Hrdinkou je mestská žena Babika, ktorá jedného dňa stretne muža z juhoslovenského vidieka a zamiluje sa doňho. Keď sa ich stretávanie preruší, Babika sa ho vydá hľadať. Zavedie ju to až na slovensko-maďarské pomedzie, na majer, kde muž žil. Teraz tam však zostali už iba jeho dvaja synovia – Lajcsi a Jancsi. Spočiatku to neplánuje, ale napokon s nimi Babika zostane. A začne ju priťahovať starší Lajcsi, ktorý sa vraj podal na svojho otca. Napokon sa za neho vydá. Lenže do Babiky je zamilovaný Jancsi, ktorý po nej túži.
Výborný Mokos
Úvodné scény filmu sprevádza poeticky ladený komentár Babiky/Szidi Tobias, ktorý sa snaží opísať hrdinkine pocity a zrod jej lásky. Miestami pôsobí až gýčovo. Našťastie, tvorcovia od tohto postupu včas ustúpili. Rozprávanie sa trochu uvoľní a spontánnosť do filmu prinesú postavy Lajcsiho a Jancsiho, ktoré sú výborne obsadené. Attila Mokos opäť zúročil svoj výrazový potenciál a nesileným spôsobom stvárnil mačovsky založeného chlapíka, ktorý bez problémov zapadá do dedinskej komunity. Talent však preukázal aj Peter Nádasdi v úlohe Jancsiho a obaja pôsobia presvedčivejšie ako Szidi Tobias.
Režisér Peter Bebjak mal doteraz skúsenosti s televíznymi formátmi, ale Marhuľový ostrov je pre neho prvý celovečerný kinofilm. V spolupráci s kameramanom Martinom Žiaranom tu zvolil zaujímavé kompozičné riešenia a inscenoval viacero pôsobivých scén. Dobre sa počúva aj hudba, akurát vzniká dojem, že je nadužívaná. Tvorcovia po nej pričasto siahajú, aby podčiarkli emocionálne vyznenie udalostí a už beztak výraznej obrazovej atmosféry. Čerpajú z príťažlivosti podunajskej krajiny a prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, pôsobí ako špongia nasiaknutá slnkom, potom, šťavami, vôňami a pachmi.
Sploštené postavy
Problematickým sa javí najmä koncept postáv a s tým súvisiace rozprávanie. Babike totiž chýba zázemie, divák netuší, odkiaľ vychádza, kde pracuje, čo má nažité vo svojom pôvodnom svete. Jednoducho sa objaví a vrhá sa do vzťahov. Vlastne všetky ústredné postavy sa tu nechajú vláčiť citmi a pudmi, akoby odovzdané osudu. Nejako bolo, nejako bude, teraz vyhovieme emóciám a zmyslom. Takýto pohľad postavy splošťuje, až sa takmer ponášajú na rozumovo otupené handričkové bábky, ktoré plápolajú vo vetre.
S tým súvisí aj redukcia rozhovorov. Nemusela byť na škodu, keby to opäť neubližovalo postavám. Nepotrebujú slová, odovzdávajú sa situácii. Ich správanie sa zjednodušuje a niekedy pôsobí nemotivovane. Akoby hrdinov odrazu prepadlo nejaké volanie, túžba či nálada a oni sa tomu podvolili. Rozhodovanie má podobu prudkých rezov, bez príprav, bez uvažovania, bez slov. Dá sa to prirovnať k svadbe – všetci sa na ňu síce vyparádia, ale aj tak to rýchlo dopadne hurónskou zábavou a rozopnutými košeľami. Emóciám predsa treba nechať voľný priechod. Lenže triezvy človek, ktorý nie je uprostred tohto víru, sa na tom nemusí zabávať. Ani tomu príliš rozumieť.
Marhuľový ostrov sa zaradil k tým slovenským filmom, ktoré ukazujú, že sme ľudia silných emócií, prepojení s krajinou, potužovaní alkoholom a v povahe máme akosi zakorenené baladické cítenie. Táto snímka sa opäť viac orientuje na kochavé zobrazovanie krajiny, atmosféru a emocionálne výbuchy postáv ako na presvedčivé prenikanie dovnútra vzťahov a uvažovania ľudí, ktoré sa v tunajších končinách nevidí často. V tomto smere nie je film Marhuľový ostrov svojbytným ostrovom. Hoci vyzerá pekne.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Marhuľový ostrov, SR 2011
scenár: Peter Lipovský
réžia: Peter Bebjak
hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos, Peter Nádasdi, György Cserhalmi a iní
slovenská kinopremiéra: 14. apríla
