Vždy, keď si človek odniekiaľ trošku odštipne, aby sám mal aspoň to málo alebo aby mala o to málo viac jeho rodina, tá troška niekde chýba. Napríklad chýba človeku, ktorý si ju tiež len chcel uchmatnúť pre svoju rodinu. Vo svete, kde všetko so všetkým súvisí a čas speje len jedným smerom, nijaký podobný skutok nedopadne dobre a niektoré dokonca dopadnú tragicky. O to tragickejšie, keď už neostáva takmer žiadny čas na ich nápravu.
Temná tvár Barcelony
Uxbalov svet je drsné miesto. I keď žije v Barcelone, nie je to tá Barcelona známa z pestrofarebných pohľadníc a cestopisov. Je to len ďalšie európske klbko zamastených uličiek, pivníc a skladov, v ktorých sa skrývajú stovky utečencov a prisťahovalcov živoriacich na okraji spoločnosti. Z nich Uxbal žije. Vybavuje im prácu u tých, ktorým sa nechce svojim zamestnancom vyplácať európske platy. Alebo dodáva africkým pouličným predajcom falošné značkové kabelky, ktoré len o pár blokov ďalej šije kŕdeľ usilovných vykorisťovaných včeličiek odkiaľsi z Ázie.
Po celodennom sprostredkovávaní protislužieb medzi Číňanmi, Senegalčanmi a miestnou políciou sa Uxbal vracia do svojho súkromného sveta. V apokalyptickom byte plnom nočných motýľov Uxbalovi robia spoločnosť syn a dcérka, o ktorých sa stará sám, keďže ich psychicky chorá matka sa nevie postarať ani sama o seba.
Do toho príde rakovina. Učesať svoj divoký život a zabezpečiť deti za niekoľko posledných mesiacov nie je najľahšia úloha. Ak však Uxbal vezme trošku tu a trošku tam…
Priveľa ťažoby
Ťaživá atmosféra je pre Iňárritua typická, tentoraz v nej však mexický režisér zašiel ešte ďalej ako v predchádzajúcich snímkach. Vo filme Biutiful v podstate divákovi nedovolí vydýchnuť ani na okamih. A vzhľadom na to, že má film takmer dve a pol hodiny, je toho už ku koncu takmer priveľa.
Koľko utrpenia sa asi môže v jednom filme nahromadiť? Divák sa nestihne spamätať z jednej katastrofy a už sa pred ním odohráva ďalšia. Navyše v podaní Javiera Bardema, ktorý hrá svojho Uxbala skutočne presvedčivo, vyzerá všetko ešte dojemnejšie a tragickejšie. Bardem za rolu získal aj zaslúženú nomináciu na Oscara, čo sa v prípade snímky nakrútenej v španielčine stalo celkom po prvý raz.
Nie je to však len Bardem, ale aj všetky ostatné pomerne neznáme herecké tváre, ktoré film ťahajú. V prípade drsnej autentickosti, s ktorou Iňárritu v snímke pracuje, by to bez dokonale realistických hercov ani nešlo.
Žiadne schémy
Iňárritu sa však našťastie nezameral len na osobné nešťastie jedného chlapa. Ponúka aj veľmi komplexný náhľad do tej sféry novodobého veľkomestského života, ktorú by najradšej bežní obyvatelia ani nevideli. V centre pozornosti tu sú tí, ktorí sa pohľadom v skutočnosti zo všetkých síl vyhýbajú.
Snímka má toľko vrstiev a rovín, koľko ich má skutočný život a zopár ďalších v scenári Iňárritu len naznačuje. Samotný príbeh však akoby režisér vôbec nekorigoval. Nezdá sa, že by chcel dospieť k nejakému konkrétnemu cieľu, prípadne divákovi odovzdať kus rozumu či posolstva. To, že sa 47-ročný Iňárritu nedá obmedzovať nejakými stereotypnými schémami a nepísanými pravidlami, je však jeden z dôvodov, prečo jeho jediné štyri celovečerné filmy spolu získali až 12 nominácií na Oscara a množstvo ďalších cien.
Biutiful dušu diváka nepohladí, možno ním dokonca aj otrasie. Plní však iné úlohy a vďaka mimoriadnemu režisérovi a hercom ich plní veľmi dobre.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Biutiful, Mexiko, Španielsko 2010
réžia: Alejandro González Iňárritu
scenár: Alejandro González Iňárritu, Armando Bo Nicolás Giacobone
hudba: Gustavo Santaolalla
hrajú: Javier Bardem, Marciel Álvarezová, Hanaa Bouchaibová a iní
slovenská premiéra: 24. marca
