Etela Frakašová poéziu publikuje už dávnejšie. Vyzerá to, ako keby si chcela oddýchnuť od textov filozofických a prozaických, v skutočnosti ich však skôr prehlbuje, objavuje nimi nové uhly pohľadu. Knižka Prstoklady nie je teda náhodný výlev citov, ale súvislá práca na uchopení myšlienok. Verše, ktoré autorka zaradila do tejto knižky, vznikali v priebehu posledných dvoch až troch rokov, ale, ako priznáva, je tam aj báseň „zo šuplíka“, ktorá si v ňom poležala hádam aj desaťročie.
„Moje básne – ak vôbec možno tieto lyricko-reflexívne texty nazvať básňami – vznikajú akosi pomimo iných (aj literárnych) aktivít,“ hovorí autorka. „Stáva sa, že sedím dlhší čas nad nejakým filozofickým (alebo aj prozaickým) textom a v prestávkach medzi písaním mi kdesi v pozadí mysle vibruje (zdanlivo nesúvisle) istý obraz alebo istá metafora. Zatiaľ existujú len v náznaku, vnímam ich neostro, skôr len tuším tvary, ku ktorým smerujú. Nosím ich v sebe pár dní a odrazu, zväčša nečakane, naskočia spojenia a slová, na ktoré sa ten obraz premenil, začnú sa pomaly zbierať a utvárať istý celok. Ten potom ďalšie dni cizelujem a po istom časovom odstupe opäť a opäť prepisujem, až kým nie som aspoň trochu s výsledkom spokojná. Stáva sa však, že po takom dlhšom cizelovaní sa vrátim k niektorým pôvodným tvarom.“
Z knižky cítiť, že básne sú pre Etelu Farkašovú príležitosťou použiť tú najhutnejšiu výrazovú silu. Z textov vyžaruje nielen sila prepracovanosti formy, ale aj sila koncentrovanej emócie a jej nasmerovanie na cieľ. Hlbšie možno než pri próze či eseji, je aj sebaodhalenie spisovateľky: Báseň sa síce často vyjadruje metaforou, obrazom, náznakom, ale o autorovi vyjaví presnú, priam dokumentárnu, pravdu. Prezrádza, čo mu leží najviac na srdci, čím sa zaoberá jeho podvedomie. „Báseň, či poézia, je pre mňa veľmi koncentrované vyjadrenie pocitu, myšlienky, pravdaže, cez metaforický obraz. Mávam nesmiernu radosť, ak sa mi podarí utvoriť metaforu, ktorá obsiahne jadro myšlienky alebo pocitu. Písanie poetických textov predstavuje pre mňa značne odlišnú skúsenosť s tvorbou ako písanie prózy, nehovoriac už o eseji alebo teoretickom článku. A dodám, že aj zriedkavejšiu, a o to možno i vzácnejšiu.“
Zaujímavé je aj to, čo autorka hovorí o svojom čítaní poézie: „Ak som sa vyjadrila, že písanie poézie je pre mňa inou skúsenosťou ako písanie prózy, tak to isté platí aj pre čítanie jednej i druhej. Zatiaľ čo z prózy spravidla nemám odrazu rozčítaných viac ako jednu knihu (som pomerne disciplinovaná čitateľka), z poetických si vyberám dajme tomu v jeden večer iba niekoľko básní z jednej, ďalší večer zopár z druhej zbierky, vyberám si ich podľa momentálneho vnútorného naladenia a tak raz sa mi žiada viac čítať Strážaya, inokedy Ondrejkovú alebo Mayröckerovú, raz Rúfusa či Rilkeho a inokedy Dobrovičovú, Prokešovú, Plathovú, Haugovú alebo Podrackú a niekedy zase staré japonské alebo čínske poetky.“
Už tradične ilustruje Farkašovej knižky Kveta Fulierová. Obe autorky spája aj vzťah k hudbe, kultivovanosť a aj priateľstvo: „Spoznali sme sa hádam pred troma desaťročiami cez našu spoločnú priateľku. Naše prvé kontakty boli pracovné. Oslovila som ju raz s prosbou, či by nechcela ilustrovať moju esejistickú knižku Uvidieť hudbu. Súhlasila a odvtedy spolupracujeme, Prstoklady sú mojou deviatou knižkou, ktorú Kveta Fulierová ilustrovala a bola by som veľmi rada, keby sa ňou naša spolupráca neskončila – jednak preto, že hudobné, kozmické či iné motívy v jej tvorbe sú mi blízke a prihovárajú sa mi, jednak preto, že pracovno-priateľské kontakty s ňou ma ľudsky obohacujú.“ Nie náhodou Fulierová použila ako výtvarný prvok aj ručné prepísanie niektorých veršov. Zdôraznila snahu autorky o tesné a bezprostredné spojenie s čitateľom.
Etela Farkašová: Prstoklady, vydavateľstvo PRO, Banská Bystrica
