Recenzia: Krok do tmy – alebo krok vedľa?

Literárna predloha pochádza z roku 1956. Takáto voľba je vzhľadom na politicko-spoločensko-kultúrne súvislosti prekvapujúca, aj keď Bednár sa v tomto diele usiloval – len čiastočne úspešne – prekonať dovtedajší schematizmus. Druhým problémom predlohy je, že medzi jej protagonistami niet kladného hrdinu, čo v literatúre nemusí prekážať, ale v prípade filmu to divákovi, ktorý podvedome túži stotožniť sa s niektorou z postáv, sťažuje jeho prijatie.

Scenáristi (Miloslav Luther, Marián Puobiš) vyhlasujú, že dobové limity odbúrali a "domysleli príbeh tak, ako by bol asi napísaný v atmosfére necenzurovanej tvorivej slobody“.

Lekár Martin (Marko Igonda) si nesie traumu z čias SNP, keď dal ako veliteľ partizánskej skupiny popraviť skupinu odpadlíkov – medzi popravenými bol aj jeho vlastný brat. Presnejšie povedané, mal by si niesť traumu, lebo ide o situáciu hodnú antickej drámy, ale on po celý čas pôsobí dojmom, akoby len vyviedol nejakú neprístojnosť na diskotéke (k čomu prispieva aj kvázirebelantská, ale príliš súčasne pôsobiaca frizúra).

Obrazy typu "pri pohľade na maľbu s tematikou Povstania sa mu vybaví osobná spomienka“ sú scenáristická barlička; očakávali by sme skôr brutálne nočné mory. V skutočnosti má hlavný (anti)hrdina inú nočnú moru: ako utajiť pred manželkou Evou (Monika Haasová) intímny vzťah s propagandistkou a slobodnou matkou, Češkou Soňou (Kristýna Boková), ktorá je navyše Evinou priateľkou. Podľa oficiálneho sloganu protagonista "hľadá zabudnutie v erotickom vzťahu“; nuž, vyzerá to skôr, že v ňom ani nie tak hľadal, ako skôr našiel pohodlný mimomanželský sex, najmä ak sa z dialógu dozvedáme, že jeho iniciátorkou bola Soňa.

Apropo, dialógy. Popri "podozrení“, že postavy filmu rozprávajú nenáležitým, súčasným jazykom, je ešte horšie, že vypúšťajú z úst "veľké pravdy“, ktorých poznanie by malo vyplynúť z rozvíjania zápletky a z logiky deja. (,,Na to, čo sa tu dnes deje, treba mať hrošiu kožu. A niektorým už aj narástla.“ "Všichni si na něco hrajeme.“) Popri troch hlavných postavách, tvoriacich ľúbostno-erotický trojuholník, je dej zaplnený – až preplnený – ďalšími postavami, z ktorých niektoré môžeme konfrontovať s ich "povstaleckou“ podobou. Postavy sú však také čierno-biele, aké by boli v dobovom filme z 50. rokov (ani akt istého pokánia najzápornejšej postavy tajomníka MNV Dugasa nie je vierohodný); azda len Ady Hajdu vtisol svojej hereckej kreácii ľudskejší rozmer.

Pozitívom filmu je prínos režisérovho brata Igora Luthera, ktorého kamera je vecná a zároveň nenápadne výtvarne pôsobivá vrátane potláčania reálnej farebnosti, vďaka ktorému získava obraz akúsi dobovú patinu. Pravda, autor výpravy to prehnal s erbovými znakmi socializmu v podobe zástav, transparentov, násteniek – aj keby to bol verný odraz vizuálu 50. rokov, vo filmovom obraze, ktorý má byť nie kópiou, ale štylizáciou reality, pôsobí nadmiera týchto znakov rušivo. (Nehovoriac už o kurióznej drobnosti, znaku ZČSSP, ktorý reálne pochádza najskôr z konca 60. rokov).

Krok do tmy môže byť všeličím – vykročením do temného obdobia reálneho socializmu, do zakázaného vzťahu, do otvorenej výťahovej šachty. Alebo aj krokom vedľa. Bohužiaľ. <pe>

Hodnotenie Pravdy: 2,5 / 5

Krok do tmy / SR 2014 / réžia: Miloslav Luther / scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš / kamera: Igor Luther / hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Péter Nádašdi, Ady Hajdu, Atilla Mokoš, Marián Geišberg, Boris Farkaš a ďalší / premiéra: 12. júna 2014