Verdi nie je o bojových umeniach, ale o umení spevu

Sprítomňovať romantickú fabulu (hoci s trocha bizarným príbehom) je rizikom, ktorému dokážu čeliť len výnimoční inscenátori. Ignorovať v Trubadúrovi cigánsky kolorit (dve zo štyroch dejstiev sú explicitne po nich pomenované), zopnúť do čiernych kostýmových súprav súperiacich Lunových vojakov i Manricovu družinu, nadradiť bojové umenia a ukážku svalov tenoristu nad účinok spevu, sa ukázalo bludným. Gilhuusovej scivilnený Trubadúr ostal bez romantickej atmosféry, s prevládajúcou drsnosťou a povrchne vytvarovanými vzťahmi. Dráždivá choreografia Azuceniných vidín v 2. dejstve bola len samoúčelnou nadstavbou.

Našťastie oveľa pozitívnejšie vyšlo hudobné naštudovanie nového šéfdirigenta Petra Valentoviča. Občas sa síce nechalo strhnúť živelnosťou javiska a poľavilo v súhre, no vo svojej podstate rešpektuje drámu i lyriku, v tempách je kontrastné a v orchestrálnom vypracovaní na dobrej ceste. Škoda opakovania na Slovensku zaužívaných škrtov (cabaletta Leonory, jedna strofa do nižšej tóniny transponovanej stretty), mohli sme mať aspoň Trubadúra hudobne originálneho.

Na košické dosky sa po dlhom čase vrátila v Nemecku pôsobiaca Jana Havranová. Ako Leonora preukázala vývoj v hlase, ktorý síce timbrom nie je typicky verdiovský, no nadobudol objem a nestratil pohyblivosť. Vrcholnou kreáciou večera bola Azucena Elišky Weissovej, prekvapujúca krásou mezzosopránu, vyrovnanosťou polôh, dynamickou prepracovanosťou.

V titulnej postave Titusz Tóbisz (Manrico) preukázal mohutný dramatický tenor, no zároveň veľké manko v technike, prejavujúce sa labilnou intonáciou a hriechmi vo frázovaní. Výborným Lunom bol hosťujúci Ludovik Kendi, barytón síce trocha lyrickejší, no štýlový, výrazový i herecky tvárny. Košice dostali Trubadúra rozporuplného, bojovou choreografiou i celkovým vizuálnym dojmom vzdialeného genómu diela i autora.