V nedávnej dobe ste sa liečili z depresií. Ako sa vám vodí v tomto období?
Mám teraz nabité dni, čo úzko súvisí s mojim novým cédečkom. Mám z toho všetkého radosť. Darí sa mi v práci a ak by som mal okolo seba nejaké drevo, poklopkal by som naň, že našťastie, teraz je aj moja súkromná sféra v norme.
Prežívate teda šťastné obdobie?
Áno.
A čím to je?
Všetkým, čo sa mi deje. Sú to pospájané náhody. Jedno súvisí s druhým. Niečo bolo naplánované a niečo sa na to nalepilo.
Keď už spravíte jeden dobrý krok, nasleduje aj druhý a tretí?
Áno, takto sa to viaže. Stretávam sa s príjemnými ľuďmi, dobre sa mi pracuje. Z toho to logicky vyplýva.
Našli ste s novými muzikantskými kolegami – mladšími o generáciu od vás – spoločnú reč a porozumenie pri tvorbe nového albumu?
Dokonale sme sa zladili. Tvorili sme, počúvali skladby, uvažovali sme nad tým, čo sedí a čo zasa nie. Ani raz sa nám nestalo, že by nám niečo nevychádzalo. Je to najpríjemnejšie, čo môže byť, keď sa človeku podarí vytvoriť niečo, za čím si stopercentne stojí, a ešte navyše so spolupracovníkmi, s ktorými má úplne rovnaký názor. Boli najlepší, akých som si vedel predstaviť.
Musia si muzikanti rozumieť aj ľudsky na to, aby vzniklo dobré cédečko, alebo stačí, ak sú veľkí profesionáli a urobia si čo najlepšie svoju prácu?
Na jednej strane, samozrejme, dokonalí profesionáli potešia. Výborných muzikantov totiž nie je až toľko, hoci je ich v súčasnosti už dosť. Vždy má však inú kvalitu vzťah, keď sa s kolegom máte chuť porozprávať aj po práci. Hoci aj o včerajšom futbale či o ženách, čo chodia po ulici. Vždy som rád, keď to „šliape“ súčasne ľudsky aj profesionálne.
Narážali ste v branži vždy na ľudí, s ktorými vám to hudobne i osobne „klapalo“?
Mal som vždy veľké šťastie, že som mohol pracovať s ľuďmi, ktorí u nás – a nielen u nás – predstavovali špičku. Keď si spomeniem na obdobie spred mnohých rokov, keď som sa po prvý raz stretol s pánmi Horáčkom a Hapkom, to bolo úžasné. Boli sme veľmi ľudsky prepojení. Kedykoľvek som prišiel do Prahy, aj v noci po koncerte, hneď som Hapkovi zavolal, lebo on je nočný vták a on okamžite vyrazil za mnou a išli sme do víru veľkomesta. Tešili sme sa zo seba navzájom. Potom aj naša spolupráca vyzerala skvelo. Bol som oveľa uvoľnenejší, ako by v réžii za sklom v štúdiu sedel niekto, koho si síce vážim, ale ľudsky si nemáme čo povedať.
Hovorí sa, že človek priťahuje také typy ľudí, akým je on sám. Priatelia sú vlastne naším zrkadlom. Súhlasíte s tým?
Myslím si, že sa dosť dobre dokážem prispôsobiť. Keď narazím na človeka, s ktorým chcem pracovať, a dajme tomu, ak by aj mal nejaké negatívne charakterové črty, dokážem to ukočírovať tak, aby sme nemali problémy.
A musia sa iní prispôsobovať vám?
Je to vzájomné. A malo by to tak byť. Ak by sme sa nevedeli navzájom prispôsobovať, tak málokto by sa s málokým kamarátil a málokto by s málokým vychádzal.
Akých ľudí si k sebe púšťate v súkromí?
Je ich veľmi málo. Sú to väčšinou ľudia, ktorí so mnou spolupracujú profesionálne. Tých, ktorých mám pri sebe v súkromí, mám aj v štúdiu či na pódiu.
Čo by ste v povahe človeka neakceptovali?
Nemám rád hlúposť a podlosť. Keď vás niekto podrazí, tak si viac dávate pozor aj na iných ľudí. Máte pocit, že úder by mohol prísť aj z inej strany.
Zvonka sa môže zdať, že práve šoubiznis je liaheň intríg a podrazov. Je to tak?
Šoubiznis je len viac na očiach. Lenže to nie sú ľudia, ktorí točia veľké peniaze. U nich to vyzerá trošku ináč. My sme tu niekoľkí kohúti na malom smetisku a každý sa snaží urobiť si čo najlepšiu prácu. To je na hudbe veľmi dobré a zaujímavé, že či je to mladá nová kapela, alebo starší interpret, vždy a každý má snahu o čo najlepšie dielko. Nikdy som nezažil nikoho z kolegov, kto by vypustil do sveta produkt, s ktorým by nebol spokojný a neprekážalo by mu to.
A vy ste niekedy vytvorili skladbu či album, s ktorým ste neboli naplno stotožnený a vydali ste ho?
Nie. Nikdy by som si to nedovolil. Mrzelo a trápilo by ma to po celý život.
Sú teda umelci tí, ktorí sa pokúšajú o dokonalosť?
Všetci sa o ňu pokúšajú. A všetci túžia byť dokonalí.
Ako ste sa cítili v štúdiu po rokoch nenahrávania albumu?
Bolo to maximálne príjemné. Album vznikal veľmi krásne, hladko a spontánne. Pesničky i texty sme tvorili rýchlo. Aj nahrávanie, aj spievanie, aj komunikácia s muzikantmi – po každej stránke bolo fajn.
Udialo sa tak aj preto, že od vášho posledného albumu ubehlo päť rokov a vo vás sa nahromadili nápady a myšlienky, ktoré ste teraz vypustili?
Iste. Konečne som urobil to, na čo som sa chystal roky. A zároveň som spolupracoval s príjemnými ľuďmi. Nečakal som, že natoľko výživná a pozitívna bude aj spolupráca s producentmi, ktorí boli zároveň muzikantmi i autormi hudby. Vlado Krausz, ktorého považujem za jedného z najlepších textárov na Slovensku, je na albume zastúpený polovicou textov.
Texty na novom albume pôsobia ako vaša osobná spoveď, hoci vám ich sčasti písal niekto iný. Ako je to možné?
Teší ma, že ľudia, a dokonca ani tí najbližší v branži, nie sú schopní dešifrovať, ktorý text je môj a ktorý Krauszov. To je úžasné.
On vám teda písal texty na telo?
To ani nie. Spievam však o univerzálnych témach. A on ich vie dobre spracovať. Nie je podstatné, či texty písal pre mňa, alebo pre niekoho iného. Mne sedeli.
Musí sa spevák vždy stotožňovať s textom, ktorý spieva?
Bez toho to nejde.
Aký je u vás proces písania textov?
Sedím za stolom alebo kdekoľvek, kde sa dá písať. Niečo mi príde na um – zväčša slogan. Nuž a keď sa zadarí, o chvíľu je text hotový.
Čerpáte z vlastného života či z pozorovania iných?
Samozrejme texty súvisia s mojimi zážitkami. Sú v nich veľmi konkrétne impulzy z môjho života.
