Kniha týždňa: Trpká výpoveď o nežnosti

Vladimír Ondruš bol jedným z protagonistov prevratu v novembri 1989. Jeho výpoveď o ňom v knihe Atentát na nežnú revolúciu znie ako zvolanie dieťaťa z Andersenovej rozprávky: Kráľ je nahý. Pre vedu o poznávaní je tá rozprávka metaforou. Kráľ bol presvedčený, že je oblečený v krásnych šatách, a ľud, čo mu kričal na slávu, tie šaty videl. Po výkriku dieťaťa naraz všetkým svitlo, že kráľ nijaké šaty nemá.

17.01.2010 06:11
debata

Ondruš opisuje, ako to v novembri 1989 bolo. Ohromné zrýchlenie dejín, reťaz nestabilných bodov, v ktorých náhoda určovala, čo bude ďalej. Rýchlosť zmien presahovala ľudskú schopnosť poznať, rozhodovať a riadiť. Lenže ľudia neznášajú poznávací zmätok, vždy si potrebujú všetko vysvetliť a podľa toho vidia svet.

A tak niektorí za novembrovými udalosťami videli sprisahanie; niektorí tajné dohody; iní Boží zásah; ďalší vševediacich mudrcov, čo sa objavili z jedného dňa na druhý, aby za ostatných uvážene mysleli a konali. Nový kráľ Pravdy a Lásky, víťaz nad Lžou a Nenávisťou, dostával velebný šat.

Ibaže aktívni aktéri udalostí neboli o nič múdrejší ako všetci ostatní. Aj oni mali svoje vysvetlenia. O tom, ktoré z nich sa uchytilo a prevládlo, takisto často rozhodla náhoda.

Ondruš sa zameriava na jedno z takýchto vysvetlení. Postupne začalo hrať na politickej scéne jednu z hlavných rolí. Toto vysvetlenie chápalo komunistický režim ako diabolský systém ovládaný Štátnou bezpečnosťou, družinou vzdelaných a prefíkaných eštebákov. Čertov, ktorým upísalo duše stotisíc hriešnikov. Po prevrate eštebáci akosi celkom zmizli, zato sa do jeho ohniska dostali tí strašní hriešnici. A stali sa objektmi lustrácií.

Čo dieťa z Ondrušovej knihy vykríklo, je pravda, ktorá, raz vyslovená, sa javí ako jasná a banálna. Áno, komunistická strana mala tajnú políciu a tá všetkých podozrivých občanov sledovala. Lenže zamestnanci ŠtB neboli rafinovaní diabli, ale väčšinou primitívi, flákači a alkoholici. Ondruš nám niektorých z nich plasticky predstavuje.

Boli oceňovaní podľa toho, koľko duší upísali, a tak sa na ich zoznamoch ocitli tisícky ľudí, ktorých si pozvali na vypočúvanie. Keďže vypočúvaní k nim boli slušní a zdvorilí – a, samozrejme, plní strachu, rovno si ich zapísali ako „kandidátov na tajnú spoluprácu“. Bez ich vedomia. A mali aj iné upísané duše. Tých, čo sa báli o rodinu, a tak donášali neškodné klebety; tých, čo boli prepustení z komunistických väzení a ŠtB ich mohla hrozbami terorizovať; tých, čo boli zamestnaní na významných postoch v ekonomike, v novinách, umení, vede a vedeli, že pozvanie na ŠtB nemôžu odmietnuť, no dávali si pozor, aby hovorili len nepodstatné veci a predstierali oddanosť a poslušnosť.

Hádam najhoršími, ale aj najpoľutovani­ahodnejšími hriešnikmi boli bývalí komunisti. Strana ich vyvrhla, z mnohých boli po páde z vysokých postov zlomené osobnosti a ako zatratených kacírov ich mohla ŠtB vydierať.

A čo tí komunisti, ktorí v strane ostali? Straníkov je na zoznamoch ŠtB akosi primálo. Čo tí, o ktorých všetci na pracoviskách vedeli, že slúžia ŠtB a ich mená je na zoznamoch márne hľadať? Túto podstatnú otázku celkom nezodpovedal ani Vladimír Ondruš.

Možno mal zacitovať to, čo napísal Miroslav Kusý v denníku SME 24. marca 2005. Voľakedajší pracovník Ústredného výboru Komunistickej strany dobre videl do jej kuchyne: „Povinnosťou každého komunistu bolo byť bdelým a ostražitým, hlásiť každú osobu podozrivú z úkladov proti socializmu u nás, z jeho možného rozvracania. To, čo mali komunisti, nomenklatúrne kádre a eštebáci v náplni práce, mali tí ostatní robiť ako svoj vynútený, zvláštny úväzok pre Štátnu bezpečnosť.“

Ondruš uvádza, ako šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc vydal hneď na začiatku prevratu rozkaz na zničenie materiálov ŠtB. Vari až 90 percent záznamov bolo skartovaných. Neporušené ostali zoznamy občanov, ktorých ŠtB evidovala – a to tak zoznamy sledovaných osôb, ako aj potenciálnych kandidátov na spoluprácu, dôverníkov, agentov. Registre zväzkov – a v nich všetci v jednom vreci. Už sa nedá zistiť, kto, čo a na koho povedal.

V Česku bol Lorenc odsúdený, ale trestu sa vyhol, na Slovensku nebol ani obžalovaný. I keby jeho vina bola právne spochybniteľná, je to človek, ktorý nesie mravnú zodpovednosť za utrpenie veľkého počtu ľudí. Tých, ktorých ŠtB ponižovala, korumpovala alebo terorizovala za komunizmu. A nemenej tých, čo boli už po jeho rozpade, v slobodných časoch, vystavení spochybňovaniu a znevažovaniu, ktoré Ondruš v knihe opisuje.

Ich mená sa nachádzajú v registri zväzkov, ale Lorenz im vzal možnosť dokázať nevinu. Najmä však prispel k démonizácii ŠtB a tým aj škandalizovaniu ľudí z jej zoznamov.

Na Lorencovi je veľký diel viny za chaos, ktorý postihol politickú scénu po rozvrate Verejnosti proti násiliu, keď eštebácke znemožnenie Jána Budaja otvorilo cestu k moci Vladimírovi Mečiarovi a viedlo k rozpadu Československa. Slovenská kultúra dostala ťažkú ranu, keď sa cez registre ŠtB spochybnilo dielo a osobná integrita takých ľudí, akými sú Anton Srholec alebo Eugen Gindl – o nich Ondruš podrobne píše, alebo keď sa ešte aj posmrtne znevážil velikán európskych dimenzií Vojtech Zamarovský.

Kto ostal nepoškvrnený? Niežeby sme všetci boli rovnako vinní a rovnako nevinní. Ale tá sonda do ľudskej duše, ktorú urobil Vladimír Ondruš, ukazuje, akí obmedzení a slabí sme všetci bez výnimky. A ako všetci nesieme v sebe tendencie k dobru i zlu.
Nevládneme dynamikou spoločnosti; tak aspoň buďme radi, že nám priazeň dejín dopriala žiť dnes v tej časti sveta, kde slabosť a hlúposť majú už zas len ľudské rozmery a nie tie obludné, čo mali za komunizmu. Nežná revolúcia nemusela dodatočne dostať trvalú príchuť horkosti, keby sa agenda ŠtB nebola stala zástupným prostriedkom na vyváženie vlastnej zbabelosti a zlyhaní, na ventilovanie zlosti a agresivity a na sebaklamné predvádzanie sa mravnou rozhorčenosťou a nadradenosťou. Eštebácka hystéria pokazila život nevinným ľuďom a najtrpkejšie je to, že často ľuďom, ktorí si svoje vytrpeli už za komunizmu.

„Amorálne ,divoké' lustrácie mali ničivé účinky na atmosféru v štáte. Cynická politika zrazila novú, ešte nesmelú občiansku hrdosť na kolená. Nemožno sa preto čudovať ľahostajnosti občanov a ich pasivite pri neskorších krízach…“ konštatuje Ondruš. Nemoralizuje ani nedáva recepty. A treba dúfať, že jeho výpoveď privodí, nielen u nás, ale aj v iných krajinách znivočených komunizmom andersenovskú premenu optiky.

Vladimír Ondruš: Atentát na nežnú revolúciu, Ikar

debata chyba