Nápady, z ktorých nebudú filmy, preniesla do komiksu
Komiks je napriek svojej atraktívnej forme na Slovensku stále menšinovým, periférnym žánrom. Je akýmsi hybridom – hovorí jazykom literárnym, výtvarným a do veľkej miery i filmovým, čo by sa nám ako digitálnej spoločnosti mohlo páčiť omnoho viac, ako si myslíme. Na Slovensku komiks nemá výraznejšie historické zázemie, lepšie je na tom v Česku, ale postupne sa i tu posilňuje jeho fanúšikovská základňa.
Fenoménom sa stáva autorský komiks pre „dospelých“. Obrázková forma dáva možnosť odľahčiť spoločenské či intímne témy, fantazírovať a pobaviť. Komiksu svitá na lepšie časy. Postupne sa okrem nadšeneckých kruhov dostáva aj k širším vrstvám, ktoré s ním doteraz neprišli do styku. Mladá animátorka Veronika Kocourková sa rozhodla využiť služby českého portálu štartovač, kde môžu ľudia dielo finančne podporiť na základe ukážok. Kocourkovej Superkomix napokon uzrel svetlo sveta, čo je inšpiráciou pre neznámych autorov, ktorí majú príležitosť dať o sebe vedieť. Kocourková kreslila takmer každý deň počas polročného študijného pobytu na pražskej FAMU a výsledkom je úprimný mini príbeh vychádzajúci z jej osobných zážitkov.
Foto: Veronika Kocourková
Komiks ako forma vnímania sveta
Kreslenie komiksov u Kocourkovej odštartovalo prípravou absolventského animovaného filmu. „Nejako sa mi nedarilo napísať plot k magisterskému filmu, nerada píšem, a tak som si to začala zakresľovať do obrazov. Potom som jedného dňa rozsypala vločky a napadol mi príbeh o vločkách. Tak som nakreslila krátky komiks a takto sa to rozbehlo. Celý rok som kreslila krátke komiksy skôr zo sveta, ktorý je mimo toho nášho. O dvoch párkoch, čo sa zamilovali a o podobných hlúpostiach. Vždy, keď som mala nápad a vedela som, že z toho nebude film, tak som o tom nakreslila komiks.“
V Superkomixe spája dokumentárno-autobiografické prvky s nadreálnym svetom, výsledkom čoho je vtipný a odľahčený príbeh. Kocourková sa snaží odpozorovať vzorec správania sa a zobraziť postavy v polohách, v akých sa nájde hociktorý čitateľ.
Autorský komiks „na pankáča“
Kocourková podriaďuje výtvarnú stránku a grafické vyhotovenie okamihu, v ktorom musí nápad zachytiť a zvečniť. Preto sú niektoré obrázky skôr skicami, „kresbou bez korektúry“, čo odráža jej osobitý štýl. Najskôr premýšľa o tom, či budú jednotlivé prvky spolu komunikovať. Kocourková mala príbeh Superkomixu vymyslený spôsobom: čo by sa mi v živote mohlo stať a ako by ho tá udalosť zmenila. Pri kreslení sa často necháva uniesť aktuálnou náladou a nápadmi. „Najprv si robím čiarky a krátke poznámky. Potom si to načrtnem ceruzkou a až potom prekresľujem perom. Dosť sa riadim pocitom, že buď ma niečo baví kresliť, alebo nie, a ak ma to nebaví, znamená to, že to nie ja až také dobré. Pri prvom komikse, ktorý som si kreslila len tak pre seba a bol tiež z môjho života, som si dopredu neplánovala, riadila som sa skôr pocitom. Kreslila som všetko, čo sa mi stalo a odrazu bolo v príbehu veľmi veľa postáv, stále som sa s niekým ,rozprávala' a dej sa nevyvíjal.“
Superkomixu sa preto snažila dať istú štruktúru, s konceptom pracovala spontánne. Sloboda spočívala i v tom, že jej do textu nik nezasahoval. „Konzultovala som to s Patrikom Paššom, ktorý ma učil v škole, ale on mi hovoril iba to, čo ho pobavilo, neupravoval mi to. V škole sme zvyknutí na veľa názorov, veci sme stále konzultovali, prerábali. Tento komiks som si chcela urobiť podľa seba. Kreslila som to ,pocitovo', tie kresby sú akoby škaredé, ja som si to jednoducho kreslila tak, ako ma to bavilo. Rada porušujem pravidlá, nielen výtvarné, kašľala som na kompozíciu. Ak to bude natlačené v rohu, tak to bude natlačené v rohu, tým som sa nezaoberala.“ Veronika sa neobmedzovala ani scenáristickými poučkami, všetko podriadila sebe.
Nápad na technicky dokonalú kresbou
Pre Kocourkovú je komiks predovšetkým o príbehu. Obľubuje neprvoplánovú krásu. Komiks je síce nakreslený „škaredo“, ale hodnotné je to, čo skrýva. V knihe je predsa len množstvo výtvarne prepracovaných výjavov dopĺňajúcich ledabolo naskicované dejové pasáže. „Keď som videla, že niečo bude výtvarne zaujímavé, tak som sa tomu povenovala viac. Ak sa mi niečo nechcelo rozkresľovať do malých obrázkov, urobila som grafickú dvojstránku. Baví ma hrať sa s formou kresby.“ Kocourková kreslila ručne, aj keď všetky svoje práce realizuje počítačovou, digitálnou kresbou, pri ktorej je omnoho väčšia možnosť opravy. Pri pere treba konať zodpovednejšie.
Kocourková priznáva, že kreslenie komiksov jej do veľkej miery pomohlo zlepšiť sa v rozkresľovaní scén filmu, s čím mala paradoxne v počiatkoch štúdia animovanej tvorby problém. Komiks sa robí formou storyboardovania a práve to ju na tom najviac baví. „Všetko, čo zažijem, si automaticky predstavujem vo forme storyboardu, niekedy sa mi tak dokonca aj sníva… Nad príbehom animácií rozmýšľam vždy v obrazoch, rovno ich kreslím, a to väčšinou odhalí, ak niečo v príbehu nesedí.“
Foto: archív Veroniky Kocourkovej
Denník, ktorý nie je denníkom
Od zakresľovania vlastných zážitkov či fantázií prešla Kocourková k nenápadnej, spontánnej narácii. Príbeh odráža autorkine zážitky, v postavách sa nájdu skutoční ľudia, ale nedrží sa striktne reality, plne využíva špecifikum komiksu, v ktorom je možné všetko. „Umelci sa pri práci odhaľujú. Ja som to brala skôr ako fikciu, akoby som to písala o niekom inom. Vždy je dobré, keď je to úprimné, ľudia sa v tom lepšie nájdu. Umelosť vycítia. Superkomix je síce o mojom živote, ale je aj o tom, že v podobných situáciách sa ocitá mnoho ľudí a dúfam, že pri čítaní vidia seba. Použila som veci, ktoré ,robia všetci', ale nepriznávajú sa k tomu. Išlo mi o to, aby mali čitatelia zo seba lepší pocit…“
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ