Stále sme najlepší, tvrdia Elánisti

Pesničky Elánu poznáme, muzikantov tiež, boli sme však zvedavé, ako svoje pesničky vnímajú oni a čo v skutočnosti znamenajú texty, ktoré spievajú.

16.05.2015 12:00
foto peter simcisko  9 Foto:
Elán tvrdí, že nestarne ani kapela, ani jej presničky.
debata

Skupina Elán chystá 20. júna megakoncert v Holíči, na ktorom odznejú známe aj novšie pesničky.

Ktorá pesnička Elánu je vám najbližšia a prečo?

Jožo Ráž: Moja najobľúbenejšia je Dresy a myslím, že to ani netreba vysvetľovať.
Jano Baláž: Ja nemám najobľúbenejšiu. Myslím si, že všetky naše pesničky sú dobré. To, čo sme dali dokopy za celú našu existenciu, má určitú výpovednú hodnotu a je to zaujímavé.

Čiže, jednu najmilšiu nemáte?

Baláž: Je to skladačka, mozaika.

A nikdy si niečo nezaspievate len tak?

Baláž: S malým synom si spievame Prší, prší, len sa leje…

A Vašo?

Patejdl: Tiež nemám jednu vyvolenú. Mám zopár obľúbených…
Baláž: …ale tie nie sú tvoje.
Patejdl: Ale ťažko vybrať z toho množstva pesničiek, ktoré máme, iba jednu.

Položme otázku opačne: Neznášate niektorú z vašich pesničiek? Boli niekedy aj zvady, čo vyradiť z repertoára? Ako to dopadlo?

Ráž: Moja neobľúbená je Voda, čo ma drží nad vodou.
Baláž: My nemáme problém s tým, čo vyradiť, ale máme problém s tým, čo zaradiť. Máme toľko pesničiek, že keby sme mali hrať to, čo ľudia chcú, hrali by sme najmenej šesťhodinový koncert. A to sa skrátka fyzicky nedá uskutočniť.
Patejdl: Je pár takých pesničiek, ktoré nemusím vždy hrať, ale čo sa týka koncertu, tak vyraďujeme na základe dramaturgie. Každé vystúpenie sa snažíme troška ozvláštniť, aby bolo aspoň troška iné než predchádzajúce, aby naši fanúšikovia mali dôvod chodiť na každý náš koncert. Raz je to s husľami, teraz napríklad s dychmi, takže vyberáme pesničky, ktoré sa hodia práve na aranžmán s dychmi. Takže sme vyradili tie, ktoré sa do toho viac-menej nehodili.

Stalo sa, že niektorá pesnička zostarla? Je to možné? Alebo sa pesničky buď zabudnú, alebo sú stále svieže?

Patejdl: Keď si zoberieme, že na naše koncerty chodí dnes niekoľko generácií fanúšikov – polovica z nich ešte nebola na svete, keď naše pesničky vznikali. Tie najstaršie už majú tridsaťpäť až štyridsať rokov, takže tie chvalabohu nestarnú. Aspoň podľa reakcií poslucháčov.
Ráž: Ani my nestarneme.
Baláž: My sme dali pesničkám úplne inú genetiku, ako si ľudia myslia.

Peter Nagy nám nedávno prezradil, že testuje svoje publikum, či ovláda aj texty jeho menej známych piesní. Robíte podobné skúšky publika aj vy a s akým výsledkom?

Baláž: My si na rozdiel od Petra Nagya môžeme dovoliť netestovať.

Líšia sa pesničky, ktoré vždy zaberajú na Slovákov a ktoré na Čechov? Ráž: Zatiaľ sme ten rozdiel nepocítili…

Patejdl: Skôr sa niektoré pesničky častejšie hrajú v rádiách v Česku a iné zasa na Slovensku. V Česku funguje napríklad pesnička Zaľúbení, ktorá sa na Slovensku v rádiách skoro neobjavila – mimochodom tak, ako väčšina našich nových vecí. Takže to nie je otázka národnostného vkusu, skôr marketingu rádií.

Naozaj sa národnostný vkus nelíši?

Patejdl: Určite nie.
Baláž: Baby sú všade krásne!

Mnohí si myslia, že v pesničke Od Tatier k Dunaju sa spieva o sirotách, ale niektorí tvrdia, že to „si roty spievajú“. Čo je pravda? Sú to siroty či roty vojakov?

Baláž: Záleží, kto má aký svetonázor. Niektorí potrebujú počuť vojakov, niektorí siroty. Ale sú to siroty.

Ale už ste o tom počuli, že si niektorí myslia, že sú to roty?

Baláž: Áno, už som sa s tým stretol. Dokonca som dostal mailovú otázku, ako to je s tou pesničkou, aká je správna interpretácia toho textu. Na vojne sa spieva o rotách, inde o sirotách.

Niekomu sa zdá pesnička Smrtka na pražskom orloji smutná, niekomu veselá. Ako ju beriete vy?

Ráž: Je veselá.

Kde sa spomenie smrtka, to znie pesimisticky…

Baláž: Veselá, preboha! Na to sa hodí slogan, že pesimista je dobre informovaný optimista.
Patejdl: Veselá.   Máte vôbec smutnú pesničku?

Ráž: To záleží, ako sa nad tým človek zamyslí. Aj smútok môže byť z určitého pohľadu veselý. Ťažko povedať.
Patejdl: Teraz máme takú troška smutnejšiu. Jožo ju spieva: Neodchádzaj…
Baláž: No, tiež to nie je jednoznačné. Keď sa vzťah nevydarí a odchádzaš, je to celkom veselé…

Dobre sa vám tvorí, keď ste smutní alebo veselí? Na to sa často názory hudobníkov líšia.

Patejdl: Často sa ma ľudia pýtajú, akú som mal náladu, keď tá-ktorá pesnička vznikla. V živote som si nepovedal, akú pesničku v tej-ktorej chvíli zložím. Vždy to príde samo, bez ohľadu na to, či som smutný alebo veselý. Nezáleží na nálade…

Ale niektorí tvrdia, že keď sú veselí, nemajú dôvod skladať pesničky, vraj vtedy ani nedokážu myslieť na hudbu. Venujú sa niečomu inému, a keď trpia, tak to ide.

Patejdl: Pre mňa je to práca ako každá iná. Keď potrebujem – alebo chcem urobiť – pesničky, tak nad tým sedím, a dokiaľ neurobím nejakú dobrú, tak sa nepohnem.
Baláž: Neviem, prečo by sme mali trpieť na to, aby sme si zložili dve pesničky.

To je dobrá odpoveď!

Ráž: Ja nikdy nie som smutný…
Baláž: A tým trpíš.

V Človečine sa spieva, že máte pár miest, kam sa radi vraciate – prezradíte, kde to je? To miesto návratov?

Baláž: To je tajné, takže – to je celá odpoveď.

Prečo také tajnosti?

Baláž: Tak. A zákon o informáciách sa týka iba verejných služieb, čo my nie sme…
Patejdl: Ja sa rád vraciam domov. To je celkom príjemné.

To je také normálne, ale povedzte niečo zvláštne!

Baláž: Ako sa hovorí: Všade doma a dobre najlepšie…

Na jednom z koncertov ste sa zmienili, že na Kramároch je stále veľa nádherných sestričiek, ktoré vás dajú po koncertoch dohromady. Nestratili však v súčasnosti trochu zo svojho sexepílu, keď stále za niečo demonštrujú a spolitizovali sa? Alebo im práve teraz fandíte?

Baláž: Ja si myslím, že sa nespolitizovali. Ony chcú chlieb, a to nie je politika. Politika je to, čo je proti nim.

Ráž: Ja im fandím a myslím si, že sú totálne nezaplatené. Preto aj odchádzajú, a preto je potom nedostatok služieb v zdravotníctve, takže – určite im treba dať viacej peňazí, ale – tento problém majú všetci v tejto krajine, čo sú poctiví a nekradnú.
Patejdl: Áno.

Kedy ste boli naposledy na Kramároch?

Ráž: Ja včera.

Sú sestričky stále rovnako krásne?

Patejdl: Ja už chodím v Prahe do Krče. Tam je taká nemocnica.
Baláž: Má niečo s krkom či s kŕčami?

Sestričky sú k vám dobré?

Baláž: Jéžišmarjá. Sú neúmerne milé k svojim platovým podmienkam.
Ráž: Sú to kočky bohovské, bez debaty.

Bojíte sa injekcie?

Ráž a Baláž: Nie!
Patejdl: Ja som sa bál, ale potom som bol na vojne lapiduchom a dokonca som sa naučil injekcie aj pichať.
Baláž: Pichať druhým je iné, ale sebe si pichni!
Patejdl: Zatiaľ, chvalabohu, nemusím.

Od injekcií nie je ďaleko k infúziám: čo je pre vás omladzujúcou infúziou?

Ráž: Hudba.
Baláž: Ja si myslím, že dobrá partia s dobrou hudbou, to je taký dobrý kaif, ktorý keď si človek užije, povzbudí ho to.
Patejdl: Pre mňa je to vyrovnanosť v živote. Človek sa vie začleniť a je sám so sebou spokojný. To je omladzujúce.
Ráž: A kokaín, heroín, to je jasné (smiech).

Elán tvrdí, že nestarne ani kapela ani jej... Foto: archív skupiny Elán
22.5.1980 foto peter prochazka Elán tvrdí, že nestarne ani kapela ani jej pesničky.

A láska? Spievali ste, že láska vždy vylieči to, čo treba. Platí to po celý život?

Ráž: Súhlasím. No určite, však aj lekári to potvrdzujú. Stále viac to platí.
Baláž: Ako spievajú naši kamaráti z Lucie – sex je náš.
Patejdl: Určite je to láska, peniaze to nie sú.

Čo vás drží nad vodou, keby vás to náhodou ťahalo ku dnu? Alebo to nenastáva nikdy?

Patejdl: U mňa je to zaneprázdnenosť. Mám veľa projektov a každý ma vždy nadchne. Nemám čas skĺznuť pod vodu, stále musím plávať. Mám tréning. Držať sa nad tou vodou stále.
Ráž: A írska whisky a kubánske cigary…
Baláž: Nad vodou drží aj polystyrénová doska. Alebo potápačská vesta. Ale musím povedať, keďže som potápač, ja som niekedy aj na dne a je tam krásne! Je ticho, žiadne rockové kapely tam nehrajú.

Rockové kapely vám idú na nervy?

Baláž: Nie, ale je tam ticho.

Kam sa chodíte potápať?

Baláž: Bol som všelikde, od Kuby až po Bali.

Máte veľa ctiteliek najrôznejšieho charakteru a veku. Koľkokrát ste pred nimi museli utekať?

Ráž: Ja utekám stále. Baláž: Myslím, že treba ísť proti prúdu.

Ale predsa – skrývali ste sa niekedy v rockových kláštoroch, ako spievate?

Ráž: Aj sme unikali oknom z koncertu, aj všeličo bolo. Je to ťažké. Popularita je výborná vec, ale len do prvých desať fanúšikov. Keď príde päťstopäťdesi­attisíci piaty fanúšik, tak sa to nedá vydržať. Popularita je hrozná.

Elán tvrdí, že nestarne ani kapela, ani jej...
Elán tvrdí, že nestarne ani kapela ani jej...
+8Elán tvrdí, že nestarne ani kapela, ani jej...

Máte niekedy výčitky voči fanúšikom, že sa každému nemôžete dostatočne venovať?

Ráž: Ja im hrám a spievam. Každý slušný človek vie, že to je celé.
Baláž: Predstavte si, že by všetci, čo si kúpia rožok, išli poďakovať pekárovi. Tak by sa zbláznil.
Ráž: A to je náš problém – všade striehnu fotografi spoza rohu, tisíce fanúšikov v krčme si chce so mnou štrngnúť, odfotiť sa alebo ma niekto vyzve: Povedz niečo do telefónu mojej mame. Keď je toho priveľa, to sa jednoducho nedá vydržať. O pol štvrtej nad ránom zazvoní telefón, myslel som, že horí dom a vraj: My tu sedíme v krčme, povedz niečo môjmu susedovi.

A čo urobíte?

Ráž: Položím telefón, o pol štvrtej spím a nič nehovorím.

Píšu aj maily?

Ráž: Aj posielajú balíky, všelijaké blbosti, umelohmotných panáčikov a podobne. Ročne toho musím vyviezť na smetisko také tri vrecia. To je hrôza. A niektorí nemajú vychovanie. Dovoľujú si veci, ktoré by som si ja voči niekomu nedovolil. Sedím s niekým v krčme, zrazu sa mi ktosi nakloní na stôl, pľuje mi do polievky: „Jožo, to je bomba, my sme sa stretli! Musíme si vypiť!“ Nemôžem mu povedať, čo si myslím, musím mu slušne vysvetľovať, že tam mám spoločnosť, ale on si nedá povedať. Toľko na margo popularity.
Baláž: Takže kam chodíš na obed, Jožo? Prídem aj ja.
Ráž: Preventívne nechodím nikam.

Čiže najlepší fanúšikovia by boli takí usporiadaní, čo by odišli hneď po koncerte domov a neotravovali?

Ráž: Taký fanúšik, čo slušne poprosí o podpis, keď je autogramiáda, nič iné nechce a nič mi nedaruje. Proste poďakuje a ide. Takých vybavím veľa – päťstotisíc podpisov som už vydal.
Baláž: Treba to brať aj tak, že každá profesia prináša plusy aj mínusy…

Viete si predstaviť, že by ste robili nejaké iné povolanie?

Ráž: Keby som nehral v Eláne, bol by som pilot. Lietal by som na vojenských stíhačkách.
Baláž: V Afganistane… Bombardoval by školy alebo by bol pilot dezertér…
Patejdl: Ja som od 15 rokov chcel byť muzikant, otec bol muzikant, takže to bolo jasné… Otec nechcel, aby som bol muzikant, lebo vedel, že to je nevďačné povolanie: Musíš byť najlepší. Ak nebudeš, je to horšie než byť baníkom. Tak som sa snažil.
Baláž: Keďže sme pomerne kreatívni ľudia, vedeli by sme sa uplatniť v ktoromkoľvek povolaní.
Patejdl: Ja by som možno bol opravárom. Opravujem doma žehličky a podobné veci. Som celkom zručný.
Baláž: Si kreatívny.
Ráž: Ja by som chcel byť bordelmama… ha, ha.

No to je kreatívne povolanie. Po tejto odpovedi sa hodí otázka, že ak vás raz pristihnú, ako spievate, myslíte, že vás upália, alebo vyhlásia za svätého?

Ráž: Ťažká otázka, lebo polovica ma upáli a polovica vyhlási za svätého. Taký som. Ale smerujem k svätosti, hodlám sa ešte v tomto živote stať svätým.

Čo pre to robíte?

Ráž: Pracujem od bolesti. Robím len dobre. Všetko zlé zabúdam a odpúšťam a robím všetkým len dobre.   Ako budete vedieť, že už ste svätý?

Ráž: No keď sa vznesiem do neba. Ja neumriem, ja som nesmrteľný. To je isté. Bol som už trikrát na druhej strane a vždy som sa vrátil, takže – asi som nesmrteľný.
Baláž: Po takých slovách, čo už mám povedať… Môžem byť dvakrát nesmrteľný? To je, ako hovorí môj malý syn, ktorý má práve sedem rokov, koľko je nekonečno a nekonečno? To sú také otázky…
Patejdl: To sú dve nekonečná. A pravdy sú len jedny. Myslím si, že už to povolanie, ktoré robíme, prináša ľuďom radosť. Aj ja vyznávam teóriu, že treba robiť dobro, otázkou len zostáva, či to niekto ocení.
Baláž: Ja by som ešte dodal, že Galileo povedal: A predsa sa točí. Chceli ho upáliť a dnes je vyhlásený za svätého. Aj my máme pesničku Odvolám… Či obvolám?

Ešte máme otázku o kamarátstve. Aký má byť dobrý kamarát? Ako Fero z vašej pesničky – prináša smolu, lebo keď idete s ním, dobré baby idú vždy opačným smerom?

Baláž: Životná skúsenosť je taká, že sme mali aj kamarátov, ktorí nám priniesli smolu, ale – je im odpustené. Vieme odpustiť.
Ráž: Ja som mal tiež takého kamaráta a tiež som mu odpustil. Ten ma okradol o všetko. O milióny. Podpísal, že mi peniaze vráti do troch mesiacov, a zmizol aj so svojou sekretárkou. Zanechal tu manželku a dve deti, ale predal im byt… Mal miliónové dlhy.

Nepredpokladali by ste to o ňom?

Ráž: Ja som konštruktívny, ku každému sa správam rovnako a v dobrom. Veril som, že nie je možné byť taký. Ale už je dobre, mám čo jesť, mám strechu nad hlavou.
Patejdl: Život nie je čierno-biely, ale mal som tiež kamarátov, ktorí ma postavili do podobnej situácie. Tiež je to odpustené.

A Fero naozaj existoval alebo je to vymyslená postava?

Baláž: To je človek, ktorý zodpovedá našim životným skúsenostiam.

Koľko skutočných postáv je vo vašich pesničkách? Lebo Csaba vyhadzovač napríklad existoval.

Ráž: Áno, to bol ináč vynikajúci boxer.
Baláž: Tá výpoveď nemusí byť adresná. Mali sme skúsenosti a pridali sme k nim príbeh. A buď ho urobíme všeobecne, alebo ho pomenujeme presne. Ani vláčik do Modry nejde. Železnice z toho doteraz majú traumu, ľudia kupujú lístky a nič.

Koľko chlapov ste v živote pretlačili a – bol niekto, na koho ste nestačili?

Ráž: Ja som s pretláčaním zopár rokov vyhrával dobré peniaze. Ľudia ma podceňujú, lebo som býval úplne chudý, také nič, ale strašne dobre som sa pretláčal. Stavil som sa teda v krčme o stovku a veľký zabijak si sadol oproti mne a bum, pretlačil som ho. Až raz, v Rusku, tam bol jeden námorník, to bolo niečo strašné, ten mi potrhal šľachy. Dva roky som nemohol hýbať rukou. Patejdl: Ja som sa tomuto športu nevenoval. Ani sa mu nevenujem.

A čo vás teda zocelilo?

Patejdl: Život. Každodenný. Človek sa s tým musí naučiť žiť – to je pretláčanie so životom, o čom máme pesničku: Skúša silou, skúša to aj trikom Ja som si však naňho dávno zvykol. Je to stále, stále všetko o tom. Pretláčam si ruky so životom. Zápasíme celú noc aj vo dne, zatiaľ je to stále nerozhodné. Na rukách nám vystúpili žily. Chce ma zlomiť, ale to sa, chce ma zlomiť, ale to sa, chce ma zlomiť, ale to sa mýli, môj život…    A platí, že nezaškodí dostať občas do tela?

Patejdl: Človek sa musí naučiť prijímať rany od života a odrážať…
Baláž: Ako hovoria naši politici – treba sa odraziť od dna. Akurát nikto nezadefinuje, kde to dno je.

Začínate deň cvičením? Gymnastikou, tibeťanmi?

Patejdl: Nie je čas. Na dôchodku možno.
Ráž: Ja cvičím Päť Tibeťanov. Cvičím s profesionálnym terapeutom stále. Ja som sa dva roky po nehode učil chodiť.
Baláž: Venujem sa rôznym športom, ale nemám nejaký pevný režim. Ráno vstanem a dám si kávu.
Patejdl: Ja ráno vstanem a pustím si Zákrutu.

A večer, ako končíte deň?

Baláž: Ja si umyjem zuby a idem spať. Ako nás to naučili zamladi. Ráž: Pomodliť a spať.

Robí si vaše telo s vami, čo chce? Alebo vy si s ním robíte, čo chcete?

Patejdl: Telo je potvora. Má navrch, ale treba ho vedieť ovládať.
Ráž: To by ste sa divili.

A dodatok, ako vo vašej pesničke: A čo duša?

Ráž: Tá si zúfa.

Ako ste v kapele prekonávali ponorkovú chorobu, ak teda nastala?

Ráž: Nenastala – my sme ešte na ponorke neboli. Máme výbornú psychohygienu. Spolupracujeme výborne viac ako štyridsať rokov, ale do súkromia sa nemiešame. Keď skončíme s muzikou, rozídeme sa a každý si žije svoj život.
Baláž: Každý máme svoju partiu známych. Len dvakrát sme boli s Jožom na dovolenke spolu, ak to niekto mimo nás zorganizoval, a s Vašom som bol na lyžovačke asi dva razy, lebo teraz máme obaja malé deti. Inak sme spolu v súkromí málo. Vychádzame z toho, že ak máme spolu vydržať, nemôžeme všetko spolu prežívať. Ani sa s tým neoboznamujeme, to je každého vec.

Teraz sa tešíte na megakoncert?

Patejdl: Tešíme sa. Tých koncertov nemávame veľa, nie je možné hrať takéto veľké koncerty každý týždeň. Je to teda len občas a sme radi, keď naši fanúšikovia prídu, ale je to čím ďalej náročnejšie, lebo ľudí treba zaujať vždy niečím novým, hoci – oni aj tak chcú to staré. Ale aby prišli na budúce, treba ich povzbudiť a niečo nové ukázať.
Ráž: Publikum milujeme bez debaty.
Patejdl: Chceme sa ľuďom ukázať v najlepšom svetle.
Baláž: Máme strašne veľa svetiel!
Ráž: Dvanásť kamiónov, štyridsať ľudí, dva dni staviame scénu, to nie je žiadna sranda.
Patejdl: Pred každým koncertom týždeň cvičíme, aby sme sa udržali v kondícii, trénujeme hlasivky – sú ako každý iný sval, potrebujú tréning. Skúšame v štúdiu a potom je zvuková skúška na pódiu.

Nedávno nám Radek Pastrňák z kapely Buty prezradil, že pol koncertu trpel trémou. Stane sa aj vám, že len odohráte pesničky, ale nechce sa vám baviť s publikom?

Ráž: Proč tam lezou?
Patejdl: Tréma znamená, že človek je zodpovedný, bojí sa, že to nezvládne, že niečo pokazí. Nenazval by som to trémou, ale mám pocit zodpovednosti – keď je niečo nové, niečo meníme, hráme v inom prostredí. Mávam ten pocit na malých komorných koncertoch. Nie je to tréma, ale vybudenie sa, aby to dobre dopadlo.

Aj si hodnotíte, či bol koncert lepší, alebo horší ako minule?

Patejdl: Keď bol dobrý koncert, tak si to povieme, vždy to cítime. To je ako v športovom tíme, keď to celé funguje, keď sa dávajú góly. Ten pocit je výborný.

Kto všetko je na takom koncerte?

Patejdl: Asi desaťtisíc ľudí.

Ale v zákulisí!

Baláž: Ani nevieme, koľko ľudí je v zákulisí. Je tam bezpečnostná služba, manažérka, tam sú tí, čo majú niečo do činenia s koncertom.
Ráž: Inak tam nemá kto čo hľadať, sme v šatniach a potrebujeme súkromie. Ja tam ľudí neznášam!

Jožo Ráž, Vašo patejdl a Jano Baláž. Foto: archív skupiny Elán
Jožo Ráž, Vašo patejdl a Jano Baláž Jožo Ráž, Vašo patejdl a Jano Baláž.

Aktuálne bojujete za stanovenie kvót pre hranie domácej hudby v rádiách. Môžu naozaj slovenskej hudbe kvóty pomôcť?

Ráž: To je široká téma, to tu nepreberieme. Ja vám poviem iba to, že som spoluzakladal Združenie za záchranu slovenskej muziky, ktoré vzniklo, aby ju rádiá hrali. Slovenské rádiá hrajú iba tri až päť percent slovenskej muziky v slovenskom éteri, ktorý je národný majetok, a preto by tam mala byť hlavne slovenská muzika. Ale rádiá patria všelijakým zahraničným majiteľom a ich slovenská muzika nezaujíma. Ide o peniaze a peniaze idú za hranice. Preto slovenskí muzikanti nemajú čo robiť a nemajú pre čo žiť. Ja sa snažím zachrániť slovenskú muziku a prácu pre muzikantov. Zatiaľ to vyzerá celkom dobre. Podarilo sa nám, že to ide do parlamentu! Mali by odhlasovať 20 percent pre slovenskú hudbu v tomto roku a 25 percent v ďalšom roku. Čo je síce málo, ale predsa len to je určitá norma. Všade inde to majú a nám sa čudujú, že prečo to chceme. Myslia si, že nám ide o tantiemy – ale mňa ani hrať nebudú, lebo ja som ten zlý, čo som to presadil. Ja z toho veľa mať nebudem, ale slovenskí muzikanti za dvadsať rokov budú mať čo robiť a budú mať pre čo žiť, dúfam.

A vy v súkromí počúvate slovenské alebo zahraničné pesničky?

Ráž: Raz za rok si pustím starú vinylovú platňu kapely Chicago, v tichu, sám, ale inak muziku nepočúvam.
Baláž: Ja musím počúvať Ráža.
Patejdl: Viete si predstaviť sústružníka, ktorý príde domov z práce a zasústruží si? Sú aj iné príklady. Keď celý deň komponujem, mám na ušiach slúchadlá, je toho večer dosť. Nie som taký masochista, aby som ešte počúval ďalšiu hudbu.
Baláž: My s tou muzikou robíme, žijeme s ňou niekoľko hodín denne. Ale sme na tej opačnej strane, tvoríme ju. Občas si niečo vypočujeme tu v štúdiu, ale pracovne, študijne si vypočujeme nahrávky, ako to znie, aké sú tam efekty. Ale že by som si pustil hudbu a hovel si, to nie.

Ani na koncerty nechodíte? Nejakej obľúbenej kapely?

Baláž: Sem-tam idem na koncert, napríklad teraz idem na kapelu Muse do Viedne.
Ráž: Ja som bol na Klusovi. Bomba, špica! Nič iné podobné tu nie je. Je bohovský!

Tomáš Klus už ľudí v Česku popudzuje svojím pozitivizmom… Začínajú ho spochybňovať.

Ráž: Uvidíme, kam sa vyvinie, ale zatiaľ je nebotyčný. Bomba texty, bomba šou, spieva výborne, behá, skáče, je výborný. Baví sa  s ľuďmi.
Baláž: Aj ja som ho videl v Pezinku, bol to jeden z najlepších koncertov na našej scéne.

Koho máte ešte radi?

Baláž: Doneste zrkadlo! (smiech)
Patejdl: Ja som bol dva razy na Philovi Collinsovi, v Prahe aj Berlíne, na Stingovi som bol. Občas ma kamaráti zoberú, ale musí to byť ako zábava! Raz za pol roka si niečo vypočujem aj v aute, ale nie je to každý deň.

Chodíte aj do zahraničia na hudobný prieskum?

Patejdl: Do zahraničia chodím na dovolenku. Alebo na výstavy a veľtrhy. Bol som napríklad vo Frankfurte na Musikmesse.
Ráž: A ja v Írsku.

A čo tam majú?

Ráž: Whisky! Čo iné? Ale musíte to mať pod kontrolou. Keby som s tým mal problém, tak nepijem.

debata chyba
Viac na túto tému: #Holič #Elán #Neodchádzaj