Recenzia: Aritmetika nezmeria utrpenie ľudí

Kniha Sarajevo, čakanie na lastovičky z pera Miroslava Mojžitu je strhujúci dokument. Súbor faktov, príbehov, postojov a myslenia v podobe esejí o Bosne a Hercegovine. O krajine, ktorú v 90. rokoch minulého storočia postihla vojnová tragédia. Vojna ju dohrýzla a dotrhala až tak, že Ladislav Ballek ani nevidí v názve knihy metaforu, ale prostú a krutú pravdu: "Do Sarajeva sa už lastovičky nevracajú. Pod strechami jeho domov stratili svoju vlasť, akoby už navždy, a museli si nájsť nový domov. Ich raj sa zmenil na peklo..."

30.08.2010 13:00
debata

Zostali však ľudia. Nie všetci, mnohých zavraždili, pobili, vyhnali, takmer dva milióny stihli utiecť a rozpŕchnuť sa po svete. Podľa výskumu, citovaného Mojžitom, v rokoch 1992 až 1995 zahynulo alebo zostalo bez stopy nezvestných 97¤207 osôb, čo bolo 2,22 percenta obyvateľov štátu podľa sčítania z roku 1991.

Na okraj toho píše: „O vojne nám takmer nič nepovie aritmetika, údajmi o počte obetí – akokoľvek presnými a hodnovernými – nemožno zmerať utrpenie ľudí, ale v podmienkach tohto ťažko skúšaného štátu a jeho obyvateľov, je pravdivá a všetkými akceptovaná aritmetika istým krokom vpred.“

Aká to bola vlastne vojna? Mojžita hľadá odpovede s mnohými zasvätenými svedkami udalostí. Známy záhrebský profesor filozofie, veľa rokov predseda chorvátskeho Helsinského výboru Žarko Puhovski hovorí: „Bola to kombinácia štyroch vojnových javov. Bola to agresia Juhoslávie, nie Srbska, bola to občianska vojna. Bola to náboženská vojna a bola to vojna ozbrojených bánd. Nebola to vojna o územia, bola to vojna, ktorá mala za cieľ etnické čistky.“

Azda najprekvapivejšie sú slová, ktoré v rozhovore s Mojžitom vyslovil najvyšší islamský duchovný predstaviteľ Bosny a Hercegoviny, reis ullema Mustafa Cerič: „… bojovali sme proti sebe nie preto, že sme rozdielni, ale preto, že sme rovnakí.“ Schéma islam kontra kresťanstvo určite „nemohla a nemôže byť prostriedkom na poznanie a pochopenie príčin tragédie v Bosne a Hercegovine“. Mojžita sa nad Ceričovými slovami zamýšľa ako nad prejavom veľkej skepsy, lebo „…naznačuje ešte temnejšiu perspektívu budúcnosti ako prognóza či vízia Huntingtona o konflikte civilizácií. Veď ak je pravdou, že sa navzájom ničíme práve preto, lebo sme rovnakí, tak ľudský rod nemá dobrú perspektívu“.

Píše aj o mnohých iných stránkach života a spoločnosti v Bosne a Hercegovine, o jej osobnostiach, o komšiluku – zákone susedstva, o dialógu náboženstiev, ale aj o bosnianskom humore. Občan Vlasenice Zvonko Bagarič postavil bilbord, na ktorom cyrilikou pre svojich Srbov napísal: „Ťažko je Bohu s nami, takými, akí sme.“ Je to akoby sebareflexia celej Bosny a Hercegoviny.

Nechýba ani slovenský kontext. Veď autor je veľvyslanec nášho štátu v Sarajeve. Predtým pôsobil úspešne v Belehrade a spolu s Pavlom Demešom a ďalšími organizoval Bratislavský proces – hnutie srbskej opozície a slovenských mimovládnych organizácií, ktoré zohralo výraznú úlohu v zdolaní Miloševičovho autoritárskeho režimu.

Mojžita sa spolu s čitateľom prediera cez všetky zložitosti tejto históriou i ľuďmi krásnej a ubolenej krajiny. Počúva mnoho múdrych ľudí, predkladá ich názory a úvahy, ale sám nerobí nijaké múdro sa tváriace závery. Jeho múdrosť je v tom, že sa nehrá na múdreho.

Miroslav Mojžita: Sarajevo, čakanie na lastovičky (s fotografiami Pavla Demeša), Kalligram 2010

debata chyba