Adriana Kučerová: Jonáško strieda uspávanky s áriami

Už v piatok 26. júna sa v Bratislave začína 11. ročník festivalu Viva Musica! S jeho riaditeľom Matejom Drličkom sme sa rozprávali o tom, ako sa zháňajú hviezdy a peniaze na koncerty. Drličkova partnerka, sopranistka Adriana Kučerová, ktorá na Vive zaspieva s Pavlom Bršlíkom, zasa hovorila o opere, materstve a cestovaní s ročným synom. Jonáško už vraj ovláda celý jej koncertný repertoár. Keď otec Drlička hovoril, že by z neho mal rád dirigenta, Jonáško sa široko usmieval.

26.06.2015 16:30
spevacka kucerova, drlicka, rodina Foto: ,
Adriana Kučerová, Matej Drlička a ich syn Jonáš.
debata

Ako žijete krátko predtým, ako sa začne festival Viva Musica?

Matej Drlička: Každý po svojom, ja bývam v strese.

Adriana Kučerová: A ja som veľká pohoďáčka. Vždy si hovorím, že v našom povolaní nejde o život, ale o radosť. Snažím sa veci vždy brať z pozitívnej stránky a usmievať sa.

Matej, kedy z vás opadne stres? Až po skončení festivalu?

Drlička: Tento rok sme Vivu roztiahli na celé leto, tak hádam sa aj môj stres rozloží. Keď začne koncert a všetko je v poriadku, neprší, aj ja sa dostanem do pohody. Ale vždy si všímam aj drobné nedostatky a rozmýšľam, ako ich odstrániť.

Na celom svete posledné roky podpora umenia klesá. Čo to znamená pre organizovanie festivalu?

Drlička: Počas krízy sa vždy začne najskôr šetriť v rezortoch, kde to široká verejnosť cíti najmenej – napríklad na kultúre. Umenie je financované štátom a súkromným sektorom. Dnes však žiaden štát nemá peniaze, všetky štáty sveta sú zadlžené, kde by vzali na investície do kultúry? Môžeme byť radi, že u nás sa aspoň udržuje chod kultúrnych inštitúcií. Pokiaľ ide o súkromný sektor, ten dlhodobo sťahuje svoju podporu z kultúrnych podujatí. Na druhej strane, v iných krajinách je to často horšie, ja na Vivu vždy nájdem partnerov, ktorí chápu význam kultúry.

Pomáha meno Adriana Kučerová pri získavaní peňazí a zaujímavých hostí?

Drlička: Adrianino meno takto nevyužívam. Pri zháňaní umelcov postupujeme štandardne cez agentúru. Aj keď vlani sme mali koncert vynikajúceho speváka Xaviera Sabatu, s ktorým Adrianka predtým spievala v Aténach. Odporučila ho a bol to výborný tip.

Kto určuje program, s kým Adriana vystúpi na Vive Musice? Kto je vtedy šéf?

Kučerová: Nositeľom nápadov je väčšinou Matej a jeho nápady sú výborné, takže s ním väčšinou súhlasím. Konštelácia, ktorá sa vykryštalizuje, je vždy dobrá. Tento rok sa teším na záverečný galakoncert, na ktorom vystúpim s Paľom Bršlíkom. Je to jeden z najlepších tenoristov na svete, na Slovensku často nevystupuje, myslím, že milovníci opery si prídu na svoje. Aj pre mňa to bude česť.

Pochvaľovali ste si bratislavské obecenstvo, pribúda každý rok návštevníkov?

Drlička: Festival aj záujem návštevníkov rastie. Ale Viva je ťažko porovnateľná s festivalmi, ktoré sa konajú trebárs na letisku. Ľudia si kúpia lístky na tri dni a z festivalového areálu ani nevyjdú. U nás platí: čo koncert, to iný divák. Mávame pestrý program – aj husľový recitál aj breakdancerov, potom operné gala, mali sme hudbu k filmu Upír z Nosferatu. Program musí prilákať, nikdy to nie je vopred vyhratá vojna. Keď Viva Musica! v roku 2008 dopadla výborne, neznamená to automaticky, že ľudia prídu aj o rok. Každý rok začíname znova od nuly.

Sú vystupujúci umelci každý rok lepší? Z koho ste sa mimoriadne tešili?

Drlička: Ťažko porovnávať, ale tento rok máme veľkú hviezdu: 3. júla príde Philip Glass. Svet je veľký a vynikajúcich hudobníkov je veľa. Mám veľa snov, niektoré som si splnil, iné pokračujú. V klasike ide hlavne o interpretov, pretože dielo je napísané trebárs dvesto-tristo rokov. Stále sa rodia nové husľové či klavírne hviezdy, mali sme legendy Dmitryho Hvorostovského, Nigela Kennedyho, Michaela Nymana, teraz Philipa Glassa a kombinujeme ich s objavmi ako je Xavier Sabata. Nikdy nevyčerpáme, čo svet ponúka.

Vlani ste v rámci Vivy mali živé hranie na teremíne k starému hororu z 20. rokov Upír Nosferatu. Aký to malo ohlas?

Drlička: Tešil som sa z ohromného záujmu o tento koncert. Prišlo takmer tisíc ľudí, čo je na čiernobiely horor a súčasnú hudbu veľký úspech, sám som bol prekvapený.

To bol mimoriadny nápad…

Kučerová: Všetky Matejove nápady sú mimoriadne.

Drlička: Každý rok sa snažíme mať niečo strelené, hoci Nosferatu so živou hudbou nie je úplne prevratný nápad. Vo svete sa takéto veci robia. Viva však priniesla pár vecí, čo v Bratislave boli po prvýkrát.

Sopranistka Adriana Kučerová. Foto: Pravda, Ivan Majersky
Adriana Kucerova Sopranistka Adriana Kučerová.

Čo strelené chystáte na Vivu tento rok?

Drlička: Fragile Queen Symphony! Členovia kapely Fragile sú absolventi konzervatória a zaspievajú dvadsať hitov kapely Queen v sprievode symfonického orchestra. Nesúvisí to priamo s klasickou hudbou, ale myslím si, že keby sa Freddie Mercury venoval skladaniu klasickej hudby, mal by rovnaký úspech. Jeho pesničky nie sú obyčajný pop, sú to dokonale vystavané kompozície. A to nielen Bohemian Rhapsody, ale aj mnohé iné. Berieme to tak, že Queen je klasika a Mercury bol génius. Chceme ľuďom, ktorí v živote neboli na orchestrálnom koncerte, ukázať, aké obrovské emócie vyvoláva symfonický orchester.

Ako „lovíte“ umelcov, aby prišli práve do Bratislavy?

Drlička: Výber je vždy široký. Snažíme sa správne skombinovať etablované hviezdy, nové objavy a vlastné autorské projekty. Žijeme v kapitalizme, sme súčasťou Európy, takže ja napíšem ponuku manažmentu a buď akceptujem cenu, alebo hľadáme cestu k dohode. Dnes už nie je problém dotiahnuť nikoho. Agentúry počujú na dve veci – reputáciu festivalu (a za desať rokov už sme mali veľa zvučných mien) a druhá vec je, aj keď to znie chladnokrvne – peniaze.

Ako ste si našli napríklad Jánoška Ensemble, ktorý na Slovensku nie je veľmi známy?

Drlička: Na Slovensku sú celkom neznámi. Ale sú absolventi bratislavského konzervatória ako ja, takže ich evidujem dlhodobo. Pred niekoľkými rokmi sme tu mali slávneho cigánskeho primáša Robyho Lakatosa, u ktorého hral František Jánoška na klavíri. Tento rok konečne zahrajú v Bratislave.

Kto sa stará počas festivalu o vášho ročného syna Jonáša?

Kučerová: Vlani som už spievala na Vive, a to mal Jonáško mesiac. Počas koncertu ho strážila moja maminka. Rodičia ale bývajú ďaleko, takže väčšinou mi pomáhajú moje dve kamarátky Giga a Janka, ktoré nás sprevádzajú po celom svete.

Takže počas Vivy Jonáško nebude kdesi v zákulisí?

Kučerová: A možno aj áno. Závisí, ako sa mu bude chcieť spinkať.

Už sa nejako hudobne prejavuje? Vraj ste mu počas tehotenstva veľa spievali.

Kučerová: Myslím, že každé dieťatko reaguje na spev a hudbu, len ho k tomu treba viesť. Jonáško zaspáva pri uspávanke Beliže mi beli. Tesne pred zaspatím si brumká a my hovoríme, že spieva.

A čo mu spievate? Ľudovky či operné árie?

Kučerová: Celý rok spievam, tak všetko, čo trénujem, celý koncertný program má vypočutý a predpokladám, že ho ovláda. Absolvuje so mnou všetky skúšky. Koncerty už nie, lebo tie sú vo večerných hodinách, kedy spinká.

Tak to má perfektné hudobné vzdelanie odmalička!

Kučerová: Áno, aj orchester už ovláda. Vysvetľujem mu, kde sú husličky, kde trúbka, kontrabas, violončelo – azda k tomu bude mať blízko.

Matej, vy by ste vraj chceli, aby syn bol dirigentom, lebo je to najlepšie povolanie na svete…

Kučerová: Ale!

Drlička: Totiž, keď sa dirigent pomýli, nikto to nepočuje – na rozdiel od huslistu alebo speváka.

A nie je to zľahčovanie funkcie dirigenta? Svetoznámy ruský dirigent Fedosejev napríklad tvrdí, že keď s ním viedenskí symfonici necvičia dva týždne, počuje to na ich zvuku…

Drlička: Dirigenti všeobecne veľmi prežívajú svoju dôležitosť. Ale nie je dirigent ako dirigent. Dirigentská špička, ktorá naozaj dielu dokáže vtlačiť svoju pečať, urobí z Beethovenovej symfónie, ktorú ste počuli miliónkrát, celkom nový zážitok, tak takých je veľmi máličko.

Na klarinet by Jonáško nemal hrať – podľa vášho vzoru?

Drlička: Môže začať aj s klarinetom. Ale bez srandy: dirigovanie je naozaj najvyššia fáza umenia, kedy jeden mozog musí zjednotiť 90–100 individualít a ťahať ich jedným smerom. Na rozdiel od obrazu, ktorý sa po namaľovaní zavesí na stenu, sa hudba vždy tvorí nanovo – ktosi musí vždy znova premaľovať noty.

Je ľahké stať sa dirigentom?

Drlička: Väčšina dirigentov začínala ako inštrumentalisti, často sú to klaviristi, lebo klavír dá asi najlepšiu predstavu o komplexnosti hudby. Ale musí byť na to predispozícia. Ako napísal Richard Strauss vo svojej príručke pre dirigentov: správny dirigent je taký, že keď vstúpi do miestnosti, v momente všetko stíchne. A to bez toho, aby vôbec zdvihol ruky. Špičkoví dirigenti sú vždy kombináciou nesmiernej vytrvalosti, talentu, obrovskej inteligencie. Majú v hlavách hodinové opery, symfónie.

Oskar Rózsa a Matej Drlicka. Foto: Pravda, Ivan Majersky
Oskar Rózsa a Matej Drlicka. Oskar Rózsa a Matej Drlicka.

Obaja ste dosť svetobežníci – zmenilo sa to s narodením syna?

Kučerová: Jonáško má za svoj prvý rok za sebou už 26 letov. Nedávno sme sa vrátili zo šesťtýždňového pobytu v Argentíne, boli sme v Turecku, Štokholme, Paríži, Lyone, Hamburgu, vo Viedni… Plus na dovolenkách, takže Jonáško sa nacestuje dosť. Máme so sebou samozrejme pomoc, pretože Jonáško nemôže byť na všetkých skúškach a vystúpeniach. Keby som cítila, že mu to nerobí dobre, že by bol plačlivý – či už kvôli pobytu na nových miestach alebo z cudzích ľudí, tak by som svoje vystúpenia a účasť na projektoch prehodnotila. Ale on to zvláda fantasticky. Ak sa stane, že sme dva dni v Bratislave a ideme len na prechádzočku, cítim, že je nesvoj a túži po väčšej spoločnosti.

Ako vám vlastne narodenie syna zmenilo život?

Kučerová: Jonáško ho veľmi nezmenil, skôr obohatil. Je úžasné dieťaťko, usmievavé, spokojné. Aj tehotenstvo som mala krásne, bezproblémové. Dokonca veľmi dobre spomínam aj na samotný pôrod. Celý prvý Jonáškov rok bol úžasný, teším sa na všetky nasledujúce. Nemôžem sa na nič sťažovať, nič mi neušlo, Jonáško nás nijako neobmedzuje, všetko sa dá zmanažovať a skĺbiť s hudbou.

Nie sú pre vás dokonca vaše umelecké povolania výhodou, možno si môžete prácu a rodinu lepšie prispôsobiť?

Kučerová: Možno. Naša situácia je špecifická. Stále dojčím a mienim v tom pokračovať, s dieťaťkom chcem byť stále, pokiaľ možno celý deň. Ale moja práca tomu neprekáža. Koncerty či predstavenia sú vo večerných hodinách, keď Jonáško spinká. Často sa mi podarí, že Jonáška uspím a stráženie máme len počas koncertu, keď spí. Ani nevie, že maminka vtedy pracuje. O polnoci dobehnem z divadla a ľahnem si k nemu. Mám veľké šťastie, že moja práca – hoci veľa cestujem, trebárs aj na druhý koniec sveta – sa dá s dieťaťom dobre skĺbiť.

Už zasa účinkujete v operných produkciách?

Kučerová: Áno, naposledy to bolo v Argentíne. Moje prvé operné vystúpenie po pôrode bolo v septembri vo Viedenskej štátnej opere v Nápoji lásky.

Azda nemáte také pracovné tempo ako pred narodením syna?

Kučerová: Druhý polrok – od januára do júna – už mám podobné tempo ako pred pôrodom, aj keď cestovania je asi menej. Jonáško cestuje stále so mnou a keď sa dá, ide aj Matej. V Argentíne sme boli spolu.

Čo bolo pre vás najzaujímavejšie miesto, kde ste kedy vystupovali?

Kučerová: Keď som v opernom dome už dlhšie, získam pocit domova. V iných povolaniach máte rovnaké pracovisko a kolegov, ja mám každý mesiac iné mesto aj miesto účinkovania, vždy s inými kolegami skúšam inú operu. Ale všade sa trošičku udomácnim. Lepšie sa cítim tam, kde som už viackrát účinkovala a už to tam poznám.

Kde to je napríklad?

Kučerová: Paríž, Viedeň. Ale dobre som sa cítila aj v Argentíne. Možno je to aj juhoamerickým naturelom. Bola som tam prvýkrát. Teatro Colon je jedna z najväčších opier na svete, je tam fantastická akustika. Hamburg bol zase veľmi príjemné miesto…

Drlička: …na nákupy.

Kučerová: Radšej mám ale klasické divadlá, v Hamburgu je moderné divadlo, ku ktorému nemám až taký vzťah. Ale vždy si pamätám niečo pozitívne.

Vo voľnom čase vraj rada navštevujete múzeá – Louvre, Orsay, stále si na ne nájdete čas?

Kučerová: V Buenos Aires sme boli v ich národnej galérii, Jonáško síce prespal impresionistov, ale máme fotky s Rodinovými sochami, po ktorých sa liepal.

Stíhate chodiť do divadla na operu aj ako diváci?

Kučerová: Musím sa priznať, že dosť málo. Oveľa radšej si užijem činohru. Ale keď je výnimočné operné predstavenie, rada sa inšpirujem. Na činohru chodíme do SND, naposledy sme videli Zdenku Studenkovú vo fantastickej inscenácii Leni.

A ako ešte inak trávite voľný čas?

Kučerová: Keďže mám málo cestovania, tak zas len cestovaním.

Drlička: Ja som workoholik, keby nebolo Adrianky, celý deň by som trávil za počítačom a telefonoval by som.

Kučerová: Rada cestujem aj k rodičom do Lučenca, to je môj absolútny relax. Len tam dokážem celkom vypnúť, tam som zasa malá Adrianka Kučerová. Najšťastnejšia som v lone prírody. Každý rok sa snažím ísť do Hriňovej, kde som strávila detstvo. Mám veľmi rada Slovensko. Som mestský človek, považujem sa už za Bratislavčanku, ale milujem prírodu. Vždy, keď mám príležitosť, najlepšie sa cítim v prírode. Snažím sa spoznávať nielen svet, ale aj Slovensko.

A vraj aj rada fotografujete?

Kučerová: Áno, som fanatička do fotenia. Matej má z toho už ťažkú hlavu, lebo som schopná špekulovať nad záberom niekoľko minút.

Drlička: Prídeme na kopec, kde je pekný výhľad, ja sa chcem kochať a Adriana fotí. Prídeme na pláž, ja sa chcem opaľovať a Adriana si to chce fotiť. Ale fotí výborne.

Kučerová: Teraz máme nový objekt na fotenie. Jonáško má minimálne desaťtisíc fotiek. Portrétmi by sme zaplnili telocvičňu od spodku po vrch.

Matej často hovorí, že v oblasti kultúry máme na Slovensku čo dobiehať. Čo by sme mali zmeniť?

Drlička: U nás sa stalo čosi zvláštne. Všetko dobré, čo komunizmus urobil pre umenie, sme zničili. A všetko zlé, čo robí kapitalizmus pre umenie, si chránime. Vzniká zvláštna situácia. Zmena systému vždy znamená hrubé čiary, pálenie všetkého, čo bolo predtým a glorifikovanie toho, čo je za hranicami. V princípe by bolo pre začiatok potrebné posilniť umelecké školstvo a umelecké predmety na základných školách. Pred troma rokmi som robil projekt Viva zbor, na ktorom sa zúčastnilo 12 bratislavských základných škôl a vo finále spievalo v obrovskom zbore takmer 900 detí. Bola to úžasná skúsenosť, pretože sa ukázalo, že deti o hudbu a spev záujem majú. Tam problém nie je.

Adriana Kučerová a Pavol Bršlík budú opernou... Foto: VIVA MUSICA!
Viva Musica, Adriana Kučerová, Pavol Bršlík Adriana Kučerová a Pavol Bršlík budú opernou augustovou bodkou za festivalom Viva Musica!

Veľa ľudí projektu vyčítalo megalomanstvo…

Drlička: Áno, ale poukázali sme na to, aká podcenená je hudobná výchova. Nikto sa jej poriadne nevenuje a zdá sa, že nám je na Slovensku jedno, či si dieťa vytvorí vzťah k hudbe alebo nie. To isté platí mimochodom aj o výtvarnej výchove. Bežne sa stáva, že počas hudobnej výchovy sa dobieha trebárs matematika alebo sa oddychuje. Hudobná výchova by pritom mala byť rovnako dôležitý predmet ako matematika alebo angličtina, teda ak veríme gréckemu modelu kalokagatie. A potom to pokračuje: množstvo detí, ktoré má hudobné predpoklady, sa v tejto sfére nikam ďalej neposunie. Len pár ich ide na konzervatóriá, ktoré však často nemajú kvalitné nástrojové vybavenie a motivovaných pedagógov. Potom sa ide na vysoké školy a študenti vidia: Aha, veď sa nemám ani kde zamestnať, lebo orchestrov je málo a sú zle zaplatené.

Takže bludný kruh?

Drlička: Svojím spôsobom áno. Navyše veľa rodičov dnes dá dieťa na informačné technológie, tam vidí budúcnosť. Umenie je na opačnom konci ich záujmov. Rodič si povie: Dieťa má talent, dali by sme ho na hudbu, ale hádam sa tým nebude živiť… Asi to vykresľujem veľmi čierne. Samozrejme, na hudobné školy sa stále hlásia študenti, ale platí, že je nevyhnutné posilniť význam umeleckých predmetov a že treba deti v hudbe podporovať od začiatku.

Kritizovali ste, že bohatí ľudia na Slovensku už síce investujú do obrazov, ale nie preto, že by im rozumeli, skôr preto, že časom stúpnu na cene. Ako presvedčiť ľudí, že sa oplatí zaujímať aj o hudbu?

Drlička: Je to smutné, ale v komunite najbohatších Slovákov je iba veľmi málo takých, ktorí majú vzťah k umeniu. Na Slovensku nie je frajerina mať predplatenú lóžu v opere, ale mať veľké a drahé auto. Tento trend sa mení, ale zatiaľ veľmi pomaly. Pre nemeckého aristokrata – nemusí mať modrú krv, skôr je to pre mňa uvedomelý občan, ktorý má rád svoje mesto a kultúru – je povinnosť a prirodzenosť, že jeho dieťa hrá na husle, alebo spieva v zbore, cez víkendy spolu chodia do galérie, kúpi si lóžu alebo abonentku a berie to ako normálnu vec. V Škandinávii je vecou prestíže byť členom čestného výboru opery. U nás sú spoločenské priority zatiaľ iné a najmocnejší ľudia našej krajiny zatiaľ nechápu, že kultúra je nervovým systémom krajiny. Nemajú potrebu vložiť zmysluplne peniaze do spoločnosti, kde budú vyrastať ich deti. Ale výnimky existujú a ostáva veriť, že ich bude stále viac.

Tak radšej povedzte, na koho sa môžu tešiť návštevníci festivalu Viva Musica?

Drlička: Najväčšia zmena tohto ročníka Vivy je, že už nebude jednotýždňová, ale celoletná. Prvý koncert bude 26. júna, záverečný 29. augusta. Otvárací koncert je venovaný konzervatóriu, škole, na ktorej som študoval. Bratislavské konzervatórium oslavuje 95 rokov existencie. Na Hlavnom námestí vystúpi obrovský symfonický orchester zložený zo súčasných aj bývalých žiakov, dirigovať bude šesť dirigentov, vystúpi Dalibor Jenis, Ľubka Vargicová, Adrianka Kučerová. Bude to veľká oslava hudby.

V nedeľu 28. júna uvedieme na Hlavnom námestí operu Kráľ Teodor v Benátkach – oba koncerty sú bez vstupného. A potom pokračujeme každý piatok až do konca augusta – 3. júla vystúpi fenomenálny klavirista a skladateľ Philip Glass v Redute, týždeň po ňom bude sólový recitál Dalibora Karvaya na nádvorí Starej radnice, 17. júla v Aegon aréne Fragile Queen Symphony – to bude trochu úlet od klasiky.

A chystáme ešte jeden úlet – 24. júla bude klavirista Miki Škuta hrať v nočnom klube Nu Spirit klavírnu tvorbu. Koncertu bude predchádzať diskusia o klasike s Ďurom Kušnierikom. Posledný júlový večer je vyhradený pre projekt Flamenco Symphony španielskeho gitaristu Carlosa Piňanu.

V auguste pokračujeme v Dóme sv. Martina koncertom slovenskej sopranistky Simony Houda-Šaturovej, ktorá je viac známa v zahraničí ako u nás. Ďalší týždeň vystúpi Janoska Ensemble – bratia Jánoškovci s ich švagrom, ktorí si vždy vyberú nejaké virtuózne klasické dielo, napríklad Mefisto valčík alebo Paganiniho capricciá pre husle, a dajú ich do džezu, etna, gypsy štýlu, jednoducho sa hrajú s tými najťažšími skladbami sveta. Sú neskutoční, vypredali Carnegie Hall aj viedenský Musikverein. A posledný koncert bude operné gala v Redute, kde Paľo Bršlík s Adriankou Kučerovou zaspievajú slávne zamilované operné árie a duety. To na letnom festivale nesmie chýbať. A potom si pár dní oddýchneme a ideme na ďalší ročník.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #leto #opera #Adriana Kučerová #Matej Drlička #Viva Musica! #Pavol Bršlík #Jonáš