Virtuózni bratia sa vracajú zo sveta domov

Študovali u slávnych profesorov hudby vo Viedni a hrali na najprestížnejších scénach sveta ako newyorská Carnegie Hall, opera v Sydney či viedenský Musikverein. Virtuózny huslista Julian Rachlin ich hudbu, ktorá spája klasiku s džezom, popom a inými žánrami, opísal ako závan čerstvého vzduchu. Nečudo, že vystupujú s hviezdami ako Anna Netrebko či José Carreras. Štrnásteho augusta zahrajú na festivale Viva Musica! aj v Bratislave.

Pochádzate z muzikantskej rodiny a hudbe sa venujete od detstva. Považovali vás za zázračné deti. Mali ste vôbec inú voľbu?

František: Odmalička sme vyrastali v hudbe. Hudbou sa zaoberali naši rodičia aj starí rodičia, hudba u nás hrala vo dne v noci. Prirodzene sme počúvali klasiku, ale popri nej aj džez alebo popmusic.

Roman: Naša rodina je veľká, na rodinných oslavách sa nás stretne okolo 200 – 300 muzikantov. Sme už šiesta generácia v rodine, čo sa zaoberáme hudbou.

Roman, prečo ste sa na rozdiel od bratov začali špecializovať na džez?

Roman: S klaviristom Františkom sme džez hrávali doma. Neskôr, keď som mal trinásť rokov, sme so švagrom Juliusom Darvasom vytvorili džezovú kapelu. Žartujeme, že Julius si zobral za ženu našu sesternicu, aby s nami mohol hrať. V mojich 14 rokoch sme vydali cédečko No Limit Jazz Quartett, už vtedy sa vlastne rysoval Jánoška Ensemble.

Prečo ste sa z Bratislavy presunuli do Viedne? Bola vám už malá?

Roman: Bratislavu, svoje rodné mesto, milujeme. Tu sme všetci na konzervatóriu získali hudobné základy, koncertovali sme tu, no potom naši rodičia začali rozmýšľať, ako nás posunúť ďalej. Vraj by sme mali skúsiť ísť do Viedne, kde pôsobia najuznávanejší profesori hudby na svete. Ondrej napríklad študoval u profesora Borisa Kuschnira.

Profesor Kuschnir učil aj Dalibora Karvaya. Dostať sa do jeho majstrovskej triedy nie je práve ľahké…

Ondrej: Nie je, on si žiakov vyberá po celom svete. Tí najtalentovanejší huslisti mu posielajú svoje nahrávky, snažia sa k nemu dostať. Ja som mu poslal cédečko, ktoré som vydal na Slovensku ako štrnásťročný. Na moje prekvapenie sa mi profesor Kuschnir zakrátko ozval a pozval ma k sebe domov, aby som mu naživo zahral. Keď mi povedal, že ma rád prijme do svojej triedy, bola to úžasná správa! Bol pre mňa zážitok, keď som prišiel na hodinu a predo mnou hrali študenti ako Julian Rachlin alebo Nikolaj Znaider. Bola to obrovská motivácia. Občas sme spolu hrávali na triednych koncertoch.

Roman: Na jednom triednom koncerte Ondreja počúval aj Rachlin, vtedy už mal veľkú svetovú kariéru. Pozoroval som ho, vyzeral prekvapený. Po koncerte Rachlin prišiel za Ondrejom a chválil jeho tón. Vraj hrá celkom jedinečne. S Julianom doteraz spolupracujeme.

Roman, vy ste zasa študovali u profesora Pavla Vernikova…

Roman: U mňa to bolo iné. V 14 či 15 rokoch som bol s No Limit Jazz Quartettom na turné v Taliansku. Pavel Vernikov organizoval festival v talianskom Porto Gruaro a pozval si nás tam. Zaujalo ho, ako spájam klasiku s džezom, porozprávali sme sa a veľmi sme si padli do oka. Práve vtedy Vernikov dostal vo Viedni angažmán na konzervatóriu a podľa Ondrejovho vzoru, ktorý študoval u profesora Kuschnira, som si povedal, že by som tiež mohol ísť študovať do Viedne. Všetko do seba zapadlo, Vernikov si ma pozval do svojej triedy, veľa sme spolu koncertovali. Veľmi veľa mi dal. Toto leto náš Jánoška Ensemble zavolal na festival do švajčiarskeho Sionu, ktorý organizuje. Vystupujú tam ľudia ako Mischa Maisky, Gidon Kremer, Jurij Bašmet. S týmito umelcami sme v blízkom kontakte, hrávame spolu, kamarátime sa…

Z vášho rozprávania sa zdá, ako keby nebolo nič ľahšie ako dostať sa do triedy k renomovaným profesorom. Asi to nebude také jednoduché.

Roman: My sme si to neuvedomovali, len sme robili hudbu, ako sme najlepšie vedeli. Všetko prišlo spontánne. Každý z nás mal vlastnú cestu, vlastnú kariéru.

Ondrej: Už v ranom detstve sme spolu hrali na nástroje. Neskôr sme sa vybrali každý svojou sólistickou cestou, ja som hral v sekcii prvých huslí vo Viedenskej filharmónii, Roman hral ako džezový huslista vo Vienna Art Orchestra, to je najznámejší rakúsky bigband. František hral so slávnym husľovým virtuózom Robym Lakatosom. Ale pred pár rokmi sme sa rozhodli spojiť naše bratské sily a vytvoriť niečo celkom nové. Tak vznikol náš vlastný Jánoška Ensemble.

Ako máte všetci bratia rozdelené roly?

Roman: Ondrej je klasický huslista, klavirista František aranžuje a komponuje všetky naše skladby a ja, najmladší brat, som džezový huslista a zastupujem v ansámbli aj iné žánre. Ale hrá s nami aj kontrabasista Július, je čosi ako náš piaty súrodenec, tak ho berieme, veď sa na nás aj podobá. Priženil sa do našej rodiny, takže naše cesty sa s ním spájali. Hrá v Štátnej opere vo Viedni. Príležitostne naše koncerty obohacuje spevom aj najstarší brat Arpád.

Július Darvas: Vďaka svojej žene som sa zoznámil s mladými chlapcami Jánoškovcami. Hneď sme spolu začali muzicírovať, chémia medzi nami zafungovala. Predchodcom Jánoška Ensemblu bol No Limit Jazz Quartett, ale povedali sme si, že by sme mali skúsiť niečo nové, nielen džez. Sme predsa klasicky vzdelaní muzikanti, čo keby sme niečo skombinovali. Vidíte, práve sme si objednali zmrzlinu s horúcimi malinami – toto spojenie je skvelé, kombinácia horúceho so studeným pôsobí na zmysly inak. Samozrejme, je to otázka vkusu. Aj v Jánoška Ensemble miešame rôzne hudobné štýly, no podstatné je, aby na konci bola harmónia. Ak však ingrediencie nebudú spolu pasovať, nič z toho nebude. Človek musí pracovať s tým najlepším. Pretože publiku chceme predložiť ten najlepší výsledok.

Vraj popri svojom hlavnom nástroji ovládate aj ďalšie?

František: Čo chytím do ruky, na tom zahrám. Na husle, kontrabas, violončelo. Ale každý má svoj hlavný nástroj. Husle sme všetci držali v ruke už trojroční. Ako violončelista som začínal v piatich rokoch. Po roku som sa zamiloval do klavíra a pri ňom som aj zostal. Doma si hrám, aranžujem, komponujem nové skladby, spolupracujem s hollywoodskymi komponistami, ako sú Lalo Schifrin, Randy Newman…

Áno, čítala som, že ste súčasťou projektu Hollywood in Vienna…

František: Raz do roka vo viedenskom Konzerthause, kde pôsobím ako sólista, dostane cenu nejaký hollywoodsky skladateľ. Pred dvoma rokmi som vystupoval s džezovým spevákom Al Jarrem. Hrali sme spolu skladbu od Lala Schifrina The Fox a potom sme ešte spolu džemovali. Máme veľa krásnych zážitkov. Inokedy sme s naším Jánoška Ensemblom hrali Mission Impossible. Najradšej si však vyberieme nejakú virtuóznu skladbu, napríklad Carmen Fantasie od Waxmana alebo Mefisto valčík, ktoré je ťažké zahrať aj tak, ako sú napísané v origináli, a my si to ešte skomplikujeme a okoreníme naším Jánoška štýlom. Máme aj veľa vlastných skladieb. Skomponoval som napríklad Musette pour Fritz, ktorú zahráme 14. augusta v Bratislave na festivale Viva Musica! Roman skomponoval skladbu Melodie for Melody, ktorú venoval svojej prvorodenej dcére. Robíme aj rôzne kombinácie, najnovšie napríklad Paganini verzus Jackson. Spájame dvoch velikánov. Paganiniho ako kráľa improvizácie s kráľom popu Michaelom Jacksonom. Chceme spájať rôzne kultúry.

Klasickí muzikanti často považujú popové skladby za odrhovačky. Vy nie?

František: My to vidíme inak. Keď počujeme popovú skladbu, hneď si ju vieme predstaviť v našom podaní.

Ako prebieha tvorba v Jánoška štýle?

František: Každý niečím prispeje. Ja to napíšem, potom sa stretneme na skúške a tam sa to vykryštalizuje. Sme otvorení diskusiám.

Roman: V našej hudbe je veľa improvizácie, takže vopred nevieme povedať, čo sa stane. Tie najzaujímavejšie momenty sa odohrávajú na pódiu. Nikdy nezahráme koncert rovnako. Sme bratia, ale na pódiu sme jedno telo, jedna duša. Keď niekto na pódiu príde s niečím novým, vieme na to hneď reagovať. Sila nášho ansámblu spočíva v našich spontánnych reakciách.

Kto z vás má absolútny hudobný sluch?

Ondrej: Všetci ho máme, ale najlepší má František.

František: Ja som si odmalička veľa čistil uši. Otec, ktorý tiež mal absolútny sluch, nám už ako trojročným brnkal na klavíri a my sme mali určiť tón. Potom úlohy stupňoval, zahral aj desať tónov naraz a – všetko sme uhádli. Ale v hudbe ide o súhru. Pre nás je najdôležitejšie, že ako bratia môžeme hrať spolu.

Všetci ste absolvovali renomované školy. Stačí na to talent alebo treba aj kus šťastia?

František: Treba talent, ale aj úsilie. Je to asi 50 : 50. Rodičia nás stále usmerňujú, otec a mama sú naši najväčší kritici, radia nám, čo by sme mali robiť.

Chodia aj na vaše koncerty?

Ondrej: Na tie v okolí áno, keď sme na turné, tak to celkom nejde. Do Ameriky či Japonska za nami necestujú. Ale všetko v blízkosti Bratislavy a Viedne si pozrú a vypočujú.

Rodičia žijú v Bratislave?

František: Dlho žili v Bratislave, ale už sa presťahovali do svojej rodnej Dunajskej Stredy. My sme ako deti vyrastali na bratislavskej Klobučníckej ulici, čo je kúsok od Starej tržnice, kde budeme koncertovať v rámci festivalu Viva Musica!

Beriete to ako návrat ku koreňom?

Ondrej: Pre nás je to veľmi dôležité. Máme už veľa za sebou, ale takto prídeme domov, určite bude v publiku veľa našich známych aj profesorov z Bratislavy.

František: Za svoj domov považujeme Bratislavu, hoci je ťažké povedať, kde majú umelci domov, keď sme každý týždeň kdesi inde. Rozhodujúce je, kde nás čaká rodina.

Už máte všetci vlastné rodiny?

František: Áno, bývame už každý zvlášť, ale chodievame na spoločné dovolenky, chodíme spolu na rodinné obedy a večere, do fitnescentra. Ondrej: Aj vo voľnom čase sa snažíme byť spolu.

A máte vôbec pri vašom vyťažení voľný čas?

František: Vždy sa nájde. Radi sme vtedy s rodinou.

Ondrej: Keď máme pár dní voľno, ideme k rodičom a mama nám varí rôzne špeciality, naše malé deti sa spolu hrajú, vyzerá to ako v škôlke. Som vášnivý rybár, blízko Dunajskej Stredy je veľa možností, kam vyraziť na ryby. Počúvame spolu aj veľa hudby.

František: Ja keď mám voľný čas, komponujem a aranžujem. Vyhľadávam inšpirujúce miesta. Ondrej: Hudba je pre nás súčasť života, nedokážeme sa jej vo voľnom čase nevenovať.

Július: Celkom jednoznačne je to zmysel života pre celý náš ansámbel. Asi to súvisí s tým, že naše rodiny sa po generácie venovali hudbe. V mojej rodine sa tri generácie venujú hre na kontrabas, takže som ani nemal inú voľbu.

Aj vaše deti sa musia venovať hudbe?

Július: Mám dve dcéry, 18– a 13-ročnú. Jedna práve maturovala a na začiatku hrala na klavír. Na gymnáziu jej však na klavír nezostával čas, mala iné záujmy. Obe dcéry však rady hudbu počúvajú a výborne sa vyznajú v hudobnej literatúre.

František: Mám poldruharočného a trojmesačného syna a už začínajú. Vážne. Robili sme projekt s jedným slávnym hongkonským spevákom Alanom Tam a syn už vtedy držal v ruke dirigentskú paličku a snažil sa dirigovať. Doma hrá na husličky a klavír. Keď nebude chcieť hrať, nič to. Ale pre istotu som mu dal meno Amadeus. Mladší sa volá Leonidas.

Roman: A ja som svojej dcére dal meno Melody. Má dva roky a už pred rokom začala spievať, to ešte nevedela ani rozprávať. Keď jej poviete, čo má zaspievať, zaspieva to. Ale do ničoho ju nútiť nebudem.

Július: Po čase sa ukáže, či to dieťa naozaj baví. Pretože to, čo človek má rád, robí bez námahy – a to je podstatné. Hlavne pri hudbe. Keď človek vidí, že dieťa má talent, treba to podporovať. A potom sa uvidí, či z toho bude len hobby, alebo aj povolanie.

Ondrej: Ja mám niekoľkomesačnú dcérku Valentínku a tá, keď počuje hudbu, sa vždy upokojí.

Július: Keď niekomu spomeniem deti, vždy padne otázka: A už hrajú? Hrali už v maminom bruchu.

Pôsobíte veľmi harmonicky. Viete sa aj pohádať?

Roman: Ale áno, veď je to aj zdravé. Ale už o minútu sme zasa bratia. V hudbe sa zväčša zhodneme.

Ako vyzerá prerod klasického huslistu na džezového?

Roman: Mal som asi osem rokov, to už som tri roky hral na husle. Otec hrával v zahraničí a raz mi doniesol jedno džezové cédečko, Stéphanna Grappelliho – hneď som to skúšal napodobňovať. A Fero dostal cédečko Oscara Petersona. Tak sme to začali skúšať. Keď sa otec vrátil, bol veľmi prekvapený.

Ondrej: Škoda, že nedoniesol cédečko s rockovou hudbou.

Roman: My sme vždy s Františkom skúšali spojenia klasiky s džezom či tradicionálmi. Teraz prišiel ten čas, že sme to spojili, a tým sme jedineční.

Crossovery sú teraz moderné.

Roman: Aj operní speváci teraz skúšajú spievať popové skladby, ale u nás je to celkom prirodzené. To, čo hráme, v tom sme vyrastali, cítime sa v tom doma.

František: Roman sa v džeze vypracoval medzi najlepších džezových huslistov sveta, Ondrej je špičkový klasický huslista. Kontrabasista Július je doma v každom štýle. Teraz pochváľte vy mňa.

Roman: František patrí medzi najvšestrannejších klaviristov na svete. Komponoval pre Viedenských filharmonikov, je veľmi žiadaný. Július: V detstve človek počúva ikony, ale potom príde čas, keď sa človek začne rozvíjať a hrať zo srdca. To už nie je imitácia, človek hľadá vlastný štýl.

Ktorú z osobností, s ktorými ste vystupovali, si najviac ceníte?

František: Vymenoval by som tie najdôležitejšie. Jedného vybrať neviem. Spolupracovali sme s hudobnými legendami ako Bobby McFerrin, Al Jarreau, Erwin Schrott, Placido Domingo, Anna Netrebko, Natalia Ushakova, José Carreras, Michael Schade, Conchita Wurst…

Tak povedzte: Je rozdiel vystupovať s Conchitou Wurst a trebárs José Carrerasom?

František: Veľký rozdiel v tom nie je. Keď s niekým spolupracujeme, či už je to Conchita Wurst, José Carreras, Placido Domingo alebo Anna Netrebko, snažíme sa ho na pódiu sprevádzať najlepšie, ako len vieme. Chceme sa s ním dostať na jednu hudobnú vlnu. Po koncertoch sa objímeme a potom sa ešte rozprávame. José Carreras je žijúca legenda a každé jeho slovo je ponaučením.

Sú hviezdy v zákulisí srdečné? Náš slávny operný spevák Pavol Bršlík spomínal, že s Annou Netrebkou si vymieňal recept na guláš.

František: S Annou Netrebko máme všetci dobrý vzťah. Po koncerte sme spolu žartovali, že sa musíme naučiť tancovať čardáš.

A čo vám povedala bradatá speváčka Conchita Wurst?

František: Strašne dobre sa cítila. Vystupovali sme spolu v rámci nášho silvestrovského vystúpenia vo Viedni, asi dva mesiace pred vlaňajšou Eurovíziou, kde potom vyhrala. Plánujeme spolu aj projekty dobudúcna. Neriešime, či je žena alebo muž. Pre nás je podstatná hudba a v tom je profesionálka.

Julius: Placido Domingo máva vypredané koncerty, Conchita Wurst tiež. Sú to skvelé osobnosti.

Vlani ste boli na turné v Číne. Je iné vystupovať v Číne a vo Viedni alebo inom meste s veľkou hudobnou tradíciou?

František: V Ázii sú celkom iní fanúšikovia. Niekedy autogramiáda po koncerte trvá aj štyri hodiny. Prinesú dary, strašne si vážia umelcov z Európy či Ameriky.

Ondrej: Všade sa snažíme vydať zo seba to najlepšie. Je nám jedno, či hráme v Carnegie Hall alebo v rodnej Bratislave.

Aby sme nezahovorili Carnegie Hall. Považujete vystúpenie v nej za svoj najväčší úspech?

František: Pre nás je najväčší úspech, keď sa dobre cítime na pódiu a vidíme, že ľudia v hľadisku sú šťastní.

Ondrej: V Carnegie Hall a napríklad v opere v Sydney sme viackrát vystupovali ako sólisti alebo v iných formáciách. Najdôležitejšie je spokojné publikum. Raritný bol pre náš Jánoška Ensemble koncert v brazílskom Riu de Janeiro na pláži Copa Cabana, to bolo niečo nové – open air koncert pre 15 000 ľudí. To bolo úžasné. Ale jasné, že keď človek prvýkrát vstúpi do Carnegie Hall, je to nezabudnuteľné.

Roman: Tešíme sa, že nedávno sme podpísali exkluzívnu zmluvu s Universal Music. Naše cédečko vyjde 26. februára pod Deutsche Gramofon, to je najprestížnejšie vydavateľstvo klasickej hudby – sme vraj prvý slovenský ansámbel, ktorému sa to podarilo. Nahráva u nich Anna Netrebko, Daniel Barenboim, Rolando Villazón… Takže sme v dobrej spoločnosti.

Cestujete po celom svete. Nebude pre vás vystúpenie v bratislavskej Starej tržnici príliš obyčajné?

František: Pre nás je to veľmi dôležité, Vivu Musicu! považujeme za prestížny festival. Tržnica má skvelú atmosféru. Zahráme Best of skladby a budem tu hrať na novom modeli klavíra Bösendorfer. Som tvárou tejto prestížnej značky klavírov a špeciálne pre mňa ho dovezú do Bratislavy. Strašne sa teším. A potom nás čaká hranie vo Viedni, švajčiarske turné, Taliansko, Nemecko, Japonsko, Amerika. Obzvlášť sa tešíme na novembrové charitatívne gala vystúpenie v Eisenstadte. Výťažok z koncertu býva okolo 60 000 eur a venujeme ho nadácii Licht ins Dunkel, ktorá podporuje choré deti.