Cena Dominika Tatarku. Keď sa kvantita snúbi s kvalitou

Mila Haugová, poetka, pri ktorej označenie "prvá dáma slovenskej poézie“ nie je preháňaním, píše už niekoľko rokov akoby tú istú knihu. V každej z jej konkretizácií, ktoré sa od seba líšia, ak ich čítame pozorne, nachádzame presne cielené metaforické a myšlienkové konštanty, ktoré robia jej poéziu jedinečnou a vďaka ktorým nás jej básne priťahujú.

Je toto vôbec rukopis?

Haugová pritom nielen variuje sebou napísané, ale posúva sa v rámci svojho rukopisu po textovej špirále. Tá ju privádza na známe miesta, ale autorka vždy akoby nanovo preleští ich poetologické a motivické body, ktoré potom odrážajú jej vlastnú, zakaždým však staršiu – aktuálnu tvár. Haugová pritom naďalej o svojom písaní (aj žití) pochybuje: "Je toto vôbec rukopis?“ Práve i to jej nedovolí ustať v úsilí, ktoré sa v jej prípade transformuje do vlastného (akokoľvek nenápadného) prekonávania (sa).

Zomknutosť života a písania je v jej veršoch nedeliteľná. Napriek tomu v novšej tvorbe presunula pozornosť hrdinky z reflektovania textovosti skôr na seba – ako bytosť nielen rozpitú v "nekonečnej semióze“, ale aj konkrétnu ženu žijúcu tu a teraz.

Básnická výpoveď sa aj naďalej performatívne utvára, je len relatívne predvídateľná v kombinovaní známych motívov a ich následnej uhrančivosti. Autorka svoje metafory nesníma z priestoru hotové, utvárajú sa jej v procese písania, hľadá ich (a "seba“) za pochodu, následne ich okresáva, neverí len v silu podvedomia, automatický zápis jeho impulzov je jej cudzí – oproti kolektívnemu archetypálnemu nevedomiu.

Autorka takmer zakaždým vybalansuje polohu medzi skrytým a dopovedávajúcim "tkaním textu“, medzi hlbokým zárezom ženského tela do básne a verbálnym pomenovaním tohto aktu. Vplyvy iných autorov a autoriek (i tých, ktorých práve prekladá) a teórií v jej textoch pretekajú skôr ich spodnou vrstvou – bez toho, aby upriamovali pozornosť na seba.

Básnická výpoveď ostatných zbierok je kompaktnejšia, koncíznejšia, akoby stíšenejšia a takmer zmierená s hlasom, ktorý má hrdinka k dispozícii, čo korešponduje s jej túžbou po harmónii – v sebe i vo vzťahu k partnerovi. To neznamená, že sa hrdinka nachádza v úplne harmonickej situácii. Naopak, cíti sa byť nielen osamotená, ale aj spútaná – svojimi očakávaniami, sebou vo vzťahu, nepriamo aj neadekvátnym jazykom, ktorý má k dispozícii. Nejde však do konfliktu so svojimi úzkosťami, prijíma ich: "aj tak je všetko už zapísané“.

Znovuobjavenie kompaktnejšej formy textového zápisu súvisí aj s tým, že tak, ako sa hrdinka vymaňuje zo svojho ega, rovnako autorka sa zbavuje ozvláštňovania, ktoré by mohlo pútať pozornosť na seba v situácii, v ktorej jej už dlhšie nejde o znaky a hru s posunmi ich významov, ale o hrdinku. Hrdinku síce votkanú medzi znaky, poučenú ženu, ktorá si uvedomuje, že subjekt-objektové opozície neplatia, zároveň však ženu, ktorá nateraz diskurzívne mechanizmy necháva stranou a zaznamenáva (zjednodušene povedané) skôr označované ako označujúce.

Blízkosť fyzického konca

Spomenutá zmierlivosť a vyrovnávanie sa s daným stavom sa týkajú aj výraznej témy básní, ktorou je blízkosť fyzického konca hrdinky/autorky. Subjektka komunikuje s Bohom, prijíma fakt konečnosti života pokojne, aj s vedomím kontinuity, na druhej strane však má obavy. Pokračuje v odovzdávaní sa tomu, čo ju presahuje, no ešte na odchod nie je pripravená: "Zánik vtákov a času // Ešte nie.“ Pokúša sa zaznačovať smer svojho osudu ("mapa simultánne so mnou“), častejšie však život a jeho trajektóriu prijíma ako nevyhnutnosť: "túžba tam, kde som ju nepoložila“. Variované pokusy o ozmyselňovanie smrteľnosti, jej napájanie na presahy rôzneho druhu (rodina, tvorba, ekológia, mytologické, náboženské a kultúrne podložie), vďaka ktorým jej váhu nesie ľahšie tak hrdinka, ako aj báseň, tvoria jeden z najpôsobivejších veršových plánov. Zvyšuje sa aj miera jej stotožnenia sa s inými bytosťami, resp. posilňuje sa vedomie prepojiteľnosti životov, ktoré sa transformuje aj do morálne angažovaných sentencií.

Zintenzívňuje sa aj hrdinkina "posadnutosť“ flórou, láska k faune a anorganickej prírode. Hrdinka sa nielen nachádza medzi prírodou, sama sa ňou i stáva, splýva s ňou.

Do autorkiných textov sa priebežne a v ostatnej tvorbe výrazne vpisuje erotika a sexualita. To vnímam ako prospešný príspevok k detabuizovaniu témy, o ktorej sa (hlavne v prípade žien) po istom vekovom období hovorí potichu. Aj keď vyhmatáva jedinečné okamihy a pocity, i v prípade lásky sa prejavuje jej nadobudnutá znalosť náhodnosti a kontinuity, ktorá v konečnom dôsledku jednotlivú lásku presahuje: "Viem, že láska je reťaz lások.“ Aj túto Haugovej veľkú tému teda zasiahlo poznanie zrelej ženy, ktorá nelipne na minulosti ani práve prežívanom cite.

Napájať slovenskú poéziu na svetové zdroje

Haugová sa vypisuje zo svetlých aj bolestných okamihov – sieť jej kníh je tak nepriamou ilustráciou života poznačeného i stratami. Má schopnosť obnažiť sa, písať na hrane pátosu, zároveň však vďaka preverujúcej sile rozumu neupadnúť do uslzeného sentimentu. Ten síce tlčie v spodných vrstvách básní, no ich údernosť a pôsobivá metaforickosť zakaždým ožiaria priestor textu natoľko, že sa funkčne rozpustí v básni – emocionálne pôsobivej a myšlienkovo nasýtenej.

Obava, že sa Haugovej písanie opakovaním vyčerpá, sa u mňa s každou jej zbierkou mení na váženie si autorky za to, že má ustavičnú potrebu nielen písať, ale aj hľadať (akokoľvek v ostatnom čase skôr subtílne sa meniace) podoby, ako svoje myšlienky a pocity uchopiť a sprostredkovať a ako napájať slovenskú poéziu na svetové zdroje básnenia a myslenia. Autorka intratextovo variuje povedané, intertextovo nazvučuje zamlč(iav)ané. Je pre našu poéziu prínosom, že sa Haugová riadi najmä svojím vnútorným hlasom, ktorý ignoruje tlak okolia – bez toho, aby ho nereflektoval.

Mila Haugová (71)

Patrí medzi najvýznamnejších autorov a autorky súčasnej slovenskej poézie. Vydala takmer dvadsať básnických zbierok, publikovaných kontinuitne od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia dodnes. Je poetkou intenzívnej neskoromodernej lyriky a prekladateľkou svetovej poézie, ktorá si vybudovala osobitý, nezameniteľný básnický svet a uchovala po celý čas vysokú kvalitu svojej intímnej poézie, ktorá smeruje dovnútra, ale zároveň je aj diskrétnou výpoveďou o stave sveta. Okrem toho je Mila Haugová prozaičkou, autorkou autobiografie Zrkadlo dovnútra a knihy rozhovorov a úvah ocenenej knihy Tvrdé drevo detstva. (kul)

Cena Dominika Tatarku aj za Odkiaľ a Kam

Okrem Mily Haugovej získali tohtoročnú Cenu Dominika Tatarku aj Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová a Miroslav Kollár za knihu Odkiaľ a Kam. Dvadsať rokov samostatnosti. Bútora, Mesežnikov, Bútorová a Kollár sú dlhoroční výskumníci Inštitútu pre výskum verejných otázok v Bratislave, autori a editori mnohých kolektívnych a individuálnych publikácií, zaoberajúcich sa otázkami vývinu Slovenska po roku 1989. Kolektívne dielo Odkiaľ a Kam je súhrnným pohľadom celého radu autorov na stav Slovenska dvadsať rokov od samostatnosti, a to v kľúčových oblastiach politického, spoločenského a kultúrneho života. V tomto zmysle predstavuje vyvrcholenie dlhoročnej činnosti IVO. (kul)