Šmejdi! Nemajú v hrsti aj vašich blízkych?

Zadarmo vám nikto nič nedá

Nám sa to stať určite nemôže. My sa predsa neulakomíme na kávu a salámu, ani na výlet na zámok za zlomkovú cenu nás nikto nenaláka. Nás nikto nepresvedčí, že keď si kúpime čínsky mixér za 20-tisíc korún, vlastne sme ešte ušetrili, pretože jeho reálna suma je dvojnásobná. My totiž už vieme, že zadarmo v skutočnosti na tomto svete nikto nikomu nič nedá.

O nás však nikomu nejde. Podvodníci obchodujúci s nekvalitnými predraženými domácimi či zdravotnými potrebami si na svoje prezentácie vyberajú obecenstvo veľmi dôkladne. Väčšinou ide o osamelých starších ľudí z menších miest a dedín, ktorí už úskaliam dnešnej zrýchlenej doby nemôžu porozumieť. Začína sa to farebnou pozvánkou v schránke: „Príďte sa zabaviť“, „poučná prednáška o zdraví“, „poďte na gurmánske hody“…! Celodenný program s obedom aj dopravou a kopou užitočných darov len za pár korún. Kto by odolal? Následne sú však dôchodcovia nahnaní do sály, kde sú tými najodpornejšími nátlakovými metódami a klamnými informáciami o kvalite a vlastnostiach odpadových výrobkov nútení nakupovať. Najlepšie na splátky, veď ako ľahšie dôchodcu oklamať, ako dať pred neho papier plný drobných písmenok a donútiť ho podpísať sa?

Ako tomu zabrániť?

To, že sa podobné praktiky používajú, všetci viac či menej tušíme. Vďaka filmu Silvie Dymákovej už pred tým však nemôžeme zavierať oči. Hoci film Šmejdi, ktorý práve prišiel aj do slovenských kín, po remeselnej stránke dosahuje skôr priemerné kvality, na výrazové prostriedky či umeleckú hodnotu pri jeho sledovaní iste myslieť nebudete. Zamyslíte sa skôr nad tým, ako je vôbec možné, že naša legislatíva podobným praktikám nedokáže zabrániť? A ako to, že nedokážeme zabrániť okrádaniu našich rodičov či prarodičov ani my?

Film ukazuje proces nátlakového predaja v celej jeho obludnosti a pokúša sa porozumieť aj jeho obetiam, ktoré sa na akcie často vracajú opakovane aj po tom, ako sú na nich ponižovaní a podvedení. Zároveň ponúka aj výpovede právnika, psychologičky či dokonca mladých ľudí, ktorí v minulosti na podobných akciách pracovali. Viac ako do kina by sa Šmejdi azda hodili do televízie, aby sa dostali k tým, ktorí ich naozaj potrebujú vidieť, mohli by ich pokojne opakovať aj dvakrát do týždňa.