Diváka mätie už v úvode. V elegantných čiernobielych obrazoch, spomalene a v sprievode povznášajúcej hudby predstavuje tragickú smrť dieťaťa. Jeho rodičia sa práve milujú, keď chlapec vypadne z okna. V momente ich najväčšej rozkoše. V tom okamihu sa prepoja tri výkriky. Nastáva doba temna. A zmena štýlu.
Začína sa to mužovou snahou vyliečiť bôľ svojej manželky. Jeho terapeutické pokusy majú viesť k víťazstvu racionality, ale opak sa stáva pravdou. Najskôr však musí dôjsť k súboju. A ten sa odohráva hlboko v lese. V prostredí, ktoré žena považuje za satanov chrám a muž dochádza k poznaniu, že chaos vládne. Že svoju manželku nedokáže spútať vlastnou rozvahou, zvlášť, keď sám stráca vnútornú rovnováhu pod vplyvom čohosi silnejšieho, živelnejšieho. V manželskom milovaní je čoraz menej nežnosti. Až dochádza k mučeniu.
Film Antikrist poskytuje priestor pre viacero interpretácií a nejednoznačnosť, ktorá zákonite vyvoláva otázky, ho robí pozoruhodným. Na druhej strane je však priamosť, ktorá sa spája predovšetkým so zobrazovaním trýznenia. Lars von Trier zachádza do extrému. Tých scén nie je veľa, ale načo vôbec sú? Akoby si aj takýmto spôsobom potreboval režisér zaistiť rozruch. Zbytočne vyhrocuje to, čo už je vyhrotené. Trieska do stola, keď má divák nad čím uvažovať. Vyrušuje a strháva pozornosť na viditeľné fyzické utrpenie. Maximálne utrpenie. Akoby chcel povedať „umučím postavy aj vás“.
Antikrist zanechá diváka vyčerpaného, zmäteného a je dosť možné, že bez chuti vidieť film znova. Ale aj sám režisér tvrdí, že ho pri nakrúcaní sprevádzala depresia. Rozdiel bude asi v tom, že on považoval Antikrista za terapiu. A čo pre divákov pripravuje teraz? Projekt Melancholia. O planéte, na ktorú by radšej nikomu neodporúčal zájsť.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Antikrist, Dánsko, Nemecko, Francúzsko, Švédsko 2009
scenár a réžia: Lars von Trier
hrajú: Charlotte Gainsbourgová, Willem Dafoe
slovenská kinopremiéra: 25. marca
