Mňa doma úspešne vždy držal výrok milovaného Magora. „Mňa odtiaľto živého nedostanete!“ Možnosť utiecť, o akej sme kedysi mohli iba snívať, drzo odstrčil a zostal, aby si ďalej užíval teror a perzekúcie. Nakoniec ho z tohto sveta dostali celkom prirodzené dôvody. Nech mu je to nebo ľahké, veľký človek medzi anjelov nikdy patriť nebude. Ani medzi stáda miliónov magorov, ktoré mu jeho arogantnú drzosť byť hrdým a slobodným tvorom vyčítajú po smrti.
Na minulotýždňovej autorskej čítačke v Krakove som mal možnosť vidieť dokumentárny film o roku 1989 z dielne Ústavu pamäti národa. Archívne zábery striedali spomienky účastníkov, aj známeho „plyšového“ autora, ktorý o zamatovej rozprával so sebe vlastným šarmom. Človek by ani neveril, že mal vtedy iba 13. Bolo mi smutno, hoci som sa naoko smial, chcelo sa mi vracať, ale nie domov, a zrazu som vedel celkom isto – čo cítia všetci tí, ktorí by sa domov radi vrátili, no nemajú kam. Keď zrazu nespoznávajú svoju krajinu, jej pokrivené zákony a ľudí, čo tak rýchlo strácajú pamäť.
Dnes už niet kam utiecť, ale keby som mal o 20 rokov menej, neváham. Utekajte aj vy, ak ste ešte mladí, utekajte, čo vám závity stačia. Pár magorov tu zostane vždy a bude robiť všetko pre to, aby ste sa mali kam vrátiť.
