Režimy sú zovšeobecneným a subjektívnym pohľadom na to, čím táto krajina prešla od čias minulého režimu až po súčasnosť. Mišo Kováč, textár a raper, spolu s hudobníkom Marcelom Vénom pripravili album desiatich skladieb, chronologicky zoradených podľa „-izmov“. Začína sa komunizmom, cez socializmus a revolúciu sa poslucháč dopracuje až ku kľúčovým udalostiam rokov deväťdesiatych a nultých. Od „vekslákov“ k Mečiarovej vláde, krachu nebankových subjektov až po vstup do Európskej únie.
Či už z nahrávky, alebo naživo, na hudbu Režimov sa dá pozerať z dvoch strán. Po obsahovej stránke sú, samozrejme, najdôležitejšie slová, Kováčove texty sú výstižné i vtipné, s nadhľadom zosmiešňujú stereotypy a niekedy až kronikársky mapujú zverstvá doby, či už je ich hlavným predstaviteľom Husák s Jakešom, alebo Dzurinda a Harabin.
Druhá stránka je technická. Kováč nie je brilantný raper, je skôr textár, ktorý vyšiel zo slam poetry scény. Rovnako ako český hosť – Bio Masha, ktorá sa objaví v dvoch skladbách venovaných federatívnej republike. Ich amatérsky prístup tak pripomína rané časy tunajšej hip-hopovej scény na čele s jediným albumom Trosiek.
Aj hudobne Režimy odkazujú na minulosť. Podklady – pre rap pomerne netypické – čerpajú z acid jazzu. Ich základom je nepokojný klavír s elektrickou gitarou a občasným fúknutím do trúbky.
Cez koncert zase počuť, že Režimy nie sú kapelou, ktorá by spolu pravidelne skúšala a bola si sama sebou na pódiu istá. Je tak skôr len živým sprievodom k cédečku, ktoré československou hymnou a ostnatým drôtom pokrstila promotérka Lenka Zogatová s hercom Richardom Stankem. Celistvosť narušila aj dvadsaťminútová prestávka v polovici koncertu.
Pri pohľade na chronológiu moderných dejín lepšie znejú skladby porevolučné. Môže za to asi aj fakt, že ľudia, ktorí za albumom stoja, majú bližšie k tridsiatke ako dvadsiatke, a 80. roky tak vnímajú skôr z pohľadu dieťaťa či druhej ruky. Prípadne – z ich dôsledkov pre súčasnosť. Nasledujúcu dekádu však už majú v živej pamäti.
Jasný koncept projektu Režimy pôsobí mierne prvoplánovo. No ako to na slovenskej hudobnej scéne býva zvykom, keď príde interpret s niečím novým, je mu ľahko odpustené. Napokon, albumy, ktoré sa zaoberajú podobnými témami, hoci pomenúvajú veci menej konkrétne, zvyčajne naozaj znejú nefalšovane. Príklady máme dokonca aj v česko-slovenskom rape – či už to bol Peťo Tázok s jeho VP84, alebo úplne čerstvý Konec civilizace Bonusa.
Paradoxom zostáva, že aj keď pôvodná myšlienka rapu vychádza zo sociálne nižších vrstiev, slovenskí raperi z „oficiálnej“, teda
mainstreamovej scény sú schopní rapovať akurát o svojich reťaziach. Sociálne témy tak ostávajú pre ľudí, ktorí rap tvoria, no nie sú súčasťou spomínanej – médiami pretláčanej scény. Tak fungujú Tázok, Bonus a aj Režimy. Našťastie.
