Vďaka svojmu hlasu i jedným z najobsadzovanejších dabingových hercov. Momentálne má za sebou premiéru hry Noc lesbičiek, v divadle a.ha. a účinkuje i v televíznom seriáli Panelák. Marek Majeský (36).

Ste hercom na voľnej nohe. Je ľahké pre herca na Slovensku urobiť takéto slobodné rozhodnutie?
Momentálne som na voľnej nohe. Nie je to však pre mňa nič nové, lebo na svojej umeleckej púti som sa už niekoľkokrát ocitol v slobodnom povolaní. Pre každého herca je to vec voľby. Keď je zamestnaný v divadle, má istotu, že má určitý pravidelný prijem a patrí do konkrétneho umeleckého súboru. Na druhej strane, keď príde ráno do divadla a na divadelnom fermane (rozpise) uvidí, že dostal rolu, ktorá mu práve „nevonia“, nemôže ju odmietnuť. Keď je herec na voľnej nohe, má ten luxus, že sa sám môže slobodne rozhodnúť, či prijme, alebo odmietne konkrétnu ponuku. Tento luxus si, samozrejme, môže dovoliť len vtedy, keď má dostatočný počet ponúk, medzi ktorými si môže vyberať. Takže ako všetko, i toto má svoje výhody i nevýhody a je na každom hercovi, ako sa rozhodne. Pre mňa osobne je dôležité, či už v angažmán, alebo na voľnej nohe, aby moje umelecké pôsobenie malo zmysel.

Máte dostatok pracovných ponúk?
Doteraz som mal to šťastie a mám bez toho, aby som sa ja sám musel ponúkať spôsobom, pri ktorom by som si prestal vážiť sám seba. Na plné ústa povedané, je mi proti srsti správať sa servilne, bulvárne, akože „asertívne“, mať „špicatú hlavu“ a podobne. Na to je, žiaľ, veľa mojich kolegov odkázaných, keď chcú, aby na seba upútali pozornosť. V hereckom povolaní, kde je celý život a existencia závislá od rozhodovania iných, je, žiaľ, pre herca takéto správanie niekedy nevyhnutné.

Ak človek nemá inú možnosť, občas musí podliezať latku.
Áno, a preto to rešpektujem a nikoho neodsudzujem. No ja sám sa takto nikdy nebudem správať, lebo to nedokážem. V skratke: pre mňa bude vždy dôležité pracovať s ľuďmi, ktorí ma chcú a ja chcem pracovať s nimi. No a na to za tie roky mám viac-menej stále šťastie.

Momentálne hráte v inscenácii Noc lesbičiek v divadle a.ha. O čom je hra?
Hra je napísaná slávnym dramatikom a spisovateľom P. O. Enquistom, ktorý sám potvrdil, že sa príde osobne pozrieť do Bratislavy na naše naštudovanie jeho hry. Je to komorná hra pre štyroch hercov. Autor sa inšpiroval skutočným životom nemenej slávneho dramatika a spisovateľa A. Strindberga. Presnejšie životným obdobím, v ktorom ho opustila jedna z manželiek (herečka) a začala žiť s priateľkou (lesbičkou - tiež herečkou). Viac nebudem prezrádzať, treba sa prísť pozrieť.

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že ľudia v dnešnej dobe nemajú potrebu stretávať sa a radšej mailujú. Ako ste na tom vy?
Táto myšlienka súvisela s inscenáciou Bližšie od Teba (Closer), ktorú som naštudoval ešte počas môjho pôsobenia v košickom divadle. O pár rokov nato bol nakrútený slávny film s rovnomenným názvom, ktorý získal i Zlatý Glóbus. Autorom hry, ale aj scenáristom filmu je anglický spisovateľ a dramatik Patrik Marber. Na premiéru sa bol v Košiciach aj osobne pozrieť. Dodnes máme s Maťom Landlom pocit, že sa práve naším predstavením nechal pri nakrúcaní slávneho filmu inšpirovať. Obsah hry i filmu je aj o tom, ako sa ľudia v dnešnej dobe skrývajú, hanbia za seba a chatovaním vytvárajú o sebe falošnú osobnosť.

Ako ste na tom vy?
Pre mňa je reálny život, stretnutie s druhým človekom nenahraditeľné. Preto tak milujem aj divadlo, lebo tú unikátnosť prchavého okamihu, časopriestorovosti, vzájomného kontaktu mu nikdy nezoberiete. Aj keď doba je uponáhľaná a ľudia už nemajú čas sa stretávať tak ako v minulosti. Viem, že najnovšia „móda“ je facebook (internetová forma komunikácie pozn. red.). Mnoho známych ma nahovára, aby som sa do tejto siete prihlásil i ja, ale priznám sa, že ešte som na to nenabral odvahu.

Máte strach, že by ste i vy dokázali dať prednosť tejto forme komunikácie? Je to pre vás príliš veľké lákadlo?
Obávam sa toho, že by som chcel zistiť všetko, čo facebook ponúka. Viem, že mnoho ľudí si cez tento systém našlo veľa nových priateľov, spolužiakov zo základnej či strednej školy, ale i partnerov. Z rozprávania známych viem aj to, že ľudia sa od toho dokázali stať doslova závislí. A tomuto by som chcel jednoznačne predísť. Ako sa poznám, chcel by som komunikovať s každým a mal by som výčitky, ak by som niekomu nestíhal odpísať...

Čo potrebujete k vnútornému pokoju?
To, čo potrebuje asi každý človek: zdravie, rodinné zázemie a v neposlednom rade i pracovné úspechy. To s tým zdravím znie už tak pateticky, ale človek si uvedomí, že mu niečo chýba, až keď to stráca. Musím sa priznať, že mne život do dvadsaťpäťky išiel úplne ideálne. Potom prišli životné situácie, vďaka ktorým som padol na hubu, lebo som si o niektoré aj koledoval, ale opäť to bolo super. Uvedomil som si, že niekedy musím zažiť aj trošku bolesti, aby som si neskôr vážil to dobré, čo život ponúkne.

Pred pár mesiacmi ste sa oženili. Boli ste na rodinný život pripravený?
Už mám na to aj vek, dúfam, že aj rozum, a chcel by som sa dožiť i svojich vnúčat. (smiech) Manželstvo je pre mňa na celý život. Samozrejme, že nikto nevie, čo bude v budúcnosti, život je nevyspytateľný. Keby som však takto špekuloval, nikdy by som nespravil v živote žiadne zásadné rozhodnutie, lebo o všetkom na svete sa dá pochybovať. Treba žiť srdcom a s rozumom sa o to srdce starať.

Vaša manželka je tiež herečka. Vzťahy a manželstvá, v ktorých partneri majú rovnaké povolania, ľudí viac spájajú?
Asi áno, ale nemyslím si, že je to pre manželstvo najideálnejší variant. Čo sa týka mňa, priznám sa, že ja som sa vždy presviedčal, že nikdy nebudem mať za manželku herečku. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy, človek mieni....

Prečo?
Kvôli práci a asi aj kvôli tomu, že poznám príliš veľa herečiek. Na javisku alebo pred kamerou sú pre mňa všetky úžasné éterické bytosti. Nechcel som však v súkromí prísť o túto ilúziu (smiech). No ale prišiel na psa mráz a moja žena je aj herečka. Našťastie o ilúziu som neprišiel, lebo moja drahá manželka je výnimka potvrdzujúca pravidlo. (smiech)

V čom je vaša manželka iná ako ostatné herečky?
Nechcem pôsobiť ako rodič, ktorý o svojom dieťati hovorí za každých okolností len v dobrom, ale nehanbím sa za to, čo cítim. Moja manželka napriek tomu, že je veľmi šikovná a talentovaná, nemá povahu herečky. Aj preto ju ľúbim a je mojou manželkou.

Pôsobíte vo filme, v divadle, v seriáli i v dabingu. Čo vám je najbližšie?
Jednoznačne divadlo. Vždy bolo, je a bude pre mňa srdcovou záležitosťou. Bol by som rád, keby som k nemu mohol priradiť aj film, ale v našom slovenskom prostredí to nie je také jednoduché. Dabing je tiež pre mňa dôležitý, ale viem ho deliť na ten, ktorý mi niečo dáva umelecky a ten, ktorý ma len živí.

Naposledy ste si zahrali vo filme Juraja Jakubiska Bathory. Aké naň máte spomienky?
S odstupom času vždy na všetko zlé zabudnete a ostanú vám v pamäti iba tie príjemné okamihy. V každom prípade to bola pre mňa veľká skúsenosť účinkovať v takomto medzinárodnom veľkofilme. Verím, že som nesklamal.

Kde všade účinkujete a čo vás čaká v budúcnosti?
Momentálne hrám predstavenia vo viacerých bratislavských divadlách, živím sa dabingom a čo sa týka budúcnosti, mám viac ponúk aj z divadla, aj z televízie, no kým z toho nie je nič realizované, nechcem o tom hovoriť.

Máte nejaké neresti?
Neviem, či je to neresť, ale zbožňujem sledovanie futbalových a hokejových prenosov, až mám potom niekedy výčitky, koľko času som neefektívne zabil. Mám rád čokoládu a hruškovicu.

A napríklad fajčenie?
K fajčeniu som sa dostal tak nejako mimochodom, v rámci študentských bohémskych liet. S prestávkami sa to so mnou tiahlo, ale pred štyrmi rokmi v máji som tak nejako mimochodom prestal fajčiť úplne a dnes ma to už nepokúša. Vždy som však bol iba takým sviatočným fajčiarom.

Tak nejako mimochodom prestať fajčiť, to znie veľmi jednoducho.
Áno a pre mňa to aj bolo jednoduché. Problémom bolo pre mňa nie prestať, ale znovu nezačať fajčiť. Raz, keď som nefajčil už asi pol roka, sme v divadle skúšali nejakú inscenáciu a cez prestávku všetci moji kolegovia odišli fajčiť von zo sály. Ostal som tam sám. Keď sa vrátili, boli plní nápadov, na ktoré prišli pri cigaretkách. Zrazu som sa cítil, akoby som bol mimo kolektívu. Ďalší deň som cez prestávku išiel s nimi von tiež, a tak som znovu začal fajčiť.

Ako ste na tom dnes?
Chodím stále s kolegami na fajčiarske prestávky, ale už nepodľahnem. Vôbec mi to nechýba. I keď občas mi veľmi príjemne zavonia cigara. (smiech) Ale cigaretový dym v uzavretých priestoroch mi už prekáža.

To znamená, že ste zástancom zákona o ochrane nefajčiarov?
Malo by to byť fér pre obidve strany. Tak pre nefajčiarov, ako aj pre fajčiarov. Je mi ľúto ľudí, ktorí žijú v krajinách, kde sa vôbec nemôže fajčiť v podnikoch. Myslím si, že je to obmedzovanie fajčiarov, aby kvôli každej cigarete vychádzali pred podnik a postávali tam ako bezdomovci. Bol by som za to, aby každá reštaurácia a každý podnik mali samostatné fajčiarske i nefajčiarske priestory.

Alkohol, drogy, cigarety a bohémsky život. Takto verejnosť často vníma herecký život mnohých celebrít. Je to realita i na Slovensku alebo je to len mýtus?
V mnohých prípadoch ide len o mýtus. My herci máme verejné povolanie, takže sme často pod drobnohľadom verejnosti a niekedy si verejnosť radšej všíma viac prešľapy ako naše úspechy. Je pravda i to, že život herca je veľmi vyčerpávajúci a niektorí ho zvládajú len vďaka nejakým „životobudičom“. Ide iba o to, čo konkrétne pre toho-ktorého herca ten „životobudič“ znamená. Je to individuálne.

V čase, keď ste sa chceli stať hercom, uvedomovali ste si, čo obnáša verejné povolanie?
Do osemnástich rokov som žil v socializme a kultúra, divadlo, herectvo pre mňa znamenali jediný možný variant slobody v tomto prísne nalinkovanom zriadení. Byť hercom preto dodnes pre mňa neznamená byť populárny, ako možno pre niektorých mojich mladších kolegov, ale znamená byť slobodným. Slobodným myslením, správaním i konaním.

V tom čase sa herci oveľa aktívnejšie zapájali do verejného života ako dnes.
Áno, jednak to bolo potrebné a herci boli skutočné osobnosti, ktoré vedeli ovplyvniť názory verejnosti. Ich slová mali hodnotu. Dnes je doba iná. Je smutné, že sa stačí ukázať pár hodín na televíznej obrazovke, v reality šou či pri hlásení počasia a novinári z týchto ľudí automaticky spravia mienkotvorné osobnosti, ktorých názory by mali formovať našu spoločnosť.

Myslíte si, že ľudia prestali byť nároční alebo viac začali podliehať tlaku médií?
Jedno aj druhé. Niekedy mám naozaj pocit, akoby sme žili v nejakom paralelnom svete, v ktorom nami niekto poťahuje za šnúrky tak, ako sa mu zapáči.

Marek Majeský