Hriešny reštart Dagmar Peckovej

V pražskom Národnom divadle ju nechceli, a tak začínala v drážďanskej Štátnej opere. Odvtedy má Dagmar Pecková okrem úspechov na svetových operných scénach na konte troch manželov a dve deti.

05.07.2015 09:00
Dagmar Pecková Foto:
Mezzosopranistka Dagmar Pecková.
debata (2)

Vládne nielen spevu, ale aj úprimnosti, ktorou nešetrí ani súčasnú opernú scénu. V albume Hříšnice česká mezzosopranistka odhaľuje podstatu konania vrahýň, neverníc a zradkýň.

Spievali ste si so svojimi deťmi?
Keď boli malé, áno. V puberte ich už k ničomu neprinútite. Zaujíma ich celkom iná muzika. Mňa vnímajú ako spiatočníčku, ktorá spieva len operné árie a ľudovky. Navyše ostal v nich pocit, že spievanie a hudba im zobrali mamu. Keď som odchádzala za prácou a nemohla som sa im venovať, na vine bola muzika. Obidvaja hrajú na hudobných nástrojoch, ale chýba im vášeň. Každý by mal robiť povolanie, po ktorom najviac túži. Len potom dosiahne dobré výsledky. Keď môjho syna bavia autá, nech si ich montuje.

A dcéra?
Skôr ako prišla do puberty, mala veľa rôznych záujmov. Zaujímala sa o mineralógiu, architektúru a teraz, v náročnom období dospievania, nás držia nad vodou kone. Stojí to príšerné peniaze, ale je to živý tvor, o ktorého sa treba starať. Možno z nej bude veterinárka, čo ja viem? Len sa modlím, aby sa nestala manekýnkou či herečkou.

Má rovnako divokú pubertu, ako ste mali vy?
Tak tú má skutočne po mne. Po otcovi je pekná. Mám dve deti, je pravda, že každé s iným otcom, ale ani jedno z nich sa na mňa nepodobá. Dorothea zdedila pubertu evidentne po mne. Keďže som bola neriadená strela, máme sa na čo tešiť. Vychádzajúc z vlastných skúseností, snažím sa dcéru obhajovať a vysvetľovať manželovi, ako to u dievčat chodí. Že na ňu nesmie hovoriť štrnásť dní pred začiatkom menštruácie, ani štrnásť dní po nej. A keď sa ma opýta, kedy s ňou má teda hovoriť, dočká sa odpovede: Radšej nikdy!

Kde sú vaše korene? Váš zjav naznačuje, že to bude niekde na juhu…
Pochádzam z Medlešíc pri Chrudime. Raz mi jeden človek napísal, že na Medlešickom zámku bola predtým tvrdza, v ktorej bývali spupní baróni, a vraj podľa toho, ako sa správam, to vyzerá, že som ich potomok. Doktor Ján Králík, ktorý písal úvodné slovo k albumu Hříšnice, mi zase povedal, že z Medlešíc pochádzajú potomkovia Emmy Destinovej. A naši susedia si v detstve zo mňa uťahovali, že ma mama ukradla Cigánom. Rodičia umreli skoro, už toho veľa nezistím, ale keď budem mať čas, určite si dám urobiť rodostrom.

Viete však, kto mal u vás doma blízko k hudbe?
Dedko mal absolútny sluch. Sám sa naučil hrať na akordeóne. Tóny hľadal dovtedy, kým ich nezahral. Hrával a spieval na miestnych zábavách a v krčmách a ľuďom sa to veľmi páčilo. Moja mama mala tiež krásny hlas, spolu s rádiom si spievala árie ako o život, najmä pri umývaní riadu. Pôvodne zo mňa chcela mať baletku, ale našťastie skoro pochopila, že táto cesta nie je pre tú malú "tlsťošku” najlepšia. Naopak, hlas som mala vždy silný, a preto ma dala na spievanie. To som robila celou dušou.

Je veľa takých, ktorí hrajú a spievajú bez vášne?
Mnohí spolužiaci a kolegovia, najmä inštrumentalisti, ktorí usilovne cvičili pod dohľadom prísnej matky, sú dnes nešťastní členovia orchestra. Napriek tomu, že som vždy spievala s veľkou vášňou, aj ja som bola v istom čase taká unavená, že som chcela so všetkým skončiť.

Nepomohla vám Mozartova hudba, ktorá vraj pôsobí pozitívne na psychiku?
Mozart je najgeniálnejší skladateľ od počiatku hudby až doteraz. Napriek tomu neskorá romantika a jej texty sú mi bližšie. Mahler aj Strauss tvorili v období Junga, ktorý objavoval a skúmal ľudskú psychiku. Možno preto som pri ich interpretácii, vďaka istému duševnému napojeniu, ktoré mi bolo vždy blízke, dosahovala dobré výsledky.

Čo vám hovorí hudba súčasných skladateľov?
Niekedy mám pocit, že to je úplná depresia, na podrezanie žíl.

Váš obľúbený Mahler tiež nerozdáva optimizmus plnými priehrštiami.
To je pravda, ale v porovnaní so súčasnou hudbou je to lahôdka. A je to čím ďalej, tým horšie. Orchester vo Freiburgu, v ktorom hrá môj manžel, sa špecializuje na hudbu 21. storočia. Keď idem na ich koncert alebo si vypočujem jeho záznam, nerozumiem tomu, že si ho chce niekto vypočuť. Ich koncerty sú však vypredané, fanúšikovia cestujú cez oceán do Európy len kvôli tejto hudbe. Dobre, nechajme im to. To nie je jediný problém súčasných koncertov.

Je ich viac?
Na koncertoch sa hrajú stále dokola tie isté symfónie a árie. Všade spievať Carmen ma však nebaví. A myslím, že voči publiku je to podvod. Kultúra nemá len zabávať, ale aj trochu vychovávať. Keď si dovolím vybočiť, už sa o mne píše, čo mi to napadlo! Vždy donútim svojich poslucháčov objaviť niečo, čo v živote nepočuli. Určite však nie hudbu 21. storočia. Na mojej novej nahrávke je aj neznáma opera Salome od Antoina Mariotteho, ktorú "vďaka” Straussovi málokto pozná. Obidvaja totiž zložili operu v rovnakom čase na rovnakú tému a libreto Oscara Wilda. Na Mariotteho Salome sa však časom zabudlo, ale ja som jej dala prednosť, lebo je napísaná pre môj hlas.

Operu by mal divák – poslucháč vnímať aktívne, minimálne poznať libreto skôr, ako si sadne do hľadiska. Majú na to dnešní ľudia čas, chuť, vôľu?
Dnes stačí zapnúť počítač a dozviete sa všetko. Nemusíme ani chodiť do kníhkupectva, veď sú e-knihy. Dostaneme sa k akejkoľvek informácii, a dokonca zadarmo. Otvoríme si youtube a predtým, než ideme na operu, celú si ju napočúvame. Prečo to nerobíme, prečo sme takí leniví?

Už vám nejaký divák povedal, že vďaka vám sa niečo naučil?
Stáva sa mi to často. Dokonca chodia za mnou aj hráči orchestra. Album Hříšnice som nahrávala so Slovenskou filharmóniou, ale v Prahe so mnou hrala Pražská komorná filharmónia. Jej hudobníci za mnou chodili a hovorili mi: Konečne niekto robí niečo iné ako Carmen.

A pritom Carmen z vás urobila hviezdu, veď ste za ňu získali aj Tháliu.
Spievala som ju rada, intenzívne päť rokov. Carmen by však nemala mať o desať kíl viac ako ja po druhom dieťati. Z rolí som vždy odišla radšej dobrovoľne a skôr, ako by ma z nich vyhodili. Stále ma vnímajú ako Carmen, ale ja som pred pätnástimi rokmi nahrala aj Mahlera. Pred nahrávaním albumu Sny, ktorý je výberom mojej tvorby, som siahla aj po tejto staršej nahrávke napriek tomu, že samu seba nemôžem vôbec počúvať. Po tom, čo nahrám CD, založím ho do zásuvky a nechcem ho ani vidieť.

Aký to bol pocit, počuť svoj hlas po štrnástich rokoch?
Dobrý. Roky som to nepočúvala, lebo som mala pocit, že to mohlo byť lepšie. Som veľmi sebakritická a sama seba tyranizujem nedostatkami. Lenže za tie roky som už zabudla, čo som chcela mať lepšie, a už mi neprekáža, že tamten dych mohol byť dlhší. Vnímam nahrávku ako poslucháč. A skutočne som bola na seba hrdá.

Vaša túžba po dokonalosti vám robí aj iné problémy?
Robí. Všade. Mám vysoké nároky nielen na seba, ale aj na deti, na kolegov, na poriadok v byte. Samozrejme, nie je to dobré. Keď chce mať človek všetko na stopäťdesiat percent, jedného dňa jeho psychika urobí cvak a je po zábave. Mňa zničila túžba po dokonalosti. Chcela som byť všetko – dobrá manželka, matka aj speváčka. Musela som sa naučiť vypnúť. Inak by som skončila so všetkým, nielen so spievaním. Moje vyhorenie bolo v takom štádiu, že som už nevládala, nemala som silu ísť na javisko alebo povedať dieťaťu, aby si vyčistilo zuby. Nič ma nebavilo. Pud sebazáchovy ma donútil niečo s tým robiť. Radila by som však všetkým, ktorí majú podobný problém, aby to nenechali zájsť tak ďaleko.

Ako ste sa z toho dostali?
Veľmi pomalou liečbou. S pomocou odborníka. Začali sme tým, že som privoniavala k čerstvým ružiam, každý deň minútu. Potom som prešla k meditáciám. Dnes sa starám aj o seba, čítam knihy o fungovaní ľudskej duše. Naučila som sa mať sa rada, odpúšťať si, nemať zlú náladu, byť milá. Okolo nás je mnoho negatívneho smogu. Od ľudí, ktorí ho šíria, treba ísť preč, neobklopovať sa nimi.

Koľko negatívnych ľudí muselo odísť z vášho života?
Jedna, o ktorej som si myslela, že je výborná priateľka. Bola výborná dovtedy, kým mala svojím negativizmom nado mnou moc.

Dagmar Pecková sa nechala nafotiť v... Foto: Petr Kurečka
Petr Kurecka1 M Dagmar Pecková sa nechala nafotiť v štylizáciách do všetkých hrdiniek svojho nového albumu - ako Mária Magdaléna.

To ste neodhalili?
Nie. Bola som pohrúžená do seba, do svojich problémov. Keď som to zo seba dostala, začala som vnímať aj všetko negatívne, čo prichádzalo zvonku.

U manžela ste našli pochopenie alebo vás považoval za blázna?
Paradoxne môj muž mal po dvadsiatich piatich rokoch náročnej práce podobné problémy. Dospel k nim v rovnakom čase ako ja. A hoci on sa niektorých starých nánosov a zlozvykov zbavoval ťažšie ako ja, veľmi chcel a nakoniec to dokázal.

Bolo lepšie, že ste na tom boli rovnako a vedeli ste sa navzájom pochopiť, alebo to bolo o to náročnejšie, keďže ste mali na pleciach naložené dvakrát toľko?
My sme sa spoznali pomerne neskoro. Ja som mala 37 a Klaus 33. O dva roky neskôr sme sa zobrali a v štyridsiatke sa mi narodila dcéra. Máme medzi sebou také zvláštne, siamské prepojenie. Neviem, kto koho stiahol dole, ale zrazu sme v tom boli namočení obaja. Rovnaké problémy nás však stmelili, pretože sme sa o nich mohli otvorene porozprávať. Neviem si predstaviť, že by ma pochopil muž, ktorý by bol plný sily a energie.

Vyhľadali ste pomoc odborníka?
V čase, keď už nad sebou lámala palicu, išla som na jednu súkromnú kliniku na sonografické vyšetrenie. Keďže lekár, ktorý ma mal vyšetrovať, mal iné povinnosti, nahradil ho majiteľ kliniky profesor Didden. Začali sme sa rozprávať a doteraz netuším prečo, ale všetko som mu vyklopila. Ležala som, on po mne jazdil sondou a ja som mu hovorila, ako mi to všetko lezie na nervy. Ako nevládzem, ako neviem spievať, že už len trápim divákov aj seba, aká som stará a že už končím. Tento veľký fanúšik opery a spevu ma však zastavil: Ešte to nevzdávajte, ešte niečo skúsime. Je to lekár, ktorého zaujíma nielen telo, ale aj duša.

Naordinoval vám aj lieky?
Všetko sa dialo na báze prírodnej liečby. Liečil nielen mňa, ale aj moje okolie a môjho manžela. Čistili sme spolu moju unavenú dušu od rôznych nánosov. Vždy ma zaujímala ľudská psychika, mala som odmalička v sebe intuíciu, ako väčšina detí. Vedela som ľudí odhadnúť, ale túto danosť som zo seba v dospelosti vygumovala. Aj k tomu som sa s pomocou profesora vrátila.

Keby vám fungovala intuícia, nemuseli by ste sa vydávať až trikrát?
Keď som stretla svojho prvého muža, červená kontrolka blikala ako blázon. A keď som ho videla v televízii, vravela som si, že to je príšerný chlap… Napriek tomu som sa o šesť týždňov za neho vydávala. Rozumiete tomu, že nemôžem byť úplne normálna? Ešte dnes dostávam otázku, čo mi to vtedy napadlo? Lenže ja som mala tridsať a pocit, že keď sa hneď nevydám, niečo prešvihnem. Týždeň po svadbe som pochopila, čo som urobila, a potom to išlo veľmi rýchlo, aj s rozvodom. Tretíkrát som sa už poučila. Klaus je z piatich detí a väzba matky na syna nebola taká veľká ako v predchádzajúcich vzťahoch.

Aj vaše hriešnice na rovnomennom albume prežívajú komplikované vzťahy. Čo môžu povedať hriechy biblických a antických hrdiniek súčasnému človeku?
Čo sa zmenilo za tých päťtisíc rokov? Vraždíme sa, závidíme si, nenávidíme sa, podvádzame sa, smilníme, udávame sa. Aký sme urobili duševný pokrok? Žiaden.

Ktorá hriešnica je vám najbližšia? Ktorej rozumiete najviac?
Asi Klyteimnestra. Aj preto, že je zo Straussovej Elektry. Jungova psychoanalýza je v nej hmatateľná, rovnako funguje v jednotlivých nástrojoch orchestra.

Klyteimnestra má na svojom konte niekoľkonásobnú vraždu…
Veď práve. Zaujíma ma, prečo sa premenila na monštrum. Hlboké tóny naznačujú, ako ju ničia obrazne aj skutočne kostlivci v skrini, ako jej zviera dušu. Keď sa jej manžel Agamemnón vrátil z Trójskej vojny, priviedol si milenku Kassandru a ich dve deti. Klyteimnestre pretiekol pohár trpezlivosti a zabila ich v kúpeľni sekerou. Nikto však nevie, čo bolo predtým. Agamemnón si ju bral proti jej vôli a neurobil nikdy nič dobré. Táto nádherná, šikovná žena sa musela podvoľovať násilníkovi, ktorý vždy, keď sa vrátil z vojenskej výpravy, urobil jej dieťa a išiel ďalej. Aj v Biblii, aj v antike je ženský svet zobrazovaný pohľadom muža. Za všetkým hľadaj ženu, žena je diabol, žena je pokušiteľ, je mrcha. Pri krste albumu som v príhovore povedala, že vďaka jeho príprave som pochopila, že na všetko, čo tieto hriešnice urobili, mali dôvod.

Ako veľmi vám hriešnice vstúpili do života, ako veľmi ste sa s nimi stotožnili?
Ak chcete príbeh verne interpretovať, musíte si ho v hlave prežiť. Nehovorím, že to robím metódou Stanislavského, ale je pravda, že som o nich veľmi premýšľala a hľadala som všetky dostupné informácie.

Čo na to hovoril váš manžel?
Hovoril mi, že som bola často niekde inde. Že som síce miešala omáčku a rozprávala som sa s nimi, ale môj pohľad bol neprítomný. Tak to mám so všetkým. Teraz práve pripravujem nový projekt Kurta Weilla a už vysedávam pri počítači, študujem si jeho dielo, predstavujem si, aká bude scéna, ako bude nasvietená. Mám rada túto slobodu, keď si môžem sama robiť dramaturgiu, byť sama sebe paňou a nikto ma nešnuruje svojimi predstavami.

Ako veľmi môže scénograf pozdvihnúť alebo, naopak, potopiť výkon operného speváka?
Pamätám si na niekoľko inscenácií, či už to bola pražská Rusalka, alebo Tristan a Izolda v Salzburgu, kde boli úplne nahé, otvorené scény, kde neboli žiadne kulisy, len zamat. Museli by ste mať hlasivky z plechu, aby vás bolo počuť. Takto vás môže zničiť scénograf, ale aj režisér, ktorý netuší nič o hlase, o nástrojoch ani o notách, ktorý vám zakazuje pred spievaním nadýchnuť sa, lebo sa mu to tam nehodí.

Režisér opery nemusí mať hudobné vzdelanie?
V poslednom čase nie. A čím je predstavenie škandálnejšie, tým lepšie. Keď stojím na pódiu, je pre mňa dôležité počuť každú notu. Všimla som si to dnes, na skúške so Slovenským filharmonickým orchestrom. Páni hrali, ale nahlas, hoci ja mám pri svojom speve v partitúre p (piano – slabo) alebo pp (pianissimo – veľmi slabo). Povedala som im, že musia hrať tichšie. Len aby si na to zajtra spomenuli…

Operný spevák nemôže používať mikrofón?
Aj to sa už dnes robí. Veľké hviezdy Metropolitnej opery majú síce meno, ale nie hlas, tak im ten mikroport pokojne pod parochňu dajú a nikto o tom nevie. Pre mňa by to bolo urážkou. Bránim sa mikrofónu napriek tomu, že haly sú čím ďalej, tým väčšie. Operný dom Bastille v Paríži má takmer tritisíc sedadiel. A nástroje sú čím ďalej, tým zvučnejšie. Môj manžel, pozaunista, si každé dva roky kupuje nový nástroj. Viete prečo? Lebo tie novšie hrajú oveľa hlasnejšie. Čo si však mám počať ja, keď sú za mnou stále dokonalejšie hudobné nástroje?

A čo dirigent? Ako vie zatočiť s vaším egom?
Aj dirigent je schopný speváka úplne zničiť na jednom koncerte. Nasadí tempo, ktoré mu nevyhovuje. To mi robil Zdeněk Košler. Bola som totiž taký jeho nepodarený pokus. Dvakrát som skúšala hosťovať v Národnom divadle, ale povedal mi, nech sa vrátim späť k operete a muzikálu, ktorý som robila predtým. Potom som vyhrala Pražskú jar, odišla do NDR, vrátila som sa späť do Národného ako hviezda na Cosi fan tutte, za ktorú som dostala Cenu berlínskej kritiky. Pán dirigent Košler to nemohol predýchať a robil, čo mohol, aby ma znemožnil, nepomáhali žiadne rozhovory. Tak som ho jedného krásneho dňa po predstavení niekam poslala.

K moderným inscenačným postupom patria aj hosťujúci speváci, neraz z ázijských krajín. A hoci sú spevácky výborní, Slováci si napríklad na kórejského Romea ešte nezvykli. Je to otázka času?
Speváci z Ázie sú lacná pracovná sila. Raz som to povedala v šou Jana Krausa a vyslúžila som si označenie rasistka. Majú obrovský dril, sú nadupaní, perfektne pripravení. A veľa vydržia. Spievajú tri roky a potom ich nahradia iní. Opera je továreň. Toto tempo však nemôžu ustáť ani oni, ani ich hlas.

Okrem únavy vedia s hlasom zatočiť aj hormóny?
Veľmi. Menopauza, počas ktorej sa prestávajú hormóny tvoriť, sa odrazí aj na hlase. Hlasivky sa neprekrvujú, skôr sa unavia. Nefungujú tak, ako by mali. Je to tabuizovaná téma, lebo nijaká speváčka verejne neprizná, že má v tomto období problémy. Bojí sa, že by ju označili za starú a už by si už ani neškrtla. To bol spočiatku môj prípad.

Aj vám sa to stalo?
Hodiny a mesiace som cvičila, vyšla som na javisko a vôbec som nevedela, ako mám spievať. Z milovaného povolania sa stalo jedno veľké utrpenie. Chodila som k odborníkom, ale tí mi neporadili. Nevedeli, čo s tým. Až profesor Didden mi pomohol. Keď som sa vďaka nemu psychicky pozbierala, požiadala som pani profesorku spevu, ku ktorej som roky chodila, aby dala dokopy môj hlas. Všetko sa totiž zmenilo. Nevedela som, ako sa oprieť o hlas, ako ho posadiť. Keď sa to speváčke stane na javisku, stratí sebadôveru. Sú to spojené nádoby. Nedá sa len začať opäť spievať, ale treba si strážiť aj sebavedomie. Nehovorím, že mám byť namyslená, arogantná krava, ale musím byť presvedčivá, aby mi ľudia uverili.

Presvedčili ste albumom Hříšnice?
Tú tému som si vybrala ja. Celý album je akýsi reštart mojej kariéry po tom, čo som sa dala psychicky dokopy a pochopila som, že bez spievania nemôžem byť, že nič iné nemôžem robiť, lebo nič iné ani neviem.

Dagmar Pecková sa nechala nafotiť v... Foto: Petr Kurečka
dagmar Pecková Dagmar Pecková sa nechala nafotiť v štylizáciách do všetkých hrdiniek svojho nového albumu - ako Salomé.

Dagmar Pecková
Narodila sa 4. apríla 1961 v Chrudime, absolvovala Štátne konzervatórium v Prahe. Už počas štúdií bola sólistkou operety v Plzni a v Hudobnom divadle v Karlíne. V roku 1985 odišla do NDR, kde sa na doskách drážďanskej opery a neskôr Štátnej opery v Berlíne začala jej operná kariéra. V súčasnosti vystupuje na popredných svetových operných scénach. S manželom Klausom Schisserom, nemeckým hudobníkom, synom Theodorom a dcérou Dorotheou žijú neďaleko nemeckého Freiburgu. V apríli tohto roku vydala album Hříšnice. V sprievode Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru naspievala árie Márie Magdalény, Herodias, Dalily, Médey, Elektry či Salomé.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #opera #Drážďany #Dagmar Pecková