Čím vás vyprovokoval Tolstého populárny román?
Filmové adaptácie hovoria väčšinou o ľúbostnom trojuholníku Anna Kareninová, Karenin a Vronský. Väčšina románových línií bola vo filmoch potlačená. Mojou ambíciou bolo nevytvoriť inscenáciu len o vzťahovom trojuholníku, ale dostať do predstavenia aj iné línie. O hľadaní manželského šťastia, v kontraste so šťastím mileneckým.
Čo máte na mysli?
V románe je veľa ženských postáv. Na jednej strane je Kitty – mladučké dievčatko, ktoré sa najskôr zamiluje do Vronského, potom si po istých komplikáciách vezme Levina. Je tam jej sestra Dolly, Kareninovej švagriná, je zase typ manželky a matky, prežívajúcej krízu. Manžel ju totiž klame.
Ktorú z línií považujete za najdôležitejšiu?
Tú, ktorá dostáva všetky milenecké vzťahy do inej optiky. A to je línia Levinovho brata Nikolaja. Je to presvedčený socialista, ktorý chce revolúciou zmeniť svet, žije s ľahkou dievčinou a zomiera na tuberkulózu. Všetky tie mužsko-ženské vzťahy sa dostávajú do veľkej mozaiky. A v tom prípade nie je Anna Kareninová len príbehom jedného ľúbostného trojuholníka, ale obrazom rôznych podôb vzťahov medzi mužmi a ženami v spoločnosti, ktorá je komplikovaná svojím myslením, svojimi ideami a v ktorej existuje aj istý militarizmus.
Úlohu Kareninovej naštudovali dve herečky. V čom sa ich stvárnenie odlišuje?
Na jednej strane je Zuzana Fialová, ktorá má v sebe prirodzenú expresivitu, vyžaruje z nej akási tragickosť. Na druhej strane je Slávka Halčáková, ktorá pôsobí introvertnejšie, subtílnejšie, ale napriek tomu so silným osobnostným zástojom. Predpokladám, že to budú dve predstavenia, i keď v tej istej koncepcii.
Akú javiskovú koncepciu ste zvolili?
Javisko je biely priestor, pohybujú sa v ňom akési kubusy, ktoré menia scénu. V čistom priestore hrajú herci akoby boli pod mikroskopom. Je to náročné, ale verím, že Anna Kareninová bude hereckým koncertom hercov Slovenského národného divadla.
Pôvodne ste však chceli naštudovať Annu Kareninovú v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.
Pred tromi rokmi som o tejto možnosti uvažoval. Nenašli sme však dramatizátora. Anna Kareninová mi však stále vŕtala v hlave, až sme sa nakoniec pustili do adaptácie Tolstého s dramaturgom nitrianskeho divadla Danom Mailingom. Bola to veľmi zaujímavá práca a verím, že bude zaujímavá aj pre divákov.
Čo bolo najväčším úskalím?
Najťažšie bolo zmeniť román na dramatický text. Pri dramatizácii sa, bohužiaľ, nedajú len vybrať dialógy a urobiť z nich hru. Mnohé situácie bolo treba zjednotiť, nájsť iné a vytvoriť z literárneho materiálu novú hru. Ale tak, aby Tolstoj neodišiel z postáv a aby tam zostali aj jeho názory na život a svet.
