič nestane.

Koľkokrát ste za svoje spoločné hranie uvažovali, že s tým seknete?

Radek: Chuť seknúť s hraním som asi nikdy nemal, skôr niečo zmeniť, pozrieť sa na aranžmány, odhaliť, čo je zhnité a odstrániť to.

Čo vám znova dodá energiu a presvedčí vás, že to má stále zmysel?

Radek: Pre mňa sú to ľudia, ktorí prídu ako dnes na koncert, a sú úžasní, aj keď mám pocit, že sme hrali zle. Teda ja som hral zle. Bol som v obrane. Ale energiu mi dodá aj Plzenský Prazdroj, alkohol vôbec je dobrý stimulant. Celkovo láska k hudbe je primárna. Alebo láska k zábave, ktorá okolo hrania je.

Pred desiatimi rokmi ste pre Lidové noviny povedali, že ste si museli zvyknúť na to, že máte 40, že s každým chlapom tento vek zamáva – nie je úplne starý, ani úplne mladý. A čo teraz, keď máte na krku päťdesiatku?

Radek: Ja som si demonštratívne tento rok 6. januára na koncerte v pražskej Hybernii zastrčil tričko do nohavíc na dôkaz začínajúcej staroby. A od tej doby na tričku v nohaviciach trvám, to sa zmenilo. Chcem si ochrániť svoje ľadviny.

Ale inak je päťdesiatka pre vás zlomový vek?

Radek: Na mňa prišiel pokoj a pohoda.

Richard: Aj na mňa prišiel pokoj. Na päťdesiatku som si zlomil štyri rebrá, ležal som tri mesiace v posteli a po mesiaci a pol rekonvalescencie sa ku mne priblížila moja žena, takže čakáme bábätko. To je v poriadku v päťdesiatke. Štyri zlomené rebrá a bábätko na ceste.

Richard Kroczek Foto: MARTIN MELICHER
Richard Kroczek Richard Kroczek

Cítite, že sú vaše posledné pesničky iné ako tie, čo ste písali pred 10 – 20 rokmi?

Radek: Určite. Neviem, ako chlapci, ale ja som zachraňoval svet. Snažil som sa vehementne naprávať všetky krivdy, ktoré napáchali generácie predo mnou a zachraňoval som svet od vplyvu zlých a hlúpych ľudí. Samozrejme, nakoniec sa mi to podarilo (burácajúci smiech). Dnes už len komentujem víťazný výsledok.

Nie sú dnes vaše texty ešte humornejšie, s väčším nadhľadom, ako bývali?

Radek: Sú, musíme byť zábava, inak by to nebola pravda.

Napríklad pesnička nazvaná Kuřátko od maminky… Alebo Píseň práce by ste pred rokmi nezložili, či hej?

Radek: Ale zložili, len nám nenapadla.

Na ktorú zo svojich pesničiek ste za 30 rokov najviac pyšní?

Radek: Na Píšťalku…

Richard: Správne sa to volá Pískej si, pískej…

Radek: Tak tam som ešte len pocítil silu slova a zistil som, že som schopný slovom vládnuť, nie stále, ale ako občasný cisár.

Richard: Ja mám obľúbených pesničiek veľa, aj sa to mení. Mám rád tie polohy kapely, keď hráme pomaly, aj tie rýchlejšie.

Máte pesničky, o ktorých ste si mysleli, že zaberú, a ono sa to nepodarilo?

Radek: To bol prípad nášho cigánskeho albumu Normale – zdalo sa mi, že je to kus za kusom skvelé. Ale týkalo sa to rómskej menšiny a zo začiatku sa ľudia vyslovene urazili, že sa spolčujeme s týmto etnikom. To ma celkom zobralo.

Richard: Ja sa musím priznať k jednej svojej manažérskej chybe. Očakávalo sa od nás, že pôjdeme na veľké turné po halách. Už pri albume Normale som mal zľaviť, namiesto hál ísť do klubov, ísť s cenou trochu dolu, a to som urobil až neskôr.

Radek: Ale človek ťažko predefinováva sám seba. A hlavne sa ťažko predefinovávajú poslucháči, veď oni sa ani nemusia, to my by sme sa mali. A pre nich to bol ťažký oriešok, možno si mysleli, že im chceme niečo ukradnúť. To sme samozrejme chceli, ale tajne.

Richard: Ja si myslím, že Normale je vynikajúci album, ale má veľmi dlhú inkubačnú dobu. Píšu nám ľudia, že ho milujú viac a viac. Ale vtedy bola chyba, že sme šli na veľké koncerty do veľkých hál s veľkou výpravou. Niekde sa to páčilo menej, inde viac, ale v kluboch by sa ľuďom dostala ľahšie pod kožu. Niektoré veci si musíme navzájom vysvetliť. V hale nevidíme na divákov či tlieskajú, alebo sa mračia. To bola moja vina, ale neskôr som to napravil.

Aj Peter Nagy nedávno priznal, že urobiť celý koncert z nových pesničiek by bola fatálna chyba…

Radek: My nové veci zaraďujeme päť rokov po vydaní albumu. Skúšame ich zaradiť, keď sú čerstvé, ale tam spadne remeň… Po piatich rokoch však už ľudia pesničky poznajú a už ich môžeme beztrestne zahrať.

Kedy bude ďalší album?

Richard: Hneď zajtra o tom začíname premýšľať… (smiech)

Po albume Votom ste tvrdili, že vznikal dlhšie ako druhá svetová a že už nikto nemá peniaze a nervy na to, robiť nahrávky šesť rokov. Tak ako?

Richard: My sme kapela, ktorá má celkom dobrú pozíciu, máme veľa koncertov a nepotrebujeme hneď rýchlo robiť nový album.

Radek: Ani by sme nemuseli hrať toľko, čo hráme. Ale tým, že veľa hráme, tak si tajne „škudlíme“ do prasiatka a keď tam budú dva milióny, pôjdeme do štúdia a zasa niečo natočíme. Ale zatiaľ tam tie milióny nie sú.

Koľko máte koncertov ročne?

Radek: Tak 160 ročne? Takže tak za desať rokov by sme tie peniaze mohli mať. Ony tie koncerty nie sú také drahé, ako si myslíte. Už sa stalo, že nás pozvala agentúra, sama vzala 180 000 až 200 000 korún a nám za to dala 60 000 korún. Mmm. Také skúsenosti máme. A my, až si „naškudlíme“ z tých našich 60 000 po jednotlivých koncertoch, tak potom ich dáme dohromady a zaplatíme si z toho nejaké drahé štúdio.

A posledná otázka: je ťažšie zložiť pesničky na album, alebo potom vymyslieť trefný názov? Niečo typu Duperele, čo v lašskom nárečí znamená drobnosti, zbytočnosti a ako bonus má, že keď sa vysloví rýchlo, znie ako klasická česká nadávka?

Radek: Mne šlo vymýšľanie pesničiek na začiatku samo, človek to chrlí, dokonca vyhadzuje, niečo sa zabudne, potom mu to ide tak normálne, akurát a nakoniec príde taký blok, že človek sa môže zblázniť a nenapíše ani notu, ani slovo. Ja som strávil desať rokov márnym napínaním radaru, či okolo neletí nejaká pesnička a potom som sa vyhlásil za dôchodcu a vykašlal som sa na to a hneď prišli pesničky. To znamená, že pesničiek je na svete dosť. A aby boli pekné, treba si na ne počkať, vystriehnuť si ich. Nemá cenu strieľať na kačky, keď práve neletia. A hlavne sa treba správať slušne, nehovoriť neslušne a každý deň si čistiť zuby, dvakrát alebo aj trikrát a potom možno nejaká pesnička príde. A keď ich bude tak desať, tak má zmysel ísť do štúdia – tam možno ešte vznikne ďalších päť, keď už je človek taký dobrý. A je to.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Buty #Krtek #Radek Pastrňák #Richard Kroczek #Jízda