Rozhovor s utajeným spisovateľom: Tajomstvá Dominika Dána
Foto: Ľuboš Pilc
Predposledný román Uzol sa odohráva tesne pred rokom 1989, posledná kniha Kráska a netvor je, naopak, na časovej osi k súčasnosti najbližšie. Robíte to schválne?
Áno, je to vedomé, samozrejme. Začať príbehy Richarda Krauza v období socializmu a ísť chronologicky prípad za prípadom, sa mi zdalo príliš jednoduché a pod úroveň. U čitateľov kníh logicky predpokladám určitú inteligenciu, u čitateľov kriminálok navyše kombinačné schopnosti a postreh, takže nech pri čítaní mojich kníh používajú aj hlavu. Ale je to dvojsečné a sťažil som to aj sám sebe. Pred začatím práce na každej novej knihe musím študovať poznámky, aby som sa nedopustil nepresnosti, aby sedeli dátumy – napríklad, aby som neoživil nejakú postavu, ktorú som v predchádzajúcich knihách už nechal odísť zo sveta a podobne.
Čo v ostatnom románe vyšetrujú detektívi v Našom meste?
Každú knihu píšem tak, aby sa v nej odvíjali aspoň dva-tri prípady. Niekedy sa pred záverom spoja a vytvoria jeden kriminálny prípad, inokedy nie. Ak jedna línia opisuje brutálnu vraždu, snažím sa, aby druhá bola vtipnejšia. Alebo ak opisujem prípad z vyššej spoločnosti, vyvážim ho osudmi obyčajných ľudí. V Kráske a netvorovi tú vtipnú zložku tvorí "pokus o vraždu“ batoľaťa. Protipólom je veľmi krutá vražda mladej vysokoškoláčky. Utýrané telo mladej ženy nájdu v Maďarsku neďaleko hraníc a na základe žiadosti maďarskej polície začnú rakúski a slovenskí vraždári preverovať nezvestné osoby. Krauz a Fischer ako jediní nájdu stopu, ktorá vedie nielen k stotožneniu tela, ale vypátrajú aj vraha.
Ide opäť o prípad z vašej praxe?
Použil som, ako vždy, skutočný základ, ale upravil som ho pre potreby románu. Stále hovorím, že moje knihy nie sú otrocké rekonštrukcie skutočných prípadov, ale v každej je určitá miera fantázie.
Nakoľko sú deje vo vašich knihách skutočné?
Stále sa to mení. V niektorých knihách je to aj na deväťdesiat percent tak, ako to bolo v skutočnosti. Napríklad v Beštii, tam postupujem vražda za vraždou a opisujem motívy aj zabíjanie Ondreja R. veľmi presne, iba koniec je trochu upravený.
Možno preto majú vaše romány taký úspech…
Pre mňa je dôležité, aby som čitateľa zaujal, aby premýšľal a aby sa zabával. Asi sa mi to darí, lebo prvá kniha Popol všetkých zarovná už mala piatu dotlač a Kráska a netvor bola dva týždne pred vydaním najpredávanejšia kniha v najväčšom slovenskom internetovom kníhkupectve. Navyše (už sme to spomínali) príbehy, ktoré píšem, sa odohrávajú v dlhom časovom horizonte a nie sú radené jeden za druhým. Ak si niekto prečíta trebárs siedmu knihu a zaujme ho, postupne si zvykne objednať aj tie, čo vyšli predtým, a aj tie potom. Sám si skladá mozaiku života Richarda Krauza. Ale pre mňa je dôležité, aby román bol jeden uzavretý celok, aj keď postavy idú z knihy do knihy.
Vo vašich ostatných knihách sa dá vybadať akási zmena štýlu, väčší dôraz kladiete na dialóg. Niektoré dôležité okolnosti sa tak v knihe neopisujú, ale ich predstaví nejaká postava v rozhovore… Čím to je?
Je to pravda, na dialógy kladiem väčší dôraz než na opis, lebo detektívka si to vyžaduje. Medzi detektívkou a klasickým románom je taký istý rozdiel ako medzi hokejom a krasokorčuľovaním: detektívka si vyžaduje priamy ťah na bránku, inak unavuje a nudí. Okrem toho ja rozprávam v jednom románe dva aj tri príbehy, keby som písal obšírne, mali by moje romány vyše 500 strán a to by už naozaj nebolo napínavé a zaujímavé čítanie.
Stále dodržujete zásadu dve „dánovky“ za rok, okrem toho ste stále v aktívnej službe, spolupracujete na scenároch… Ako to stíhate?
Je to všetko o časovej disciplíne. Čudovali by ste sa, koľko času ľudia premrhajú. Ale pri prísnom časovom rozvrhu sa všetko dá stihnúť. Aj práca, aj písanie, aj sa najesť, oddýchnuť si…
Aj tak je to náročné, teraz už píšete knihu na vianočný trh? O čom bude?
Nie, ešte nie. Teraz mám obdobie oddychu. Ale čoskoro sa už začnem hrabať vo svojich poznámkach a vyberať. Knihu píšem tak štyri-päť mesiacov, takže mám aj voľno. Vždy mám spracovaný rebríček piatich-šiestich prípadov, taký plán na pár rokov dopredu, len nikdy neviem, ktorý z nich použijem. Sám som zvedavý, čo sa bude od Dominika Dána čítať pod vianočným stromčekom.
V pamäti ľudí ešte rezonuje Harmanovo vyčíňanie v Devínskej Novej Vsi. Bol by to námet pre vás?
Prípad Harman z Devínskej Novej Vsi je celkom dobrý námet a je dosť možné, že sa k nemu ešte vrátim, ak pre nič iné, tak aspoň preto, že povrchní novinári zase zohrali svoju rolu pri masírovaní mozgov a podsúvali verejnosti klamstvá, presnejšie povedané nie celkom pravdivé a úplné informácie, v dôsledku čoho došlo v tomto prípade k zámene pojmov páchateľ a obeť. Ale mám takú zásadu, že keď spracúvam všeobecne známy prípad, ktorý zarezonoval v spoločnosti, tak si dám určitú časovú rezervu s ohľadom na pozostalých. Aj v tomto prípade by som nerád jatril čerstvé rany a ak sa k tomuto námetu vrátim, tak až neskôr.
Boli ste na mieste činu? Ako to tam vyzeralo?
Na mieste činu som bol. Vyzeralo to tam presne tak, ako to zachytili vtedajšie televízne reportáže, lepšie ako televízna kamera nedokážem miesto činu zachytiť a opísať ani ja.
Dá sa takýmto tragédiám nejako zabrániť?
Či sa dá takýmto tragédiám zabrániť… to je téma na celú diskusiu a tie diskusie aj boli, trvali hodiny a zúčastnili sa na nich mnohí zástupcovia polície, samosprávy, psychológovia, psychiatri, sociológovia a ďalší lógovia a nič nevyriešili, lebo na Slovensku je to tak: stačí vyhlásiť jeden deň štátny smútok, na pohrebe zahrať psie oči, popretŕčať sa pred kamerami, zapôsobiť na voličov a život ide ďalej – ľudia zabudnite!
Vaše postavy majú veľmi priamočiary a drsný humor, je to tak aj v ozajstnej policajnej kancelárii?
Aj v skutočnosti je to tak, ba ešte horšie. Ten humor je veľmi jednoduchý, až detinský. V jednej diskusii na internete raz niekto napísal, že nejaký jeho príbuzný pracuje pri polícii a vraj sa tak nezabávajú, že zosmiešňujem slovenskú políciu. Ten človek evidentne nevie, o čom hovorí. Vymeniť cukor za soľ, aby si kolega osolil kávu, natrieť kolegovi filtre cigariet čili papričkami, čo nám rastú na parapete, alebo napchať do kúrenia služobného auta obal z olomouckých syrčekov – to sú fóry, na ktorých sa dlho rehoce celá kancelária. Ľudia ťažko chápu, aká je záťaž vidieť tie hrozné veci, už nehovorím o tom, že musíme byť stále v pohotovosti. Čím väčšia záťaž, tým detinskejšie fóry nám pomáhajú odreagovať sa. Napríklad minule sme v kancelárii hrali „človeče, nezlob se“ a kolega… ale to si radšej nechám pre seba, nehnevajte sa.
Vo vašich knihách zachytávate aj vývoj vyšetrovacích metód. V Beštii je to nástup analýzy DNA. Aká je teraz najnovšia technologická novinka?
V poslednom čase sa hlavný dôraz v kriminalistike kladie na zviditeľňovanie latentných stôp. Dnes sa dá páchateľ usvedčiť podľa mikrovlákna alebo stopy, o ktorej ani netuší, že ju na mieste činu zanechal. DNA sa dá nájsť po zakašľaní alebo po rozhovore v miestnosti. V krimiseriáloch môžu diváci vidieť, ako sa páchatelia balia do fólií a obliekajú do overalov, aby nezanechali po sebe mikrostopy. V skutočnosti si ani neuvedomujú, čo všetko z nich na mieste činu odpadáva a čo všetko po sebe zanechajú, a je vlastne dobre, že to nevedia. Našťastie už existujú technológie s neuveriteľnou citlivosťou a presnosťou. U nás to ešte nie je, my pre nedostatok financií zaostávame, ale raz sa toho určite dočkáme. Reálne fungujú aj špeciálne okuliare a luminiscenčné svetlo, pod ktorým sa hneď dajú nájsť biologické stopy po krvi či ejakuláte. Boli časy, keď sme museli zbaliť celú posteľnú plachtu a poslať ju do labáku. Tam ju máčali, strihali, skúmali a keď sme im po troch týždňoch zavolali, dozvedeli sme sa iba, že stále skúmajú. Dnes je to už podstatne lepšie a rýchlejšie, napredujeme aj my – trochu pomalšie, ale napredujeme.
Kto vymyslel pseudonym Dominik Dán? A prečo práve toto meno?
Vymyslel som si ho sám, ešte na základnej škole, keď som sa pokúsil napísať svoju prvú knihu – kovbojku. Potom som na strednej písal do školského časopisu, ale pod vlastným menom. Pseudonym Dominik Dán nebol ničím motivovaný, len to tak zo mňa za sekundu vypadlo, iba taký nápad.
Odtajníte sa niekedy?
Pravdupovediac, aj som už nad tým rozmýšľal, ale keď sledujem, čo sa deje v médiách, keď je človek len trochu známy… Ďakujem, o taký záujem nestojím.
Foto: Trigon Production
Spolupracovali ste aj na seriáli Kriminálka Staré mesto, teraz sa nakrúca druhá séria. Aj s vašou účasťou?
Áno, spolupracoval som na námetoch aj na scenári šiestich dielov druhej série, ale iba ako odborný konzultant. Škoda, keby som ich písal ja, určite by sa v seriáli neobjavila postava pod menom Richard Krauz a určite nie v takej polohe, v akej bude. Už som sa totiž v jednom denníku dočítal, že herec Martin Mňahončák hrá seriálového Richarda Krauza. Chcel by som uistiť čitateľov, že Richard Krauz z televízneho seriálu Kriminálka Staré mesto nemá nič spoločné s postavou z mojich románov, ide iba o zhodu mien a do seriálu sa dostala proti mojej vôli. Bol by som rád, keby túto informáciu vzali novinári na vedomie a nešírili medzi čitateľmi dezinformácie, nevymýšľali si a všetko, čo o seriáli napíšu, konzultovali s producentom. Ten môj názor pozná a je o všetkom informovaný. S hercom Martinom Mňahončákom to nemá nič spoločné, jeho ako herca si vysoko vážim.
Už pred niekoľkými rokmi ste povedali, že ste našli producenta na sfilmovanie vašej knihy, ale zatiaľ som nezachytil žiadny výsledok…
Nie jedného, ale dvoch, a nenašiel som ich ja, oni si našli mňa, ale pravdou je, že sa mi podarilo postúpiť filmové práva na moju prvotinu Popol všetkých zarovná, ktorá hovorí o únose syna vtedajšieho prezidenta a o vražde Róberta R. Pokiaľ viem, tak prípravné práce sa chýlia ku koncu, prebiehajú kastingy, takže hádam na budúci rok by sa už malo filmovať. Iná producentská spoločnosť zas kúpila práva na Červeného kapitána o prípade starej vraždy kostolníka, za ktorú je pravdepodobne zodpovedná ŠtB. Nakrúcanie je v rovnakej fáze, takže sa zdá, že približne v rovnakom čase budú na svete dve celovečerné dánovky. Diváci tak uvidia dvoch Richardov Krauzov a Jozefov Fischerov… Aspoň budú môcť porovnávať. Sám som zvedavý, ako to dopadne, lebo so slovenskými hercami sú trochu problémy. Vhodných je málo a diváci ich väčšinou majú zaškatuľkovaných podľa seriálov, v ktorých hrajú. Ak hrá niekto seriálového vinára alebo gynekológa, nikto by mu neuveril ako filmovému kriminalistovi – nech sa na producentov a ani na mňa nehnevajú. Tu nejde o rozmanitosť rolí, veď na to je herec, aby zahral všetko, tu ide o formu, úroveň a výraz niektorých seriálov. Možno pomôžu zahraniční herci.
Dva filmy naraz, to je veľmi slušné…
Musím si zaklopať, ale je dosť možné, že ľady sa konečne pohli. Radšej vám ani nebudem hovoriť, že vo fáze rokovania je aj čisto český projekt podľa knihy Noc temných klamstiev, ale to bude zrejme trvať dlhšie a to by som sa už príliš vychvaľoval, tak to radšej ani nepíšte.
Ako sa vaše romány prekladajú do iných jazykov?
Nijako. Keby sa už konečne našiel vydavateľ, ktorý by moje knihy vydal v Nemecku, v Rakúsku alebo vo Francúzsku. Problémy sú s prekladmi, hľadám niekoho, kto by mi pomohol, poradil, otvoril dvere k zahraničným vydavateľom, prekladateľom. Zatiaľ mám preložených šesť románov do češtiny, to je všetko. Trochu z iného súdka sú naše aktivity s vydavateľstvom Verbis, s ktorým by sme chceli využiť rozvoj elektronických médií a robíme aj audioknihy. Dve už načítal herec Jozef Vajda. Záujem o odvysielanie má rozhlas, takže v tom budeme určite pokračovať.
Dominik Dán (1955)
Najpredávanejší autor slovenskej detektívky si stráži svoje súkromie a jeho identitu pozná iba pár jeho najbližších. Nikdy sa nenecháva fotografovať. Od roku 2005, kedy mu vyšiel debut Popol všetkých zarovná, každoročne vydá dva romány. Štyri roky po sebe (2009 až 2012) ho najväčšia sieť kníhkupectiev Panta Rhei vyhlásila za najlepšie predávaného slovenského autora. Žije v Bratislave, pracuje ako detektív na oddelení vrážd.