Recenzia: Za minulosť vďačíme hlupákom

Pri máloktorých knihách - rozhovoroch zažijete ten príjemne smutný pocit ľútosti z toho, že ste na konci.

26.07.2010 13:50
Jean Claude Carriere - Umberto Eco Foto:
Jean Claude Carriere - Umberto Eco: Knih se jen tak nezbavíme
debata

A pritom by ste tak veľmi chceli ešte počúvať tie prekrásne filipiky, vtipné bonmoty, úsmevné i absurdné príbehy zo života, ktorý vám pripadá až neuveriteľne dobrodružný, akoby vystrihnutý z vysnívaného neba.

V prípade knižného rozhovoru Umberta Eca a Jeana-Clauda Carriéra Knih se jen tak nezbavíme je to nepochybne to najdobrodružnejšie nebo knihomoľov, bibliofilov, chronických čitateľov, vášnivých zberateľov, hľadačov pokladov v antikvariátoch, blúdivcov v katakombách knižníc či milovníkov príbehov o knihách, spisovateľoch a iných podivných bytostiach písaného slova.

Rozhovor dvoch autorov – francúzskeho scenáristu a spisovateľa J.-C. Carriera a talianskeho spisovateľa a teoretika U. Eca – viedol novinár Jean-Philippe de Tonnac. Je to dialóg dvoch iskrivých intelektuálov, ktorí sa zdvorilo predháňajú vo vtipných interpretáciách našej súčasne digitálnej éry, odhaľujú svoje vášne a nechávajú nakuknúť do svojich knižníc a tvorivých laboratórií.

Dialóg medzi dvoma európskymi intelektuálmi vznikol do istej miery aj z potreby nanovo definovať úlohu knihy v dnešnej digitálnej spoločnosti. Problém „konca knihy“ s príchodom nových médií však podľa Eca a Carriera nehrozí jednoducho preto, že napriek nepochybne prudko rastúcej kultúre počítačov a multimediálnej zábavy je kniha takým špecifickým nosičom informácií, že ju nemá čo nahradiť.

Napriek ohromnému nástupu „nových médií“ – internetu a digitálneho záznamu – obidvaja svorne tvrdia, že kniha zostáva najdôležitejším civilizačným a kultúrnym fenoménom, aký vôbec ľudstvo kedy vymyslelo. Kniha je poklad, zbierka toho najvyššieho poznania, ktoré pretrváva storočia. Zároveň je však kniha aj excelentnou ukážkou absurdnosti toho, čo všetko je človek schopný vymyslieť.

Autori digitálne médiá neodsudzujú, obidvaja vysoko vyzdvihujú úžasnú rýchlosť prenosu informácií, schopnosť odhaľovať neprávosti, cenzúru, ale zároveň upozorňujú na presýtenie zbytočnosťou a hlúposťou. Zbytočné však boli a sú aj tisíce kníh, priznávajú partneri v dialógu, vyťahujúc občas ohromné fakty. Napríklad vo francúzskej národnej knižnici majú dva milióny titulov, ktoré si nikdy nikto nepožičal. Práve preto, lebo ľudská hlúposť je veľmi rozsiahlym územím, ako na to upozorňujú viackrát, azda najvýraznejšie v kapitole venovanej faktu, že za poznanie svojej minulosti vďačíme neraz „kreténom, hlupákom a odporcom“. Prečo, prečítajte si v knihe, ale vysvetlenie je mimoriadne dôsledné a nevyvrátiteľné.

Samotný dialóg dvojice je rozčlenený na pätnásť tematických okruhov. Väčšina sa krúti okolo apokalyptických vízií konca knihy a konca kultúry, pričom diskutujúci si práve z apokalýps radi uťahujú. Vysvetľujú symbolické gestá pálenia kníh, odhaľujú „okultné“ praktiky niektorých vydavateľov, venujú sa – ako správni zberatelia kníh – dejinám knihy i kuriozitám, ktoré majú vo svojich zbierkach.

Rozhovor pritom plynie ako dišputa dvoch rozhľadených pánov pri pohári príjemného vína, takže aj ťažké témy nakoniec vyznievajú ako príjemná ľahká konverzácia. A z takého stretnutia plného iskrivých myšlienok, šarmu, vtipu a múdrosti sa neľahko odchádza. Pokiaľ máte radi knihy, tento nádherný dialóg vám pohladí dušu.

debata chyba