Stručne o Rusínoch

Ivan Pop (1938) je autorom viacerých historiografických a encyklopedických prác o Podkarpatskej Rusi. V knihe Malé dejiny Rusínov, ktoré nedávno vyšli s vročením 2010, ide o dejiny národa, ktorý sa v tomto priestore postupne sformoval, no historické okolnosti mu už nedopriali zavŕšiť svoju štátnosť.

23.12.2011 14:00
Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie...
Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010
debata

Rusíni dlhý čas zdieľali so Slovákmi podobný osud, boli „nehistorickým“ národom žijúcim na území Uhorska, národom bez svojho presne vymedzeného územia, s výrazne obmedzenými jazykovými právami, s minimom školských a kultúrnych inštitúcií. Žili na sociálne a hospodársky nerozvinutom území v silne patriarchálnej spoločnosti. Ich hlavným sebaidentifikačným prvkom bola príslušnosť ku gréckokatolíckej cirkvi. Inak mali so svojou identitou značné problémy a ich dejiny boli dlho najmä dejinami vnútornej diskusie o tom, kto vlastne sú. Od 19. storočia, keď s istým omeškaním za ostatnými národmi Uhorska vznikla aj nepočetná rusínska národná elita, sa viedli polemiky a občas aj veľmi ostré spory medzi tromi hlavnými orientáciami – vlastnou rusínskou, proruskou a proukrajinskou (tie chceli vidieť Rusínov ako časť ruského či ukrajinského národa).

Ivan Pop sa pokúsil napísať „dejiny národa“, k jeho knihe možno z tohto pohľadu vzniesť niekoľko menších výhrad, týkajú sa predovšetkým spracovania najstarších dejín. Autor totiž spočiatku nepíše o dejinách národa, ako si predsavzal, ale skôr územia, teda najmä o južných svahoch východných Karpát. Začína pravekom, potom veľmi stručne referuje o starovekom osídlení a o základných medzníkoch uhorských dejín, vždy s prihliadnutím na situáciu etnických Rusínov – aj preto ho z novovekých dejín zaujíma predovšetkým fenomén valašskej kolonizácie a protihabsburských povstaní.

Vlastné dejiny Rusínov ako národa možno sledovať azda až od konca 18. storočia. Dobre to badať aj v tejto knihe, ktorá kladie najväčší dôraz na druhú polovicu 19. storočia a 20. storočie. Popovo historické rozprávanie siaha do záveru druhej svetovej vojny, keď bolo územie Podkarpatskej Rusi, teda historické jadro rusínskeho osídlenia, pričlenené po zmanipulovanom plebiscite k Sovietskemu zväzu. Relatívne rýchly rozvoj rusínskej spoločnosti najmä v rámci Československa sa tým skončil a nastúpila tvrdá ukrajinizácia.

Hoci sa v predhovore hovorí o monografii, ide v skutočnosti o popularizačnú knihu, v ktorej silno cítiť „buditeľského ducha“. Autor pri svojej emocionálnej obhajobe Rusínov neraz ide nad rámec tradičnej historiografie. Niekomu to môže prekážať, inému byť sympatické, ale vzhľadom na nedostatok podobnej literatúry u nás je kniha vcelku užitočným sprievodcom po osudoch tohto malého národa.

Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2010

debata chyba